Za časů dávných smeráckych bohů, hrdinných špedičných náčelníků a Vadalů, neklidem, syfilisem a boji o agrodotace zmítaná země zrodila hrdinku. Byla jí Disponentka, mocná zprávkyně vozového parku o celkovém počtu aut: 0, zocelená žárem přeprav. Síla (spánková deprivace)... vášeň (alergie na telefon)... nebezpečí (tam sú dvere, nech sa páči). Její odvaha absence zdravího rozumu a sebaúcty změnila stav bankových kont její kolegů.

Prednedávnom  tu debylko - nádejný držiteľ Pulitzera a možno i syfilisu (pán sa až moc vyznal v problematike)  napísal v inom príspevku:  “Na svete sú len dva typy ľudí. Tí, ktorí sú z Trebišova a tí, ktorí chcú byť z Trebišova.” A ja mám pánbohnezatajvúčtovníctve to šťastie, že som prvá možnosť. S „kolegom“ sme sa pravdepodobne v tej poče(r/t)nej populácii Terebešu dúfam ani nestretli, no jeho príspevok ma tak zahrial pri srdiečku a inšpiroval, že som ho hneď chcela pozvať do Grilu alebo mu nechať milostné vyznanie na Severnom námestí prostredníctvom tej svetelnej takmer laserovej vecičky, ktorou chcú tým, čo ešte nepoberajú invalidný dôchodok zabezpečiť nejakú kvalitnejšiu epilepsiu a znížiť vraj stále vysokú nezamestnanosť v našom okrese. Akú nezamestnanosť to neviem, pretože tu bolo vytvorených už toľko pracovných miest podľa premiérových vyjadrení, pri jeho poslednej návšteve, že tu už na každého vychádzajú asi aj tri roboty. A to nie kuchynské.

Býci. Medvedi. Kokoti. -  Nebezpečí na každém kroku.

Ako bolo naznačené v príspevku spred pár dní, v Trebišove existuje taká istá skupinka ľudí/sekta pracujúca v odbore, o ktorom jeho autor ani netušil, že môže existovať. Špedícia. A kto tu nepracoval v špedičke, ten ako by v trebišovskom šokbiznise ani nebol. Takže odvolávam pozvanie do toho Grilu. Lúzu neobrábam.

V Trebišove máme viac špedičiek ako počet špáradiel, ktoré si za svoj život premiér nasúkal do vrecka. Nežartujem. A stále pribúdajú ďalšie. Neskutočne rýchlo. Rýchlejšie ako odlietavajú gombíky hromadného ničenia z košele jedného budúceho prečdementa. Viem to preto, lebo Napoleon (ako budeme v tomto príbehu nazývať veľkého špedičného náčelníka z môjho kmeňa) na jednej porade povedal, že špedičiek je v meste 30, a o dva týždne už tvrdil, že ich je 40. Vynásobte si to počtom tých prekliatych duší, čo v nich pracujú a zistíte, že z odvodov z ich ťažko vydretých peňazí pokryjú špeditéri náklady na toaletný papier vo všetkých nemocniciach na Slovensku. A zo zvyšku si kúpia drahé autá a pretože zarábajú tak veľa, a z rozkoše už nevedia, čo si kúpiť, tak ten ďalší zvyšok preinvestujú do toho, aby si krásne drahé veľké výkonné auto oblepili firemnými nálepkami, lebo to vyzerá sexy. A aj tak si z nich robia srandu, vraj sú ako OVéBéčkari. Možno tak vymeniť V za J. A sme doma. Lebo to je hlavný pilier práce špeditéra. Ale o tom inokedy.

Podľa sloganov a vábiacich letáčikov produkujú špedičné spoločnosti okrem zisku, onálepkovaných áut a nejakej tej pridanej hodnoty v podobe havarovaných dodávok na cestách aj zástup ľudí, nazvime ho MÚúúú – mladí a úspešní. Typického MÚ človeka spoznáte podľa toho, že sa pravdepodobne vyváža do práce na aute veľkom, že by do neho naložili aj mastodonta, a ešte by mu zostalo dosť miesta, aby mohol odviezť tak polovicu stoličiek na svadbu Božanky a toho jej speleológa, čo (jej) ju pravdepodobne (brrrr) pravidelne preskúmava. Ale k veci. Nie sú to vlci z Wall street. Ani si nešňupú navzájom biely prášok zo zadku. Aspoň mňa nikto neponúkol. Ale pár ľudí asi aj lajnovalo. Alebo iba občas vysadili svoj lexaurin. MÚ fičí na pozitivizme, motivácii a cieľoch, ktoré plní dokonalejšie ako predchádzajúci režim svoje päťročnice a graficky ich znázorňuje v tabuľkách. Tie potom vyťahuje na poradách s ešte väčšou vervou než to robí Igor Matovič na svojich tlačovkách. Samozrejme za búrlivého potlesku kolegov, po ktorom nasleduje pár rád do života a niečo o napredovaní, egu a že váš život nesmie byť ako Titanic.

A potom tu máme druhú skupinu ľudí, čo pracujú v špedícii. MOooo (čítaj tiež múúú, lebo tam aj tak nie je žiadny rozdiel) – alebo mladí a ojebaní očarení Napoleonovou charizmou. Typického MO človeka spoznáte podľa toho, že z toho bohatstva má jeden veľký neónový bačov laser. A má čas písať príspevky na túto stránku.

#metoo

Hoci sa v názve objavila predohra, práca v špedícii nie je žiadne mojkanie v nedeľné popoludnie. Nemusíte ani za horalkovými slečnami na okraji mesta, morálnym syfilisom sa nakazíte už pri vstupe do budovy špedičky. Ak ste rozumnejší jedinec, celý čas viete, do čoho idete, ale pripravujete sa na svoj nástup do výkonu trestu svedomito. Nakúpite kilo mydiel a trénujete doma poctivo predklony. S rukou na srdci musím prehlásiť, že som ich nenacvičila dosť. Práca v špedícii je jeden veľký gangbang. Vy ojebávate poskytujete kvalitné služby klientom prostredníctvom ojebaných dopravcov i vlastných šoférov, ktorým hádžete omrvinky. Vás ojebáva oceňuje váš zamestnávateľ omrvinkami, z toho, čo mu vyprodukujete a celý čas k tomu ojebávate  ohurujete sami seba i svoje okolie (podobne ako v každom inom zamestnaní) svojím neskutočným šťastím a tým, ako ste spokojní sami so sebou. To, že vyfajčíte tak dve krabičky denne (a možno nadriadeného k tomu ako bonus) je len detail. Prichytíte sa pritom, že si nalievate víno po večeroch do ešte nedopitého pohára a rozprávate sa  často s telefónom a imaginárnymi buzerantami potenciálnymi darcami kapitálu ešte predtým, než vôbec vytočíte číslo a prajete im pritom všetko dobré – od odpadnutia istých častí ich anatómie, cez gastronomické priania dobrej chuti neexistujúcich častí vašej anatómie (zedz mi kkt, ty kkt)  až po zmenu materiálového zloženia týchto častí (žeby ti zdrevenel). A potom sa dovoláte a s hláskom jemnejším než Marika Gombitová v ruji, keď potrebuje premazať kolieska, spustíte nacvičené frázy, aby ste druhú stranu ohúrili natoľko, aby od vás kúpila aj tatranský vzduch či kameň ako domáceho maznáčika pre svoje dieťa.  Rozmýšľate, či nie je na botox dosť skoro na zakrytie tých rýh, čo sa vám urobili na tvári z toho šťastia, čo dennodenne zažívate. Ak vôbec spíte, zobudíte sa aspoň 7-krát v noci nie preto, že by ste si chceli checknúť insta Zuzany Plačkovej, ale preto, že dakto zas dačo dojebal zle vyhodnotil situáciu. A najhoršie na tom všetkom je, že ani neviete, ako sa má Zuzana Plačková a čo má nové, lebo jednoducho ten čas, aby ste jej insta checkli, už nemáte. Pretože vediete plnohodnotný život, kde si užívate ten luxus, ktorým musíte ohurovať svoje okolie a toto ohurovanie vám zaberie všetok čas.

Ako to už aj menej zdatní TUNIAKYľudia pochopili, úkážu vám cestu ráááájem. S česťou, ktorú do môjho života uviedla inteligencia nášho národa tento rok pri maturitách, môžem s rukou na srdci prehlásiť ÚRAD PRÁCE MI NAŠIEL ZAMESTNANIE. Nádych-výdych a minútu ticha poprosím. Naozaj sa to stalo, nevymýšľam si, dá sa to aj písomne doložiť. Ako sa niečo také stalo a ako som vôbec niečo také pripustila (rozumej ako som si tak dojebala zdobrodružnila život), ako sa dá v špedícii slušne zarobiť či pozerať na to, ako zarábajú iní. Alebo čo vlastne musíte urobiť, aby ste aj vy získali svoje onálepkované autíčko a morálny syfilis k tomu, vám už skromne porozprávam nabudúce. Teraz si idem odmakať pár horaliek.