Mám rád tie letné večery, keď si sadnem v parku na lavičku, zdymím si cigu a sledujem okolie. Nenápadná a vystresovaná mládež v stave blaženosti po nejakom tom jointíku si hovie na zemi pod veľkým bukom. Spokojný bezdomovec sa rozvaľuje na susednej lavičke. Pomýlené vtáčiky pičujú (síce už od pol štvrtej rána, ale to nie je vec, ktorá by mi nedala spávať), vietor sa pohráva s nepokosenou trávou a posledné ostré lúče dotieravého večerného slnka sa opierajú do mojich lacných slnečných okuliarov bez UV filtra. Všetko je to krásne a popiči. Ale potom nastane zlom.

A už sú tu. Prominentní psíčkari. Proti majiteľom psov ako takým vskutku žiadne výhrady nemám. Ale keď vidím kokota, ako šikuje malého jorkšíra, ktorý si prepletá tými svojimi krátkymi nôžkami obrastenými gučami vlasov a myslí si, že naozaj venčí, je mi na tyčku. On nevenčí. On len "venčí". A keby som mohol, tak mu takú solídnu privenčím na ten jeho opuchnutý ksicht s otvorenou papuľou, až by dovenčil.

Zatiaľ čo on seká frajera, na čo vlastne ani nemá okolnosti, vzhľad a celkovú perspektívu, chudák pes sa chce ísť vyšťať a vysrať po celom dni, čo bol zavretý doma, kým pánko tvrdo študoval svoj vytúžený magisterský titul, aby jedného dňa mohol robiť učiteľa telesnej výchovy na základnej škole. Pseudopes sa chce nadýchať čerstvého vzduchu, poštekať si na väčšie psy a vydesiť zopár vyštafírovaných starých dám.

Ale ten kokot nie. Radšej ako sa mu tých 20 minút venovať a šibrinkovať mu nejakým steblom trávy pred ksichtom, nech sa ten zakomplexovaný krpec trochu pobaví, ho ujebe na vodítko, vrtí riťou vo svojich G Star teplákových kraťasoch a snaží sa nabaláchať cez svoj špičkový smartfón s puknutým dispejom nejakú úbohu diskopičku, ktorá oňho vlastne aj tak nestojí, lebo paródia na psa by ako-tak bola, len tie chechtáky chýbajú.
Ale to je len prvý prípad. Ja mám ešte dosť času, tak od ohorka prvej pripálim druhú. A potom zočím zvyšok.

V duchu krčiac slová "Ach nie!" sledujem, ako sa priplichtí staršia dáma s rotíkom uviazaným na povraze, ktorý by neudržal ani kilovú čivavu a veselo začne debatovať s kamarátkou, s ktorou kedysi dávno za čias dinosaurov robila v Biotike pri Slovenskej Ľupči. Psisko je už nervózne, nevie, do čoho by pichlo a stará len jebe a jebe, pokračuje vo falošnom rozhovore so svojou rovesníčkou, obe už v pokročilom štádiu rozkladu.
A vnukov pes je zvyknutý behať za domom po záhrade, prípadne voľne okolo jazera, kde sa celý vjebe do vody a potom po uschnutí páchne ako ponožky, ktoré sa týždeň sušili na radiátore, ponášajúce sa na vecheť.

Skrátka, je zvyknutý byť spokojný. U nej sa možno dobre nažerie, ale to je všetko. A tak stará dáma kecá, povraz a.k.a. vodítko z chovproduktu za 4 éčka sa jej odrazu vytrhne z ruky a rozkošný rotík už uháňa za jack russellom, ktorý akurát pičuje do svojho majiteľa, aby mu vrátil jeho obľúbený tenisák, z ktorého už vďaka jeho roztomilým špicákom trčia franforce. Spokojne sedím na lavičke a hľadím na zánik podradnejšej rasy v priamom prenose. Rotweiller sa síce chce len hrať, to áno. Ale svoju silu, stisk a a mocný kŕč v papuli jednoducho ovládať nedokáže.

Smutné. Ale to je kolobeh života. Hebedo bežalo, lietali za ním sliny, koža na ksichte sa mu nadvihovala a znovu klesala, čo pôsobilo celkom komicky. Potom sa dostal na požadované miesto, eliminoval cieľ, pretieklo trochu krvi, zaznelo trochu kriku i plaču, a potom sa spokojný vrátil na veliteľstvo, aby podal záznam o zlikvidovaní nežiadaného plemena. Bohužiaľ to nebol kontrakt, ale zločin z vášne, a preto sa rotík čoskoro odoberie na večný odpočinok.

A na záver posledný prípad, posledná ciga. Veď už som v parku pätnásť minút, už by sa zišlo skočiť aj na jedného malého vychladeného pifsona, pokecať s barmanom o svojom zmysel nedávajúcom živote, ísť domov, poumývať riady a pobúvať si.

No ešte predtým príde upotená ryšavka s čudným copíkom v drevenom štipci, na chrbte má ruksak väčší než je ona sama, pripevnená je na ňom karimatka, v jednej ruke drží zložený stan, v druhej kožený remeň, na konci ktorého sa rozlieha mierumilovný ričbek a ona si spokojne vykračuje cez trávnik a teší sa, kedy už príde domov, lebo chata s chalanmi bola fajn, aj si zatrtkala, čo bol pri jej ksichte celkom úspech, ale už by si šla aj zvliecť tú modrú šušťáčku a porobiť si dáke veci doma. Na nej vlastne nie je nič zlé, len má katastrofálny imidž, aj ten jej pes je v pohode. Možno keby sa dala trochu dohromady, bola by aj celkom urobiteľná.
A preto típnem zvyšok cigarety, vyseriem sa na svoj večerný plán a so sľubnou víziou jebačky sa odoberiem spýtať, či je to psík alebo fenka, aký je starý a ako sa volá. A ak to nevyjde... veď aj zajtra je deň.