Deviaty ročník mal prebiehať podľa mojich plánov úplne v klídku. Magor bol preč, úspešne prepadol. To malo znamenať pokoj a harmóniu pre celú triedu. Koncom ôsmeho ročníka som sa skamarátil s Julom a v deviatke sme sedeli v jednej lavici. Svojím spôsobom sme si vytvorili vlastnú skupinu. Pridal sa k nám ešte jeden spolužiak, ktorý bol na tom podobne ako ja, a tiež nikde nepatril. Naša skupina nebola ničím výnimočná a nikto sa o nás nezaujímal, rovnako ako sme sa my nezaujímali o nikoho iného. Nebolo to vôbec nutné. Bolo s kým normálne pokecať, dokázali sme si zo seba robiť srandu bez toho, aby sa niekto urazil. Nič viac sme nepotrebovali. Po rokoch v tom mrzáckom kolektíve sa to zrazu dalo nejako vydržať. Podobne na tom bol aj zvyšok triedy. Všetky skupiny sa navzájom ignorovali a žili si v rámci svojho priestoru. O nejakom spoločnom kolektíve sa nedalo hovoriť, ale konflikty vznikali minimálne. Celá trieda si uvedomovala, že tento posledný rok treba nejako prežiť a všetci sa už potom odjebeme na stredné. Po strastiplnej ôsmej triede s Magorom si každý z nás užíval relatívne ticho a pokoj. Erikovi sa tiež dýchalo ľahšie, lebo si ho Julo zobral pod svoje krídla, a tým pádom mu dali všetci pokoj. Väčšinu ročníka strávil s nami. Vždy len počúval a bol ticho. Nikto z nás sa prakticky nemohol sťažovať. Bola to win-win situácia v každom ohľade.
Zatiaľ čo u nás vládlo krehké prímerie, vo vedľajších triedach tiekla krv potokom. Béčka to mala celkom zaujímavé. Mali tam totiž Gabiku, ktorá sa počas letných prázdnin poriadne vytiahla a v deviatke bola suverénne najvyššia z celého ročníka. Vo svojich 15 rokoch mala 182 cm. Vtip bol v tom, že Gabika sa ľúbila aj dobre najesť (neskôr aj vypiť). To znamenalo, že bola pomerne silná a pri svojej výške rozhodne nebola chudá. Gabika bola dosť šikanovaná v šiestej a siedmej triede. V osmičke si už nikto na ňu netrúfol. A v deviatke si už naopak ona trúfla na všetkých, a hlavne na tých, čo ju predtým šikanovali. Všetko mala pekne pozapisované, komu čo a koľko dlhuje. A tak postupne začala všetkých vyplácať. Postupovala metodicky a na nikoho nezabudla. Niektorých ešte aj preplatila. Na konci deviatky dostala prezývku - brutálna Gabika. Najhoršie to mal asi Filip, ktorý ju šikanoval zo všetkých najviac. Vďaka Gabikinmu prenikavému hlasu vždy všetci vedeli, keď sa jej niekto dostal do rúk. Raz sa mi podarilo byť pri tom, ako sa pustila do Filipa. Filip bol od nej asi o 15 cm nižší a váhovo sa na ňu tiež nechytal. Jednoducho zhrnuté - nemal šancu. Chytila ho za golier a bez milosti ho štyrikrát celou silou oplieskala o zem. Táto aktivita sa neskôr stala ich obľúbeným rituálom, teda aspoň jej. Pre Filipa sa takto deviaty ročník dosť skomplikoval. Po pár týždňoch nám ho všetkým bolo aj ľúto, ale vedeli sme, čo bol zač. Bol slabšou verziou nášho Magora. A aj preto sa do toho nikto neopovážil zasahovať. Ešte aj Julo sa o nej vyjadroval s rešpektom, a to bolo absolútnym vrcholom uznania.
Filip to samozrejme nezobral úplne najľahšie. Mozoček mu to nedokázal ešte dlho spracovať a tak trochu sa mu zrútil svet. Napriek tomu si však riešenie našiel. Začal hľadať ďalšie obete mimo svojej triedy. Medzi tie som v jednom prípade patril aj ja. Etická výchova bola jedna z tých hodín, kde sa stretli žiaci zo všetkých tried z nášho ročníka. Vždy to bola posledná hodina, po ktorej sa išlo domov alebo do jedálne. Jednoducho všetci sa pakovali preč maximálnou možnou rýchlosťou. To bol takmer vždy aj môj prípad. Ale raz som si z nejakého dôvodu po zvonení doprial dostatok času na balenie. A tak som v triede ostal posledný, nikoho nikde nebolo. Tak sa v pokoji obliekam a vychádzam z triedy. Na chodbe nikto nie je, len Filip. Ten sa spokojne opiera o stenu. Ako si ho tak premeriavam pohľadom, on sa len na mňa usmieva. Vtedy si už začínam aj ja pomaličky uvedomovať, že je zle a že ma kuca paca asi neminie. S absolútnym pokojom prichádza ku mne, pričom ja stále premýšľam nad tým, prečo by sa niečo také malo udiať. Nemal na to ani najmenší dôvod, nikdy sme spolu poriadne neprehovorili, prakticky ani nemohol vedieť o mojej existencii. A tak sa v tomto momente rozhodujem, že ho skúsim aspoň pozdraviť, však sa určite musím mýliť. Nemýlil som sa. Filip sa s nijakou podrobnou analýzou situácie nezaťažuje. K môjmu pozdravu tiež neprišlo. Filip prichádza ku mne, pravou nohou ma podkopáva a ja sa veľmi rýchlo ocitám na zemi. V tom on spraví krok bližšie, trikrát si z chuti kopne do mojich rebier ako by som bol futbalová lopta a spokojnučký sám so sebou odchádza na obed. Moja trasa by tiež za normálnych okolností viedla do jedálne, ale keďže toto tak celkom normálne okolnosti neboli, tak som si to namieril rovno domov. Táto situácia ma dosť rozrušila a donútila ma k silnému uvažovaniu.
Doma som sa nad tým ešte raz podrobne zamyslel. Konkrétne nad tým, čo zmeniť, aby sa niečo podobné už neopakovalo. Prišiel som na to veľmi rýchlo. Nevyžadovalo si to veľkú úvahu. Na každej ďalšej hodine etickej výchovy som bol zbalený ešte pred zvonením a vždy som vytancoval z triedy poslušne hneď za učiteľkou. Vždy keď bol na blízku Filip, tak som sa úplne nenápadne motal okolo Jula. To Filipovi vždy stačilo na to, aby upustil od trénovania svojej futbalovej techniky na mojich rebrách. V deviatke som mal asi 170 cm a 68 kg. Fyzicky som teda nevynikal a zapadol som do šedého priemeru. Filip teda definitívne prišiel o ďalšie možnosti vybiť si svoju frustráciu na mne. Neskôr už ani nevyzeral, že by som ho viac zaujímal. V ten osudný deň som mu pravdepodobne prišiel len ako vhodný kandidát na odbúranie stresu z Gabiky. Ako som sa neskôr dopočul, nebol som jediný, ktorý mu príležitostne slúžil ako boxovacie vrece. Našlo sa aj pár ďalších ľudí. Až kým sa to všetko nedostalo ku Gabike, ktorá mu potom veľmi jasne vysvetlila, že podobné situácie sa už v budúcnosti nebudú opakovať, lebo si to neželá. A tak mali všetci pokoj od Filipa do konca deviatky. Postupne aj on mal pokoj od Gabiky, lebo tá sa pomaly ale isto začala zaujímať o chlapov trochu inak. Gabika bola pekná a mala všetko, čo aj potrebovala, aby u chlapcov vyvolala záujem. Jedným z problémov však bolo to, že sa jej všetci báli. Ďalším problémom, prečo nikto nechcel podstúpiť toto riziko bol fakt, že Gabika mala najširší chrbát z celého ročníka (nestratila by sa ani medzi učiteľmi). Gabika pokračovala na strednej so mnou na gympli, ale vo vedľajšej triede. V 19 rokoch mala výšku 185 cm. Tam sa jej už však dostávalo viac pozornosti (nie z mojej strany, stále som mal pred ňou rešpekt), lebo všetci sme tam výrastli a nemali sme 1,7m ako v deviatke.
Ďalšou osobitou kapitolou bola 9.C. Tu bola situácia komplikovaná odjakživa. V osmičke však pribudlo do tejto triedy ešte 5 futbalistov v rámci športových tried, ktoré sa nikdy neotvorili. Ku nám prišiel z tejto "elity" len Julo, vedľa do béčky dvaja relatívne v pohode chalani. V našej triede a v béčke pochádzala asi polovica spolužiakov z okolitých dediniek. V céčke boli všetci do posledného kusu z nášho okresného mestečka. A veľká časť z nich trpela jednou typickou diagnózou pre náš okres - malomeštiactvom. Prierez týmto kolektívom snáď už ani nemohol byť pestrejší. Boli tu deti zbohatlíkov z okresu, ktorí dostali všetko, na čo si len spomenuli. Ďalej tu boli deti právnikov, doktorov, sudcov, policajtov a miestnych mafiánikov. V meste každý poznal každého a nikto nepotreboval problémy. Už odmalička utvrdzovaní o svojej výnimočnosti a dokonalosti. Ako bonus k tomu bolo veľa z nich jedináčikmi. Učitelia sa báli im dačo povedať, a tak radšej ich prešľapy tolerovali. Ten, kto dával dokopy túto triedu mal buď dokonalý zmysel pre humor alebo bol na cracku. Tým samozrejme nechcem povedať, že všetci z malých miest musia byť nevyhnutne rovnakí, ale v našom okrese to platilo takmer dokonalo až na pár svetlých výnimiek. Medzi tými z dedín boli tiež nejakí exoti, ale táto mestská smotánka bola popretkávaná hyper-ultra kokotmi. Spoločné hodiny s nimi ma utvrdzovali v tom, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Hádky, krik a bitky boli každodennou realitou nielen v škole, ale aj mimo nej. Boli schopní si počkať viacerí na jedného po škole alebo s obľubou do svojich sporov zapojili aj starších kamarátov. Ich rodičia často chodievali do školy len kvôli tomu, že ich dieťa dostalo neoprávnene zlú známka z nejakej nepodstatnej písomky. Pár učiteľov bolo z toho na prášky. Vedeli sme o tom, lebo samotní učitelia sa nám na to sťažovali počas našich hodín. Kadečo sa k nám donieslo aj cez prestávky, ako sa k sebe správali, a čo sa u nich dialo. Jednou krásnou ukážkou bola veľká prestávka, kedy sa dvaja bratia z céčky pobili s ďalším spolužiakom z tejto triedy. Ten mal byť dohodnutý s ďalšími dvoma, ktorí mu pri tom mali pomôcť. Ale páni sa na neho vysrali, a tak férovka dvaja na jedného skončila očakávaným výsledkom. Bolo bežné, že z tejto triedy bol každý týždeň v riaditeľni niekto iný.
Väčšina tých, čo prišli na školu kvôli futbalu, hrala za jeden tím v kategórii starších žiakov. Išlo o mužstvo nášho okresného mesta, kam som aj ja prišiel pred sezónou ako "posila". A ako posila som drvivú väčšinu času presedel na lavičke ako náhradník (oprávnene). Minulú sezónu sa postúpilo z tretej ligy do druhej. Hráči, ktorí stáli za týmto úspechom, sa posunuli o kategóriu vyššie do mladšieho dorastu. Nám bolo často prizvukované, že sme sa k tomu dostali ako slepé kura k zrnu a máme urobiť všetko pre dobrú reprezentáciu mesta a okresu. Na konci sezóny bol tím na poslednom mieste bez jediného bodu. K tomu sme za 24 zápasov strelili 6 gólov a inkasovali asi 120. Po tej stovke to už nikto aj tak nepočítal. Náš tréner bol absolútny kretén. Nechápem doteraz, ako mu mohli dovoliť trénovať kohokoľvek. Bol to ožran, ktorý neustále nadával a všetkých urážal. Asi 2 roky na to ho vyhodili, lebo tento Borbély prišiel na zápas taký nadratý, že nevedel ani stáť na nohách. Mužstvo ako celok tiež vyhorelo. Jeden z hlavných dôvodov boli vyššie spomínané vlastnosti hráčikov z našej školy. Boj o základnú zostavu tieto ich vlastnosti ešte viac zvýraznil. Keď boli spolu, tak boli najväčší kamaráti, ale akonáhle jeden odišiel preč, tak bol ten najväčší kus chuja. Vzájomné ohováranie, osočovanie a vysmievanie prispeli k úplne zbabranej sezóne. Tímový duch neexistoval a každý hral len sám za seba. A tak to vyzeralo potom aj na ihrisku. Treba však férovo priznať, že nám chýbala aj hráčska kvalita. Pri výsledkoch, keď sme prehrali o 10 gólov, to bolo viac než badateľné. Ja som sa to celé snažil sledovať len z ústrania, ale nie vždy to šlo. Aj ja som si toho vypočul na svoju osobu viac než dosť. A tak po prvej polovici sezóny som znechutený radšej odišiel hrať okresnú žiacku súťaž. Už dávno som vedel, že sa futbalom živiť nebudem a že pri všetkej úcte k sebe samému, som bol len veľmi priemerný hráč. Ale hlavne som nemal za potreby byť v tej toxickej atmosfére čo i len o minútu dlhšie. Každá skúsenosť je ale na niečo dobrá a aspoň som v budúcnosti dokázal oceniť dobrý kolektív.
Po konci deviateho ročníka veľa ľudí z céčky odišlo na stredné školy do celého BB kraja a ako som počul, viacerí kvôli svojim povahám tvrdo narazili. Vymenili viaceré stredné a nedokončili si ani maturitu. Profesionálnym športom sa z tejto skupiny nikto nikdy neživil.
