Po strastiplnej ceste naprieč základnou školou som sa úspešne prebojoval k vytúženému cieľu, a tým bola škola stredná. Náš ročník bol prvý, ktorý robil v deviatom ročníku tzv. monitor. Monitor sa písal z dvoch predmetov, a to z matematiky a zo slovenského jazyka. Na základe jeho výsledkov sme mali byť následne prijatí alebo neprijatí na nami vybrané stredné školy. Každý si mohol vybrať dve. Moje výsledky boli pomerne uspokojivé. Z matiky som to napísal na 75% a zo SJ som mal 87%. Moj priemer z koncoročných vysvedčení bol tiež pomerne slušný a hravo som sa dostal pod priemer 1,5. Na druhom stupni základnej školy ma štúdium ešte ako tak bavilo, toto nadšenie však postupom času dosť zásadne vyprchalo. Prečo ale spomínam aj môj priemer známok? Ako je na Slovensku tradíciou, tak nič nebolo tak, ako malo, a nakoniec bolo rozhodnuté, že výsledky monitoru sa budú brať do úvahy až od budúceho roka, a preto sa použil starý dobrý aritmetický priemer známok z vysvedčení. Keďže po základke som ani netušil, čo by som chcel robiť a kam ísť, moja voľba pri výbere stredných škôl padla na obchodnú akadémiu a gympel (skôr voľba mojich rodičov). Obe školy v rámci nášho okresu. Nemal som odvahu v 15-tich opustiť teplo domáceho krbu ako to urobila moja sestra, ktorá sa vydala hľadať svoje šťastie do krajského mesta (BB) a prvý rok s tým povedzme trocha bojovala. Trvalo jej dlhšie, kým si zvykla, ale na druhej strane som z nej mal potom pocit, že sa oveľa rýchlejšie stala nezávislou a bola schopná robiť svoje životné rozhodnutia ľahšie a hlavne sama.

 

Bol som prijatý na obe školy a vybral som si gympel. Posvätná vzdelávacia inštitúcia, ktorá už len spomínala na svoju dávno zašlú slávu. A tak sme tam boli aj s mojím aritmetickým priemerom, Julom a Erikom, prijatí. Ako sa neskôr ukázalo, zobrali každého, kto sa hlásil, len aby naplnili počet žiakov v triedach (podľa počtu žiakov v ročníku vraj škola dostala financie od štátu, takže zobrali všetkých, what could go wrong?). Do vedľajšej triedy zobrali napríklad aj Gabiku alebo Paľa, na ktorého mali Erik a jeho sestra ešte stále živé spomienky. Môj otec ešte niekedy za minulého režimu rovnako navštevoval tento gymplík. Čoho tichým dôkazom bolo kompletné zariadenie školy (vrátane záchodov), ktoré sa odvtedy nezmenilo (najpokrokovejšia technológia v budove bol jednoznačne meotar). 

Na konci deviateho ročníka nás všetkých spájala radosť z toho, že sa už nikdy neuvidíme. A tak sa aj stalo. Do dnešného dňa sme sa viac nevideli a asi ani nikdy neuvidíme. Nikto ani len nemal najmenšiu snahu o nejaké stretko, za čo som im všetkým veľmi vďačný. Veľmi som sa tešil na nových spolužiakov a nové tváre (okrem Jula a Erika). Z našej základnej sa ku nám do triedy dostali už len dve dievčence z bývalej 9.B. Pri pomyslení, že to mohla byť Gabika alebo Paľo, som bol spokojný. A tak som sa pomaly ale isto blížil k novému začiatku a prvému školskému dňu. Predtým, ako som nastúpil do prvého ročníka, som si podrobne pripravil stratégiu, vďaka ktorej som sa mal stať medzi novými spolužiakmi populárnou osobou. Patril som k fanúšikom seriálu Konečne zvoní (Saved by the bell). Neviem či si niekto dokáže ešte spomenúť na tento seriál, ak sa správne mýlim, tak ho Markíza vysielala niekedy roku pána 2002/2003. Hlavná postava Zack si neustále púšťal hubu na špacír, vyrušoval a zo všetkého si robil srandu. To mu prinieslo rolu najobľúbenejšieho chlapca v triede. Aspoň tak som si na to vtedy spomínal a prišlo mi ako dobrý nápad jeho správanie okopírovať. Touto stratégiou som dosiahol presný opak toho, čo som chcel. Prvý týždeň som neustále vyrušoval, snažil som sa byť vtipný aj tam kde sa to nedalo, upozorňoval som na seba (podľa mojej ženy mi to ostalo do dnes). Našťastie som sa tak nesprával ako jediný, a tak sme za chujov boli viacerí. Naopak najväčší úspech mali dvaja, ktorí boli dlho ticho a trpezlivo čakali na svoju šancu, ktorá prišla na lyžiarskom o pol roka neskôr.

 

O tom však neskôr. V prvý deň na strednej som si obliekol červenú kockovanú košeľu, ktorá akurát tak zdôraznila moj hrudník 10 ročného chlapca. Cez prázdniny sme sa presťahovali k starým rodičom na dedinu, a tak som bol odkázaný na autobusovú dopravu v okrese. 11 km trasa trvala autobusu s prehľadom 35 minút, pretože musel zastavovať v každej diere, kde si niekto zaumienil postaviť dom. A tak som sa aj ja na najbližšie 4 roky stal substrátom. S Julom sme sa dohodli, že prvý deň pred školou sa počkáme na zastávke a pôjdeme do gympla spolu. Ráno som šťastne dorazil na miesto určenia a čakám na Jula. Ten za chvíľu prichádza, avšak nie sám. Spolu s ním prichádza na scénu aj Bea. Ju som do tohto momentu nikdy nestretol, Julo ju nikdy nespomenul, a tak som bol značne zaskočený, že neprišiel sám alebo ešte s Erikom. Značne zaskočený som bol aj Beou, keďže už v tom veku si zo sebou niesla štvorky na hrudníku. Nezmohol som sa teda na veľa slov pri predstavovaní, ale podľa jej reakcie, bola na takéto situácie zvyknutá. Hneď som aj pochopil, že Bea nebude mať núdzu o pozornosť v kolektíve. Pochádzala z Julovej dediny, a skončila s nami v triede. Ako som sa neskôr dozvedel, v dedine mala prezývku Pamela Anderson (oprávnene). Julo nám všetkým v triede od úplného začiatku vysvetlil fakt, že uprednostňuje starších pred rovesníkmi. To, že Bea nebola kurva, len mala nezbednú pičku, sme mali potvrdené v treťom ročníku. Dostali sa k nám informácie, ako podviedla svojho vtedajšieho 26-ročného priateľa s jeho najlepším kamarátom a náhodne s ním otehotnela. Keďže jej vzťah bol v troskách, byť slobodnou mamičkou nebolo v tejto dedine (najväčšiu moc mal farár) možnosťou, tak sme v treťom ročníku išli tancovať na jej svadbu (brala si toho naj kamaráta svojho bývalého). V maturitnom ročníku už bola úspešne rozvedená, povadená s rodičmi, a v dedine na ňu boli stále všetci nasratí, lebo jedna z družičiek sa počas svadby vyspala s miništrantom a to bolo hanby a hanby na celý chotár. A tak sme sa pomerne skoro dozvedeli odpoveď na otázku: kto z triedy si dojebe život ako prvý.

 

Vráťme sa ale v deji naspäť k prvému dňu. S Julom, Beou a mojou hlúpou košeľou sme sa teda vybrali smerom ku gymplu. Cesta od zastávky trvala asi 5 minút. Pomerne rýchlo sme dorazili ku vchodovým dverám, kde mal byť menný zoznam oboch tried, ktoré sa otvárali. Tento zoznam tam aj bol, ale moje meno bolo v zlej triede. Do tried nás mali rozdeľovať podľa jazykov, ktoré si človek zvolil. Ja som si na zápise zvolil ako prvý jazyk NJ a ako druhý jazyk AJ. A aj tak som skončil v triede, kde mali všetci prvý jazyk AJ, a ako druhý buď španielčinu, alebo francúzštinu. Bol som teda nútený sa rozlúčiť s Julom a Beou (išli do béčky) a zamieriť do nesprávnej triedy (áčky). Obidve triedy boli vedľa seba na najvyššom poschodí. To, že v áčke nechcem byť ani sekundu mi potvrdil len fakt, že pri tom, ako som prechádzal cez dvere do triedy, som sa zrazil s Gabikou a takmer som sa zosral strachom, lebo som mal ešte čerstvo v pamäti udalosti zo základky. V áčke som teda nechcel stráviť ani o sekundu dlhšie ako bolo nutné, a tak som sa rozhodol moju situáciu hneď riešiť s triednou v áčke. Asi po desiatich minútach, čo som do nej hučal, uznala možnosť chyby a vybrala sa so mnou do riaditeľne. Takže už v prvý deň som sa ocitol v riaditeľni. Tu moja diskusia pokračovala so zástupcom riaditeľa, ktorý bol výborný dejepisár, ale nikdy sa mu nič nechcelo riešiť. U neho som sa zdržal asi pol hodinu a po telefonáte s mojou mamou tiež uznal administratívnu chybu a po necelej hodine som sa konečne mohol pobrať do tej správnej triedy. Tu však nastal ďalší zádrheľ, teda aspoň z môjho pohľadu. Jediné voľné miesto bolo vedľa dievčaťa, ktoré bolo z mojej základky (z béčky). Problém bol v tom, že v deviatke chcela so mnou niečo mať, ale ja som jej nadšenie nezdieľal. Nemal som ale na výber a nakoniec som bol situáciou nútený si k nej sadnúť. Ona sa náramne potešila, ale dlho jej to nevydržalo, a o chvíľku som sa už tešil ja. Naša nová triedna vtedy spomenula, že očakávame príjazd ešte jedného kusu, a tak doniesli ešte jednu lavicu, ktorú umiestnili do stredného radu úplne na koniec, pekne ďaleko od katedry. Nič viac mi nebolo treba, aby som od svojej bývalej ctiteľky pekne odcupital rýchlosťou svetla do tejto lavice, a zakrátko na to si ku mne prisadol aj Julo. Psychicky zničený z predstavy bytia v jednej triede s Gabikou a Paľom, a neskôr zase zo sedenia so spomínanou dievčinou, som si chcel už len zobrať učebnice a odísť na pivo. Pri príchode do triedy mal každý svoje knihy na lavici. Ja som si zobral do mojej novej lavice so sebou knihy z predošlého miesta. Keď však nakoniec náš posledný spolužiak dorazil, triedna ma upozornila na to, aby som mu jeho knihy vrátil. A tak som úspešne ostal bez učebníc ja. Zobralo ma to viac, ako by som si bol kedy myslel. A tak som po prvom školskom dni na gympli domov nedoniesol ani jednu knihu. Tie mi postupne triedna ešte nosila najbližší mesiac, samozrejme tie najstaršie kusy, aké našla, lebo všetky ostatné už boli rozdané. Dokonca som v jednej z nich našiel ešte meno bývalého spolužiaka môjho oca (To pravda síce nebola, ale niektoré tie knihy na ten vek naozaj vyzerali).

 

Bol september a vonku bolo krásne teplo a preto sme si dopriali s Julom a Beou po škole pivo, a zároveň sme objavili aj náš obľúbený alkohol, ktorý nás najbližší rok sprevádzal všade, kam sme išli. Bol to pepermintový zelený likér, ktorý mal asi 20% a s radosťou sme si ho v sklenených poldecákoch púšťali do pollitrových pív. Volalo sa to Magické oko a po štyroch kolách sme aj my boli magickí. Boli sme absolútne spokojnučkí, príjemne zachytení, a o to ľahšie sa nám odchádzalo na autobus.

Neskutočne nám to vtedy chutilo, až kým som sa z toho raz kvalitne nezgrcal a nemohol to viac ani cítiť. Musím ešte zdôrazniť, že tieto poldecáky neboli vždy sklenené. Spomínam si na jednu udalosť, bolo to asi mesiac po našom prvom dni na gympli, keď si väčšia skupina z triedy išla niekde po škole sadnúť. Na toto zasadnutie som prišiel asi o hodinu neskoršie ako zvyšok, a teda som tam bol jediný triezvy. Doniesli nám klasicky pivko a k tomu náš pepermint. Avšak čašník nám to doniesol v plastových polkách. Moji pripití spolužiaci sa všetkými silami snažili ponoriť pepermint v plastových poldecákoch do piva a nikomu sa to nedarilo a nikto nedokážal pochopiť, prečo. Ja som to len tíško sledoval a zabával sa na tom. Chceli si pomáhať navzájom , a tak si postupne všetci omočili ruky vo svojich pivách aj v pivách tých druhých a neskôr všetko s obrovskou chuťou vypili. Aj keď medzi nimi bol náš spoločný kamarát Miro, už vtedy notoricky známy svojou pochybnou hygienou.