Pokračovanie príbehu začína v octavii combi na nekonečne dlhej ceste zo Švajčiarska smerom k francúzskemu pobrežiu. Ešte predtým, ako sme minuli francúzske hranice, sme sa stavili na jednu noc (alebo dve?) pri Ženevskom jazere, kde sme si užili také to typické dovolenkové nič nerobenie. Len opaľovanie, plávanie, obzeranie žien a nepríčetné saltá PS v miestnom akvaparku. Natrafili sme na miestnu atrakciu, mini železnicu s krajinkou, tunelmi, závorami a staničnými budovami veľkosti záhradnej chatky, na ktorú sa tešili všetky deti do 10 rokov a štyri dospelé deti zo Slovenska. Vagóniky boli určené pre dvoch, väčšinou rodič a dieťa, no vzhľadom k tomu, že sme prerastené deti a rodičov sme nechali doma, obsadili sme si celú jednu súpravu iba pre seba. Lokomotíva sa ledva rozbehla, ale zážitok to bol úžasný, skoro ako bunjee jump. Výskali sme v tuneloch, trúbili pri závorách, prepínali výhybky, no paráda. Škoda že nám za jazdy nezhorela lokomotíva, to by bol strop všetkého. Robili sa fotečky, videá, jednoducho komercia a lajky museli byť! Škoda, že nám kvôli zlým podmienkam nevyšiel lanovkový výstup k Mt. Blancu.
Cieľom vo Francúzsku bolo prímorské mestečko Cassis. Žiadne rezorty, málo ľudí a žiadny masový turizmus. Skapal pes v tom meste. Počkať, veď to bolo na tom to najlepšie! Trafili sme do čierneho a odvtedy nosím toto mesto v srdci. Do mesta sme prišli pomerne neskoro v noci, tak sme sa obávali, že nás v kempe neubytujú ale mali sme šťastie na ochotného vrátnika, ktorý nám dal flek a povedal že ráno sa vyrovnáme. Trochu sme dospali noc strávenú v aute a začal sa raj na zemi. Inak ešte vsuvka: kupovali sme stan pre štyri osoby. Štyri osoby normálneho vzrastu, nie pre nás. Tak chudáčisko DT celý trip prespal v octavečke. Ráno sme sa prebudili, zhodnotili sme že kemping vyzerá slušne (hlavné hodnotiace kritérium bolo WC. Boli tam dva európske hajzle a ostatok len tie diery s nášľapmi na nohy. DT skúsil aj tie, vraj úžasné) a zamierili do kempovej krčmy na raňajky. Privítal nás asi 40 ročný barman ktorý vyzeral, že sa nedávno vrátil z cudzineckej légie a chcel na všetko zabudnúť tak si otvoril krčmu v kempe aby našiel vnútorný pokoj. Rovnako tam bol aj jeho kolega, 60 ročný chlapík, ktorý ihneď dostal prezývku Bill Cosby. Nie preto, že by mal rád malé dievčatká ale pre jeho nápadnú podobu. Opýtali sme sa barmana na nejaký regionálny destilát. Inak sranda, že po anglicky sa tam nemáte šancu dohovoriť, no stačia vám ruky, nohy a slovíčka typu režionále destiláte vui?, a dostanete pred seba Pastis. Neviem či je to koňak, brandy, to je jedno. Poldecko sa zmieša s vlažnou vodou a chutí ako hašlerky. Mňam. Pili sme ich veľa a stále. Percentáž tuším 40+. V potravinách sme si kúpili bagetky, kroasantíky a cítili sme sa dôležití ako Charles de Gaulle. Omrkli sme pláž, skúsili more, no fantázia. Na pláži sme si všimli stánok, ktorý ponúkal fakultatívne výlety. Išli sme sa teda informovať, čo také v tejto diere bez turistov ponúkajú. Si predstav, nachádzali sme sa v národnom parku Parc national des Calanques a že tu bolo ku**a čo robiť! Tak napr. okrem návštevy miliardy nudapláží, sme si mohli prenajať kajak a plaviť sa morom po vopred určenej trase do jednej z najkrajších zátok na svete – Calanque d'En-Vau. V ten deň sme to už nedali ale na ten ďalší sme boli rozhodnutí že to skúsime.
Druhý deň v Cassis bol podobný ako predošlý, najprv Pastis, Bill Cosby a legionár, potom obchodík a smer pláž. Kúpil som si nejakú tekutinu, neviem či pivo alebo džús v sklenenej fľaši, no akosi som zabudol že nemám otvárač. Ponúkol sa mi MK, že to otvorí a čo čert nechcel, pri otváraní rozbil hrdlo a porezal si prst. PS a DT išli na pláž, ja s MK späť do kempu dezinfikovať, najskôr zvnútra a potom až niečo ostalo tak aj ranu. Sranda, akurát si vedľa nás stavali stan dve mladé Nemky, podobne ako my, na výlete. Nemali kladivo na zabitie kolíkov do zeme, tak sme im ho požičali a stan dostavali spolu. Nemohol som pochopiť, že tak pekné stvorenia sú z dojčlandu. Dohodli sme sa, že v priebehu výletu môžeme skočiť na pivo. S MK sme sa vrátili k chalanom na pláž, pohodička, čakali sme kedy otvoria stánok s výletmi aby sme si uchmatli kajak. Keď skončila obedňajšia pauza, vybrali sme sa teda zajednať si výlet do spomínanej zátoky. Ženská po nás chcela doklady, vyplatenie výletu a 100 € zálohu na jeden kajak . Nuž, toľko sme už pri sebe nemali, do kempu to bolo ďaleko, tak DT vytiahol z vaku kľúče od octavky či to ako záloha postačí. Postačila. Vybrali sme sa na more, ja som sedel v kajaku s PS, pár krát nás prevrátilo čo MK s DT považovali za niečo neuveriteľne vtipné. Hlavne MK, s tou obviazanou rukou, čo nevie otvárať fľaše. Nejakú hodinku možno aj viac sme sa plavili a orientovali podľa bójok aby sme trafili do cieľa. Nebudem písať aké to tam bolo krásne, vysoké útesy, priezračné more. Vygooglite si ak máte záujem. Urobili sme pár fotiek a hor sa na skákanie z útesov. Bolo viac miest, z ktorých sa dalo skákať, no my hrdinovia sme si vybrali to, kde to bolo fakt že nebezpečné. Hore sme štvornožkovali a vyhýbali sa ľuďom ktorí svoj strach neprekonali a liezli dole. Keď sme vyšli hore, hladina mora mohla byť tak 12 – 13 metrov pod nami. Inak rád preháňam a vravím, že tak tretie - štvrté poschodie paneláku. Skákali sme v poradí: PS, JB, MK a DT. PS sa viac ako výšky, bál o svoju gopro kameru ale skok prežil on aj jeho kamera. Na rad som išiel ja a priznám sa, nemal som ďaleko od toho Francúza na bunjee jumpingu. Riťku mi stískalo až priveľmi, no povedal som si že to dám, urobím krok do prázdna a bude dobre. Skončilo to trošku inak, do mora som dopadol mojim zadkom. Nepredstaviteľná bolesť ale aspoň som sa vynoril. Na rad išiel dorezaný MK pre ktorého to nebolo nič, pokojne by skočil aj zo siedmeho poschodia a bez vody. Samozrejme sa mu rana po dopade otvorila a smerom k nám plával krvácajúc s výrazom frajera, čo práve utopil žraloka. No a ostal posledný samovrah, DT, mimochodom u nás doma známy svojim 3x zle operovaným meniskom, vykĺbenými ramenami a vybehnutými kolenami z futbalovej kariéry. Jasné, že sa vynoril s vykĺbeným ramenom.
Na tretí deň sme sa rozhodli pre rovnaký cieľ, teda zátoku avšak tentokrát pešo cez mesto a do hôr. Odporúčam si teraz pustiť pesničku od Rammstein – Ohne Dich. PS podľa navigácie povedal, že tam budeme do hodinky, vraj príjemná prechádzka. Dokonca sa ani neunúval obuť si svoje nové goratexy, ktoré si kúpil špeciálne na výlety po horách na Eurotripe. Obul si číňanky a tak aj dopadol. Nielen on ale aj ázijská rodinka ktorá išla v šľapkách našim smerom, evidentne tiež do zátoky. Prešli sme mestom a potom sme zamierili do hôr, kde sa príjemná prechádzka zmenila na boj o vlastné nohy. Nie, nikto z nás nemal poriadnu obuv na turistiku. Ba čo viac, DT začal bojovať so zvieračom. Tento boj prehral, tak to opáčil za prvým schopným kríčkom v národnom parku. Išli sme fakt naľahko, teda tým myslím že sme nemali okrem vody, vlajky, telefónov a statívu nič, ani vreckovky. DT na to doplatil a horský výstup prežil s vyštípaným a zapareným zadkom. Jasnačka, hore sme sa vyfotili pri západe slnka, romantika jak hovado, vysoké skaly atď. a započal zostup. Vybrali sme si skratku ktorá nám už úplne vzala aj posledné zvyšky nezošúchanej kože na chodidlách. Cestou dole sme stretli tú ázijskú rodinku. Nohy mali zabalené do igelitiek. V kempe sme stretli zaľúbený francúzsky párik, baba – Nive a chalanisko – CD (volali sme ho Cédečko). Vedeli po anglicky, tak sme sa zakecali pri poháriku Pastis. Tie klasické ožralecké reči o zvykoch na Slovensku a Francúzsku atď. Keď zavreli krčmu, pozvali sme ich do nášho brlohu na náš režionále destilate. MK pozlieval všetky nedopité fľaše páleného, ktoré už tretí deň v aute určite podliehali procesu podobnému ako v pálenici. Muselo to mať aspoň 70% a na ich silené úsmevy a slušné odmietnutie druhého poldeci nikdy nezabudnem. Na štvrtý deň sme už mali odchádzať ale ja a PS sme prehovorili chalanov že tu ostaneme ešte o deň viac, veď je tu perfektne.
Štvrtý deň sme sa rozhodli, že ideme do gala a berieme aj Nemky. Nenamietali, dokonca im zachutil Pastis. Prišli sme do BIG BENU, miestneho Ministry of Fun. Začalo to zľahka, PS a Nemka hrali súťaž, kto pochrúme viac kociek ľadu z vedra na víno. Ako promile stúpalo, u MK a DT sa začala prejavovať únava tak sa slušne odpratali do kempu. Nemky odišli tiež. U mňa a PS sa začala prejavovať parketová nálada, čo sme samozrejme využili. Všetko super, PS sa mojkal s nejakou kočkou na parkete a ja som si spokojný sedkal za barom a popíjal. Už si nespomínam na presné okolnosti ale prišlo za mnou pár chlapcov, miestnych sedliakov – vyrývačov, ktorí odo mňa chceli HajFajv. Ani neviem, či prišli v dobrom duchu a pokecať s cudzincom alebo sa chceli prejaviť podobne ako na slovenských zábavách – máš problém? Nie? A chceš mať? Nuž, ťuka, resp. HajFajv som im nedal ale z mne neznámych dôvodov som im ukázal prostredník. Áno chcem mať problém! Začali sme sa naťahovať, veď čo tu bude do mňa nejaký malý frantík skákať, zabijem mu spenserovku po hlave a bude pokoj. Lenže nie, nebol to malý frantík, bol to miestny alfasamec. Tak sme si vynadali, vďakabohu k bitke nedošlo, on po francúzsky a ja po slovensky, rozdelil nás barman a chlapcov poslal von. Išiel som za PS, ukončil som jeho pekne sa rozvíjajúci románik so slovami „starý máme prúser“. Prišiel za nami SBSkár že asi by bolo lepšie, keby odídeme, lebo tí chlapci si nedajú povedať. Tak sme sa vybrali hore schodmi k východu kde nás SBSkár ešte zastavil. Stáli sme tam pár minút a ten chlap za ten čas chodil kontrolovať, či je čistý vzduch. Až keď sa presvedčil, že je ulica čistá, pustil nás. Ja a PS sme vzali tie doje**né nohy z túry na plecia a hybaj ho šprint do neznáma. Ocitli sme sa pri nejakej križovatke v meste, úplne stratení, nevedno kde je domov. Čo nás nenapadlo? Načo budeme teraz o tretej hľadať kemping, keď vidíme maják, ktorý je na pláži? Prespíme na pláži a ráno sa nejako dotackáme do kempu. Ustlali sme si teda na kameňoch, čo nám po chvíli prišlo ako nepohodlné, tak sme sa pobrali na piesočnatú pláž. Tam sme zaspali. Píp, píp, pipipíííp. Čo to ku**a je?! Bolo skoré ráno, čajky nám prelietavali nad hlavami a pri hlave mi pípal chlapík s detektorom kovov. Vtedy sme usúdili, že je najvyšší čas pobrať sa do kempu a vytriezveť.
Inak teraz si nie som istý, či sme tam boli ďalšiu noc alebo sa mi to už všetko zlialo, pretože sme s PS ešte presviedčali chalanov, že my do Talianska pokračujeme s Nemkami vlakom. Vďakabohu že nie. Ráno sme vyplatili kemping, my nešoféri sme ešte zbehli za legionárom do krčmy si dať rozlúčkové Pastis a hor sa smer Italiano. Legionár nám dal zadara jednu fľašu Pastis na cestu. Ani sme neopustili Francúzsko a fľaša už bola prázdna, preto nemôžem písať o Saint Tropez. Ale aspoň som odtiaľ priniesol magnetky s deFunnesom.
