Druhý stupeň základnej školy ostáva v mojej pamäti zapísaný veľmi negatívne. V tomto článku by som rád priblížil dôvody, prečo to tak bolo a prečo som sa nevedel dočkať strednej školy. Rád by som sa hlavne venoval ôsmej triede, ktorá bola najhoršia. V osmičke nás bolo v triede 32, z toho 18 dievčat a 16 chlapcov. Pomerne vyrovnané skóre. Celá trieda bola rozdelená na skupinky. Dievčatá mali skupinky po 3-4 kusoch. Navzájom sa nenávideli a nerozprávali. Chlapci mali tiež niekoľko skupín. Dalo by sa to zhrnúť nasledovne: futbalisti, skejteri, budúce fetky, bifľoši. Ja som bol ten, ktorý nikde nepatril. Moju pozíciu vystihoval britský seriál The Inbetweeners. V žiadnej skupinke som si nevedel nájsť svoj pľac. Občas sa mi podarilo k niektorej z týchto skupín priblížiť, ale vždy som následne spravil niečo, čím bolo moje úsilie anulované.
Keďže som sa pokúšal hrávať aktívne futbal, tak ma to tiahlo prirodzene aj k tejto crew. Raz som to mal veľmi dobre rozohraté a všetko vyzeralo sľubne. Chlapci sa so mnou každý deň rozprávali a ja som mal pocit, že by som k nim mohol pridať. Pomerne rýchlo sa žiaľ celá situácia otočil v môj neprospech a to mojou vlastnou chybou. Pri tom, ako sme raz išli odprevadiť vedúceho tejto skupiny domov, tak na rozlúčku som po ňom zo srandy hodil šuter asi z 20 metrov. Za normálnych okolností som nikdy nič netrafil a moja muška bola vždy mizerná, ale teraz som tohto najobľúbenejšieho chlapca v triede trafil rovno do hlavy. Ten sa následne zvalil na zem a ostal ležať, rukami si držiac miesto, kde ho kameň trafil. Tým som všetko veľmi rýchlo zresetoval do továrenského nastavenia.
Asi o mesiac na to sa mi darilo udržiavať sľubný každodenný kontakt s bandou, ktorá sa tvárila najdrsnejšie zo všetkých, keďže byť v tých časoch skejterom bol najväčší možný úspech. Každý z nás poznal Tonyho Hawka a jeho hru Tony Hawks Pro Skater 1, ktorú všetci chceli hrať na playstation. Ani v tomto prípade som však nemal šťastie. Na telesnej sa odohrala jedna scéna, ktorá všetko zasa vrátila do pôvodného stavu. Matúš ako hlavný predstaviteľ skejterov mal dlhšie vlasy, asi po plecia. Nič výnimočné z nášho vtedajšieho pohľadu. Stáli sme všetci nastúpení na začiatku hodiny, keď k nám prišiel telocvikár. Telocvikár mal okolo 50 a dosť riedke vlasy. Vykonávali sa tie bežné úkony, kde sa hlásilo, koľko žiakov je nastúpených atď. K tomu väčšinou mierumilovný a neškodný telocvikár pristupuje k Matúšovi a pýta sa ho, kedy sa dá ostrihať, že už sa na to nedá pozerať. Matúš bez premýšľania len odsekol „lepšie ako tie vaše štetiny“. Telocvikár bez váhania priskočil k Matúšovi a vylepil mu krásnu facku. Tá sadla ako uliata a znamenalo to, že Matúš sa premiestnil v priestore asi o 1 meter dozadu. Bolo vidno, že jeho mozog ešte nestihol spracovať túto situáciu, keďže ako rozmaznaný fracek vždy dostal, čo chcel, a nikto nikdy na neho nezvýšil hlas, lebo všetci si uvedomovali, kto je jeho otec. Všetci sa na tom patrične zabávali, ja som nebol výnimka. To si však ten vlasatý zmrd všimol a to znamenal koniec mojej snahy niekam patriť. Od tohto momentu som si povedal, že sa na to môžem vysrať a tak väčšinu času som bol v triede neviditeľný.
Vzájomné vzťahy boli počas druhého stupňa na bode mrazu, spolužiaci sa navzájom neznášali a ohovárali, kedy sa len dalo, ale nedochádzalo k fyzickej šikane. Podobná situácia bola aj v dvoch ďalších triedach v ročníku. V osmičke sa však veľa vecí zmenilo a to z viacerých dôvodov. Jedným z týchto dôvodov bol aj fakt, že sa u nás v meste rozkríklo, že na našej škole sa otvoria futbalové športové triedy. A tak dorazili tie najväčšie egá z ostatných dvoch základných škôl. Žiadne športové triedy sa samozrejme neotvorili, a tak chlapcom ostalo dosť energie aj testosterónu na vzájomné bitky. Konkrétne ku nám do triedy pribudli traja chlapci. Jeden kvôli futbalu, druhý doteraz neviem prečo prišiel a tretí bol Marek, ktorý prepadol a zakotvil v našej triede. Marek bol notoricky známy hajzel, ktorý sa vyžíval v ponižovaní ostatných. U nás dostal prezývku Magor, keďže ním aj jednoducho povedané bol. Tieto udalosti ovplyvnili celý priebeh ôsmeho ročníka. Všetko išlo pekne smerom do riti.
Ten, čo prišiel kvôli futbalu a športovým triedam bol Julo, ten druhý bol Erik. Dva úplné opaky. Julo nižší a mohutnejší a Erik síce vyšší, ale tenučký. Erik sa v momente stal objektom šikany. Bol bohužiaľ ten typ a bol aj pekne povedané pomalší. Mentálne niečo medzi Forrestom a poslancom faškovských jednobunkovcov Krupom. Nebol nevyhnutne zlý chalan, ale nevedel sa nijako brániť. Marek mu dal pokoj, lebo mal dosť iných obetí a tak sa o neho postaral Paľo. Paľo bol bývalý jednotkár. Na druhom stupni mal dokonca ako jediný čisté jednotky na všetkých vysvedčeniach. Ale v siedmej a ôsmej triede prišiel úplný obrat a učenie a známky ho prestávali zaujímať. Deviatku končil s trojkami a štvorkami. Aj tak sa v kľude dostal na gympeľ, rovnako aj s Erikom. Erik nás prvýkrát všetkých uchvátil, keď sme sa ho pýtali, či majú doma psa. Nato prišla odpoveď, že mali, ale museli ho zastreliť, lebo ho bolelo ucho. Touto legendárnou historkou to všetko začalo. Od tohto momentu si ho Paľo vyhliadol a ako to on rád vravel, venoval sa mu. Z môjho vtedajšieho pohľadu nešlo o nejaké veľké prešľapy voči ľudským právam, ale jedna vec nad tým všetkým vyčnievala. Erik pochádzal z pomerne silne veriacej rodiny a Paľo asi týždeň do neho hučal, nech skúsi pretiahnuť svoju sestru. Všetci to brali ako vtip, nikto sa nad tým nijako špeciálne nepozastavoval. Problém nastal vtedy, keď Erikova mama volala triednej. Od tohto bodu mal zvyšok triedy len čiastočné informácie. Erik sa údajne mal o niečo pokúsiť. Jeho sestra to povedala ich mame. Tá nasratá volala triednej a zjebala ju ako malé dieťa. Triedna samozrejme o ničom nevedela a s Paľom si to vybavila medzi štyrmi očami. Neskôr do tohto procesu zapojila aj Paľovu mamu a riaditeľa. Paľo dostal na konci roka dvojku zo správania.
O ďalšie vzrúšo v triede sa postaral Marek. Rád nosil do triedy dlhú reťaz. Nikto nevedel prečo. Vyjasnilo sa to v momente, keď sa s Andrejom z našej triedy začal cez prestávky hrávať na psíka. Marek mu omotal reťaz okolo krku a Andrej ho ochotne nasledoval štvornožky po celej triede. Smiali sa len oni dvaja, zvyšok sa modlil, aby sa nikto z nás neocitol v roli psa. Marek bol od každého asi o pol hlavy vyšší a aj fyzicky vyzeral o čosi dospelejšie ako zvyšok chlapčenského kolektívu, a tak si nikto k nemu nič nedovolil. Raz, keď mu Justin Bieber našej triedy, a.k.a. vedúci futbalistov, niečo odpapuľoval, schytil ho za golier, vyvliekol ho z triedy a na medziposchodí ho viac ako polovicou tela nakldržal ponad zábradlie. Bieber najskôr pičoval, nadával, až postupne si uvedomil vážnosť situácie a začal prosiť, nech ho nechá. Nami nenávidený Marek sa asi dve minúty bavil nad týmto utrpením, až kým sa nepriblížil učiteľský dozor, a tohto chudáka pustil z rúk. Nikto z nás sa do toho nechcel starať, každý sa bál. Pred týmto zmrdom mali rešpekt aj tie futbalové hviezdy.
Učitelia sa tiež veľmi nestarali, nemali to za potreby. Mnohí z nich na to nemali chuť alebo sa jednoducho necítili byť dostatočne motivovaní svojím platom. Mnohí z nich pôsobili dosť rezignovane a vyhorene. Jednému z našich spolužiakov začínalo priezvisko slabikou Ňi. Fyzikár, pri tom, ako písal poznámku do triednej knihy za vyrušovanie, bol schopný tomuto spolužiakovi za veľkým Ň napísať y. Jedinou výnimkou bola naša slovenčinárka. Tá, ako jedna z mála, brala svoju prácu vážne. Naše dievčatá si raz zaumienili, že si s našim Magorom zahrajú jednu kartovú hru. Kto prehral, mohol druhej strane balíkom kariet trieskať po hánkach. Tento hajzlík to ale vedel robiť s takým prehľadom, že po necelom týždni mali všetky dievčatá z našej triedy doslova zodratú kožu z hánkov aspoň na jednej ruke. Potom si ich prelepili, aby sa im to hojilo. Tento fakt neunikol pozornosti našej slovenčinárke, a po menšom vyšetrovaní prišla na to, kto za týmto celým stál. Urobila z toho celého veľký škandál, riešilo sa to aj u riaditeľa, ale nič dokopy nevyriešila. Magor mal len zníženú známku zo správania (nič, na čo by nebol zvyknutý). Ona mala z toho celého zbytočné opletačky a po tejto skúsenosti sa zaprisahala, že už v budúcnosti do takýchto situácií nebude zasahovať, lebo sa to jednoducho neoplatí. Jeden človek prakticky strpčoval život celej triede. Človek, ktorému bola celá škola ukradnutá a všetko slúžilo len ako zdroj jeho zábavy. Veľmi dobre si uvedomoval svoju pozíciu a patrične to aj využíval. Neprešiel deň, kedy by sa niečo nestalo. Avšak všetko má svoj koniec a aj v tomto prípade narazila kosa na kameň.
Tým kameňom bol Julo. Bol veľmi tichý a zároveň pôsobil sebavedomo. Do ničoho a nikoho sa nestaral, rovnako sa nikto nestaral do neho. V učení bol priemerný. Nikto o ňom toho veľa nevedel. Vedelo sa, že nemá otca a fyzicky dosť pracuje okolo domu. Proste chalan z dediny. A tak prvý polrok v osmičke Julovi prešiel bez výraznejších problémov a mal od všetkých pokoj. Pokoj mal aj od nášho triedneho tyrana. Tipoval som, že aj on tak nejako podvedomo tušil, že s Julom by to také ľahké nebolo. Navyše sa Julo vždy, keď sa dalo, snažil pomáhať aj Erikovi. A tak došlo aj ku Julovej konfrontácii s Magorom. Ten si totiž v ten deň nevedmo prečo dosť nepekne zasadol na Erika. Doteraz si ho ani nevšímal a zrazu toľko pozornosti. Až to prišlo do toho bodu, kedy to Julo vyhodnotil ako ,,too much“ a zakročil. Bola tu však jedna vec, o ktorej nikto nič netušil. A to tá, že Julo mal doma boxerské vrece a rád si občas zaboxoval. A tak, keď sa Julo zastal Erika, Magor do neho odvážne strčil a Julo sa pohol asi o 0,5 cm. To zmrdíka prekvapilo a tak sa na Jula zahnal, ten sa chcel uhnúť, ale nepodarilo sa mu to úplne. Päsť ho trafila do krku. To ho donútilo, aby celú situáciu bral vážnejšie a od tohto momentu veci nabrali rýchly spád. Julo bol síce o hlavu nižší od Magora, aj tak mu to nebránilo v tom, aby k nemu rýchlo pristúpil a pravačkou ho krásne trafil do brady. O sekundu neskôr už Marek ležal na zemi, snažiac sa pochopiť, čo sa práve udialo. Julo mu v tomto momente mohol ešte pekne naložiť, každý si to zo srdca želal, ale to sa nestalo. Pre Jula bola týmto celá situácia vybavená. Vďaka tejto udalosti sme si posledné tri mesiace z ôsmeho ročníka užívali v relatívnom pokoji. Triedny tyran na konci roka prepadol a zároveň aj skončil povinnú školskú dochádzku. To znamenalo, že my sme boli posledná trieda, ktorá si musela užívať jeho spoločnosť.
