Rozprávať po anglicky je veľmi jednoduché. Stačí sa angličtinu iba naučiť. Ľahko sa povie, ťažšie sa realizuje. Hlavne keď človek chodil do školy so Zdenou, polovicu školskej dochádzky písal klinovým písmom na hlinenú tabuľku a v rámci pracovnej výchovy chodil venčiť malé dinosaury na lúku za dedinou. Jediným jazykom ktorý sa vyučoval zodpovedne v mojich školských časoch bola ruština. O angličtine som vedel iba to, že ňou rozprávajú v zahnívajúcom kapitalistickom svete, kde ich aj tak čoskoro prevalcuje ruština. Občas sa vraj vyučovala v mestských školách, ale v našej dedinskej veru nie.  Ešte aj Katolícke noviny, ktoré som nosil babke z kostola a povinne jej ich čítal boli v slovenskom jazyku. V práci som ju tiež spočiatku nepotreboval, takže nebol dôvod sa tejto záležitosti venovať zvýšeným úsilím. Bol som na tom rovnako ako fajčiari, ktorí už najmenej stokrát prestali fajčiť, iba som to u seba vymenil za začatie s učením. Pokiaľ nie je silná motivácia, vždy bude dosť výhovoriek prečo sú iné veci dôležitejšie ako tlačenie slovíčok do hlavy.

Keď mi manželka oznámila, že sa stala súčasťou štatisticky minimálnej skupiny žien u ktorej zlyhá vnútromaternicové teliesko, pochopil som, že nastáva posledná šanca vypadnúť z domu aspoň na mesiac do nejakej anglicky hovoriacej krajiny a vylepšiť svoje english skills.

Vzdialenosť, ale aj pomer cena/úžitková hodnota určili, že krajnou zasľúbenou sa stane Anglicko. Do Londýna som nechcel ísť, tak vyber padol na malé prímorské mestečko Bournemouth. Vygooglil som jazykové školy, ktoré by prichádzali do úvahy. Uvažujúc o ušetrení financií som najprv kontaktoval školy priamo a nie cez sprostredkovateľskú agentúru.  Ani v jednej som nepochodil, vždy ma odkázali na agentúru. Rozbehol som kolobeh komunikácie s agentúrami a za cca 3 týždne som vedel kam, kedy a ako cestujem. S tichým súhlasom a hlasným škrípaním zubov moje tehotnej manželky som zahájil zodpovednú prípravu.

Už balenie začalo divne. Do kufra som nahádzal cca ¾ pripravených veci a keď váha ukazovala 16,5 kg bol som mimoriadne spokojný. Síce sa mi to vzhľadom na množstvo handier veľmi nezdalo, ale veď dobreeee. Keď som však večer doplnil kufor, s využitím svojej nadváhy som ho horko-ťažko zatvoril a on stále vážil 16,5 kg, tak mi bolo jasné, že niečo asi nebude v poriadku.  Jasné, že nebolo. Po postavení kufra na váhu sa kolieska dotýkali zeme a tak vážil trochu odľahčeno. Pri vážení cez bočnú stranu už váha ukazovala cca 28 kg.  Limit mal Austrian airlines 23 kg. Do kelu, 5 kg nadváha (kiež by som ja mal iba toľko). Nedalo sa nič robiť, začalo prvé vyhadzovanie. Ale čo vybrať, keď som si myslel, že som zobral iba to najnevyhnutnejšie. Je pravda, že vďaka svojej neschopnosti ovládať pračku, som si zobral spodné prádlo a ponožky na každý deň. Skoro podobne to bolo aj s tričkami. Zabalil som si tiež veci na behanie, veď som sa tam chytal pravidelne behať a aj do fitcentra občas (5x týždenne podľa doma stanoveného plánu) zavítať.  Ešte tam bola fľaša vina pre domáceho pána a kniha o Slovensku (v angličtine) pre domácu pani. Takže par tričiek išlo von + zimné bežecké gate. Týmto som dal šancu teplému golfskému prúdu dokázať, že je naozaj teplý a nebude tam pri mori mrznúť. Váha zbehla na 25,1 kg. Toto by už mohli tie milé tety na letisku akceptovať aj bez poplatku. A ak by aj nie, veď tých cca 10 € príplatku zaplatím. No, ani za Boha som nevedel, čo ešte vyhodiť.

Ráno ma viezol na letisko brat. Odchádzali sme o 04:00, s tým, že na Schwechate sme určite za 45-50 minút. Novembrová hmla bola taká hustá po celej ceste, že ešte aj nočné sovy nelietali, ale z bezpečnostných dôvodov kráčali pešo krajom diaľnice.  Takže ani cesta nešla až tak podľa plánu. Stále som sa čudoval, že ešte nie je výjazd na letisko. Cestu som poznal, akurát ju trochu zneprehladnovala rekonštrukcia diaľnice pred Viedňou a veľmi hustá hmla. Keď sme však prechádzali okolo rafinérie vo Schwechate vysvietenej ako kasína v Las Vegas, tak mi hneď svitlo, že niekde sa asi musela stať chyba. No nič, rýchlo nájsť najbližší výjazd z dialnice a šup šup na letisko. Na check-in ma milá tetuška potešila, že mám nadváhu (čo som vedel aj bez nej). Ona žiaľ myslela kufor a poslala ma na iný check-in, kde si budem môcť, resp. musieť doplatiť za nadváhu. Kurva, ale keď na mňa vyblafla že za tie 2 kg navyše (vážilo im to trochu viac ako mne doma) chce 65,- €, tak sa mi skoro kolená podlomili. Do puče, keby som toto vedel, tak tie trička a slipy vyhádžem a za tu sumu si ich kúpim v Anglicku nové. Nakoniec som  vinu zhodil na darčeky (fľašu vinu a prezentačnú knihu o Slovensku), ktoré som niesol domácim. Odhadol som to, že ma domáci teda stáli cca 120,- €. Keď sa bude domáci tváriť, že mu víno nechutí a domáca povie, že nevie čítať, tak ich oboch ubijem s tou fľašou a zabalím do vytrhaných strán z knihy.

Po tomto predraženom check-ine som absolvoval už iba trochu poošahávania na bezpečnostnej kontrole a bol som pripravený čeliť novým výzvam. Ledva sa lietadlo odlepilo od zeme a dalo sa odpútať, tak snáď štvrtina cestujúcich mala potrebu vyštartovať na záchody. Do puče, veď sa mohli vyšvochtať 30 minút predtým. To musí byt snáď choroba, toto cestovne švochtanie, alebo si tam chodili robiť selfie. Myslel som si, že v takú skorú rannú hodinu bude lietadlo prázdne. Bolo však napratane do posledného miesta (cca 200 ľudí). V Indii a okolí asi zase vypuklo veľké sťahovanie národov, lebo snáď 90% pasažierov tvorili také indické typy. Ale asi to boli nejakí príbuzní našich marginalizovaných, lebo po nich ostal na podlahe bodrel, ako na Luníku IX. pred bytovkami.

Cestu som plánoval tak, aby som mal čas na prieskum prostredia, t.j. aby som mal čas nájsť východ z letiska a vchod na autobusovú stanicu. Tu sa začalo aj moje „ingliš spíking“ v praxi. Najprv som sa pred letiskom pýtal kde je môj Central Bus Station. V súlade s mojím šťastím bola autobusová stanica presne na opačnej strane ako som sa práve nachádzal. Potom som si chcel kúpiť anglickú SIM kartu, aby som tu bol zastihnuteľný. Ponúkli mi super kartu za super cenu, chyba bola, že mala slúžiť iba na lacné volanie v rámci UK. Overoval som si či je môj lístok na autobus platný. Bol som trochu na pochybách, keďže som ho kupoval pred mesiacom cez internet.  Nakoniec som si objednal kávu. Výsledkom bolo, že som na autobusovú stanicu trafil, SIM kartu som si nekúpil, lístok bol platný a kávu mi dali. Čiže, síce som skoro ... nič rozumel, ale dohovoril som sa. No nezačína to zle.

Sedím si na káve, čakám na bus a už sa mi snažia prihovárať traja anglickí dôchodcovia. Asi si všimli, že som občas natrčil uši, keď som sa snažil zachytiť známe slovíčko. Oni si to vyhodnotili, že sa chcem s nimi rozprávať. Tak som im vysvetlil, že sa síce rozprávať chcem, ale vzhľadom k slovnej zásobe a ostýchavosti z toho moc nebude. Pochopili a debatili si  ďalej medzi sebou. Keď ich stretnem po ceste naspäť, tak to snáď už bude iná debata.

O 12:15 odchádzal z letiska bus do Bournemouthu. Cesta mala trvať cca 2:15 hodiny. Hneď po nastúpení som nadobudol presvedčenie, že nebudem mať dobrý pocit z tej cesty. Cely čas mi bolo blbo. Ani som nevedel, že ci od hlavy, alebo od žalúdka. Aj mi to bolo divne, lebo ani v jednom som skoro nič nemal – iba od rana 3x kávu a jeden capucinovy koláčik. Po ceste som si nadával do .... všeličoho, že načo som sa tam drbal. Postupne som začal predychávať ako ženy pri pôrode. Tie moje dýchacie kontrakcie sa postupom času a približovaním sa k cieľovému mestu postupne zvyšovali. Keď už konečne bus zastavil v Bournemouthe, tak som pochopil, že tuto šaľbu neprehovorím aby zostala na svojom mieste. Sedel som skoro vzadu v buse, na konci pri záchode. Ibaže všetci zozadu začali vystupovať, takže som mal blokovaný smer k pojazdnej latrine. Než sa vypratali, tak už som riešil iba či to schytajú dvere zvonku, alebo stíham umývadlo. Záchod, vzhľadom k tomu, že mal zlozene prkno aj s deklom bolo nereálny. Našťastie som z busu vystupoval posledný a šofér bol vonku, lebo vykladal kufre. Dúfam, že ho na ceste domov nestretnem a ak aj áno, že si ma nebude pamätať. Na stanici som si kúpil fľašu minerálky, posedel si asi pol hodinu kým som sa stabilizoval a vyrazil k taxíkom. Povodne som mal v pláne, v rámci šetrenia ísť k domácim s miestnou MHD. Ale keď mi ani v turistickej informačnej kancelárii nevedeli ukázať, kde je ulička s „mojím“ domom, tak som sa rozhodol pre taxi.

Ešte pred mesiacom som si cez Google Street View pozrel adresu, nech viem kam to idem. Už vtedy som vedel, že je to mala ulička (cca 50 m) na ktorej boli poväčšine obstarožne domčeky. Podľa googlu som určil, že jeden z tých krajších domov je moje budúce bydlisko. Pri pozeraní ulice som videl aj jednu starú búdu (noooo sorry, fakt vyzeral na tej ulici najhoršie zo všetkých) s ešte staršou ženou pri ňom. Vtedy som si hovoril, že tam asi bývajú nejaké socky. Keď taxikár zastavil, ukazoval mi ten obstarožný dom. Hovorím mu, že neee a ukazujem pár domov vedľa – tam je môj dom (ten krajší) a fešák, že neee – toto je môj dom. Opäť ma chytali mdloby. Len som zazvonil na dome, už aj otvárala ta stará žena zo Googole Street View. Domáca ma previedla po dome. Izbu mam na poschodí, spolu s jedným mladým Francúzom. Ukázala mi aj kúpeľňu a WC – mame ju všetci spoločnú, vrátane domácich. Keď som kráčal po schodoch do izby, začal som tušiť, že to nebude iba taký obyčajný dom. Kua, tak do takéhoto domu by priemerný Slovak návštevu nikdy nepustil ani nazrieť, nie to ešte ubytovať. Nábytok, ktorý tam mali im určite predala moja babka, keď pred 50-timi rokmi vynovovala svoju domácnosť. Tu sa to používa doteraz. Kúpeľňa bola kapitola sama o sebe. Tak za.ebanu vaňu som ešte snáď ani nevidel. Vyzerala akoby v nej práve chceli sadiť zemiaky namiesto sprchovania. Začínam nadobúdať podozrenie, že domáci majú ubytovávanie študentov ako svoju hlavnú zárobkovú činnosť. Majú tu tri izby a všetky sú obsadene.

V tej chvíli mi to však bolo úplne jedno. Hlavne, nech si mám kam ľahnúť. Zajtra je pondelok, začína škola a s ňou aj nové zážitky z môjho „ingliš spíking“. End of the first part.