Výučba cudzích jazykov, roky 2000-2005 a okres VK - 3 veci, ktoré nikdy nemohli fungovať a ani nefungovali. Nemčina a ja - nerozlučná láska už od prvého ročníka ZŠ. 9 rokov štúdia cudzieho jazyka, po ktorých som nevedel takmer nič. Druhý jazyk sa vtedy ešte nenosil, a tak sa celá pozornosť venovala len jednému cudziemu jazyku. V teoretickej rovine to znie dobre, ale v praktickej to bolo na pičičku. Výučbu na prvom stupni si nepamätám, na tú v tom druhom stupni by som si tiež najradšej nespomenul. Patril som, skromne povedané, k tým najlepším žiakom, pretože stačilo jediné a to bifľovanie. Všetko sa na základke točilo okolo tej malej kurvy - unser kleiner Frosch Willi - v lete plával, na jeseň púštal šarkanov, v zime sa nám žabiačik guľoval atď. S Willim mala byť nemčina zábavou a radosťou, a trt z toho. Naša pani učiteľka milovala skúšanie gramatiky a slovnej zásoby. Slovíčka som sa vždy vzorne naučil, prihlásil som sa, prefíkane som si zopakoval aj slovíčka z predchádzajúcej hodiny a jednotka bola na svete. Čo potom, že o dva dni som si už na žiadne z tých slovíčok ani len nespomenul. A gramatika? Nikto sa neunúval nám vysvetliť nejaké súvislosti, a tak sa skákalo od jednej témy k druhej. Podľa známok som si myslel, že nemecky viem výborne, až kým pani Matiašová raz nechýbala a neprišiel zastupovať druhý učiteľ nemčiny na našej škole, ktorý sa prekvapivo venoval aj rozprávaniu so študentami a nie len skúšaniu slovnej zásoby. Tento človiečik si napochodoval suverénne do našej triedy ako by nič, vytiahol triednu knihu, podľa známok si vyvolal najlepšieho žiaka a žiačku. A tak som sa ocitol pred tabuľou, v kŕči, celý nesvoj, čo bude nasledovať. Nasledovalo len toľko, že borec sa s nami chcel rozprávať po nemecky, položil nám nejaké otázky, ktorým sme možno aj rozumeli, ale ani ja, ani Veronika sme neboli schopní nejako na to reagovať. A tak sme len hľadeli na seba nechápavo ako voliči Za Ľudí po voľbách s otázkou, čo sa to deje. Jediné, čo som zo seba dostal bolo slovo langsam. Učiteľ sa len trpko zasmial. Jediné, čo ma v tom momente sralo bolo to, že Veronike dal dačo písať na tabuľu, a ja som musel stáť pri nej tak, že som spolu so zvyškom chlapčenského osadenstva v triede nemohol dívať na jej zadok, naša obľúbená disciplína, keď bola pri tabuli. V skupine sme mali aj dvoch chlapcov, ktorí srali na známky, ale už vtedy vedeli veľmi slušne po nemecky, stačilo pozerať trocha nemeckej televízie na káblovke alebo v druhom prípade mať matku nemčinárku na inej škole. Samozrejme, ani my sme nespravili nič naviac, aby sme sa niekam v jazyku posunuli a toto bol výsledok. Internet nebol žiadny, myšlienka Kráľovstva dokonalých nebola ešte asi ani v plienkach, a na net sa dalo chodiť maximálne do knižnice.

 

Aj vďaka týmto najsofistikovanejším montessori metódam a iným veciam som k angličtine prvýkrát pričuchol v prváku na GAHŠVK. Bol som z toho rovnako vzrušený, ako keď som o dva roky naživo uvidel prvýkrát teenage ženské poprsie. Motivácia učiť sa bola veľká, všetci a všetko sa tešilo. Prvé menšie prebratie prišlo, keď k nám nakráčala pani profesorka Gyorgyová z Veľkej Čalomije, asi tej najviac maďarskej dediny z okresu. De facto táto dedina slúžila ako štandard merania maďarskosti jednotlivých obcí. Znela ako Béla a Jahnátek v jednej osobe. Oproti nám však jej angličtina pôsobila ako z Oxfordu. Nepoznali sme anglickú abecedu a jej výslovnosť, nevedeli sme vyhláskovať naše mená. Bola z nás zúfalá a rovnako my z nej. Dokonalá symbióza. Učila nás dva roky, potom nám dali niekoho druhého. Na rozdiel od nemčiny na základke, tu gramatika dávala aspoň trocha zmysel. Nie že by nám to nejako pomohlo, ale išli sme aspoň v nejakom logickom poradí, bifľovanie slovíčok vystriedalo viacej čítania, počúvania a rozprávania. Avšak mali sme len dve hodiny týždenne, a to bolo zúfalo málo. V týchto rokoch už bolo možností, ako prísť do kontaktu s angličtinou trochu viac, aj naša rodina mala už doma internet, ale ten sa využíval na všetko ostatné, len nie na tento účel (net bol pomalý, porno načítavalo hrozne dlho). Nejaké progresy sa predsa len podarili, ale bolo ich málo. Na dôveryhodnosti pani profesorky nepridali všetky tie neduhy, ktoré boli vyššie spomenuté a my sme ju svojím spôsobom nedokázali brať vážne. Bola dosť premotivovaná, všetko muselo byť podľa nej, a jej hodiny niesli nádych školení Hitlerjugendu. To, že sme si z nej robili srandu, smiali sa na hodinách a snažili sa o presný opak, čo sa týkalo atmosféry na hodinách, sa s jej pochopením prekvapivo nestretlo. Jednotku na vysvedčení nedala nikomu, lebo nikto nebol taký dobrý, aj keď osobne som si myslel, že pár kandidátov by sa bolo našlo. Ja som od nej vždy dostal trojky, to vyzeralo byť taký náš malý rituál. Pre rodičov po čistých jednotkách na ZŠ prišlo menšie vytriezvenie na gympli. Obzvlášť nenávidela ťaháky. Raz ma chytila s ťahákom, bez milosti mi zobrala písomku, napísala na ňu 5ku, pokrčila ju, a hodila do mňa. Asi nemala najlepší deň.

 

Po nej nás poctila svojou prítomnosťou na hodinách pani profesorka Ivaničová. Asi tesne pred 40kou, bola tiež pomerne prísna, ale istý čas žila v UK a pôsobila na nás oveľa dôveryhodnejším dojmom. Občas sa dokázala aj zasmiať a bola vždy férová. Možno preto ma chcela nechať v tretiaku na pol roka prepadnúť z angličtiny. Mala aspoň toľko v sebe, že mi to nepovedala priamo, ale dozvedel som sa to od triednej. Tak som to samozrejme nenechal a išiel som na komisionálne preskúšanie, čo náš vzťah ešte prehĺbilo vzájomným rešpektom. Učiť som sa učil, ale dopadlo to tak, že mi dala napokon po tomto komisionálnom preskúšaní štvorečku. V druhom polroku tretieho ročníka som sa tomuto predmetu povenoval trocha viacej a bola prijateľná trojka. Prijateľná pre mňa, rodičov, aj Frau profesorku. Pri zmienke o tejto členke vtedajšieho profesorského zboru si ešte veľmi jasne dokážem spomenúť na to, v akom šoku bola po prvých hodinách. Úprimne treba povedať, že nás naučila podstatne viacej ako pani predtým, ale nikto tomu neprikladal až takú vážnosť, lebo všetci sme išli maturovať z NJ. 

 

Nemčinu nás celé 4 roky učila jedna z našich najobľúbenejších profesoriek. Nemčina mala byť ten pokročilejší jazyk a v podstate to aj tak bolo. Vyučovanie prebiehalo podstatne lepšie ako na ZŠ, slovíčka, skúšanie, počúvanie, práca s textom, rozprávania atď. To všetko tam bolo, a každý kto chcel, mal príležitosť sa zlepšovať a pracovať na sebe. Problém však bol niekde inde. Pani profesorka bola veľmi obľúbená, s noblesou dokázala na všetko pohotovo reagovať, a každého z nás s humorom uzemniť tak, že človek bol už radšej ticho. Počas hodín bola vždy veľmi dobrá atmosféra, uvoľnená. Ten problém bol v tom, že ona sa kvôli nám nemienila nervovať a stresovať. Zo zdravotného pohľadu asi správny prístup, ale do reality sa to pretavilo tak, že počas písomiek nemienila robiť policajta, a kto chcel, mohol odpisovať. Jej filozofia bola tá, že v konečnom dôsledku trestáme samých seba a nie ju. Čo v podstate aj asi bola pravda, ale my, ľudia pohodlní, sme to využívali pomerne často, a tým trpelo aj naše učenie. Z NJ sa mi darilo držať známky väčšinou na dvojkách, aj som sa učil, a aj využíval už vyššie spomínaný fakt. Na maturite som fasoval trojku, lebo moja lenivosť a nevôľa učiť sa v poslednom ročníku gradovali a naučil som sa len dve maturitné témy, vytiahol som si jednu z tých najťažších - Wissenschaft und Technik a s obrovskými problémami som to vykrýval na 3ku.