Z druhého dňa mojej talianskej dovolenky stoja za zmienku dve udalosti, ktoré priamo nesúviseli s jedlom. Konkrétne prvá príliš nesúvisela s raňajkami, a druhá čiastočne nesúvisela s obedom.
Kľúčové slová: čeľuste, piss and love, rozmery.
Keď som približne o 7:37:26 miestneho času zhodnotil, že by bolo nanajvýš vhodné po ťažkom predošlom dni a krátkej noci povenovať sa nejakému zhýralému konzumu, vychytil som sa na raňajky. Idúc inak veľmi pekne štylizovanou hotelovou záhradou som zaregistroval, že čiperná pani Zlatoústa už venčí svoju protézu vo vlnách. Podistým by som si to ani nebol býval všimol, keby sa na mňa práve potmehúdsky neusmiala a keby sa dalo to venčenie vnímať len metaforicky. Zubná náhrada bola v tej chvíli asi meter od svojej majiteľky a spokojne plávala, evidentne kraula. Po rokoch vzájomného spolužitia už bola dobre vycvičená a nikdy neodplávala príliš ďaleko. Čo bolo moje veľké šťastie, keďže výlov vyslúžilého umelého chrupu z magickej hlbočiny ani zďaleka nepripomínal moje naivné mladícke predstavy o dovolenkových hodinách anatómie, obzvlášť teraz nalačno.
Fine prima parte. Ale nám to dnes letí, čo?
Udalosť číslo dva nasledovala tesne po konzumácii obeda, ktorý som sa nerozvážne rozhodol absolvovať v reštaurácii v centre mesta. Keďže som už dnes čosi popil (vodu) a čakali ma ešte ďalšie hodiny spoznávania pamätihodností, usúdil som, že by bolo načim sa odobrať do inkriminovanej miestnosti. S nádejou som sa pobral dovnútra. Na moju sebaistú otázku „E pericoloso sporgersi?“ (Kde sú tu toalety, prosím?) mi obsluhujúci mladík kývol smerom do pravého rohu miestnosti. Plynulou taliančinou mu poďakujúc sa moje kroky vydali naznačenou cestou pomedzi hostí, až kým som nezastavil asi meter od steny, dvere nevidiac. S pochybnosťami v očiach som sa otočil naňho a akoby to zažíval každý deň, len mi kývol, nech pokračujem. OK, ty sa tu vyznáš. Otočím sa k stene, spravím ďalší krok a nepríjemný pocit začína gradovať. Rozšírim zorný uhol, otáčam sa, skúmam pohľadom po centimetroch omietku, kde by mohol byť nejaký high tech senzor na otvorenie tohto hologramu pevnej steny. Nič. Emócie rastú. Tak ja sa ti sem trepem tisíc kilometrov na kurwä zaslúženú dovolenku, miniem trojdňovú výplatu na ten váš tradičný ľahký obed podľa receptu prastarého otca bratrancovej nevlastnej matky, treba mi šťať, a stojím tu v kúte ako nejaký pokarhaný fagan z obecnej školy. Od ľútosti nad nespravodlivosťou celého sveta mi už začína vykrúcať spodnú gambu, neklamný znak, že o pár sekúnd budem určite plakať. A ten škodoradostný hajzel na mňa určite pozerá a kasíruje od kamošov kešu za ďalšieho nachytaného vola. A práve v tejto vypätej chvíli, na pokraji medzi nepríčetnou zlosťou a zúfalstvom, s očami podliatymi krvou aj slzami, som to pochopil.
Áno, vážení, je to tu. Jasajte a velebte ten moment. Prichádza nečakane ako prvá menštruácia sedemnásťročnej panny, neochvejne ako štvrtý Ficov sociálny balíček pred voľbami, ale zároveň nevtieravo ako jehovista predávajúci mobilné paušály. Presne tak, hádate správne, je to dnešné hlavné odbočenie od témy (skrátene dhoot, čítaj ako chceš, ale ak sa ti to rýmuje so slovom úd, si tu správne). Dnes bude pojednávať o psychologickom vnímaní priestoru stredomorskými národmi a ako chujovo sa to zvykne javiť turistovi zo strednej, prípadne stredopravej Európy. Sú to presne tie metre a centimetre, ktoré stoja za mnohými nedorozumeniami, ale keď ten mentálny rozdiel poznáte, viete si to náležite užiť. Je to, ako keď vám ostrieľaný vodič Dezider z Ilavy povie, že toho cyklistu proste musel zrámovať, lebo za Dubnicou je “strašne úzka“ cesta. A grécky autobusár si to preštrikuje pomedzi domy takými uličkami, že by ste tam mali smrť v očiach aj na detskom odrážadle, a popri tom si ešte cez okienko s úsmevom zoberie nabalenú večeru od ženy rovno z balkóna. Alebo napríklad také intímne zóny - keď si povedzme v zelovoci zvodná španielska dvacinka skoro obtrie svoj oblý zadok o vášho vtáka. Jeden priemerný Slovák (nie ja), poučený zvyklosťami zvádzania na Hornej Nitre (určite nie ja!), by si pomyslel, že ide o akciovú ponuku na okamžitý ohrev párku v jej rozpálenej rúre a ona pritom len chcela dočiahnuť baklažán (tú zeleninu, nie môj).
A presne tieto užitočné myšlienky sa mi teraz preháňali hlavou, pozerajúc na podlahu v rohu miestnosti. Číhal odtiaľ na mňa otvor do podzemia, široký zhruba tri štandardné piade plus dva neštandardné gélové nechty nemenovanej slovenskej opernej divy, pre technickejšie typy (iba veľmi približne) 463 mm horizontálne, pre fajnšmekrov presne 1 bkk (bežný konský kokot). Od otvoru sa dolu vinuli točité železné schody, bez akéhokoľvek zábradlia. Proste diera do zeme, pokračovanie podlahy, odtok v sprche. Obéznym Američanom šťať zakázané.
Zmotal som sa teda s nádejou nejako dolu, vykonal, čo mi bolo určené a začal hľadať prípadné splachovanie. Prečo by to malo byť všetko intuitívne, že?? Páčka nič, tlačidlo v stene nič, ani na nádržke s vodou. Len jedna červená gumená polguľa na zemi pri záchode. Tak som skúsil, ako by tam na dolniakoch povedali, spingere the button, a odpoveďou mi bolo veľké nič. Vycentrujem pätu, zaženiem sa poriadne, a nasledovalo, ako hovoríme pre zmenu tu u nás, hlasité citoslovce AU (do <>, 100 .|. -> o, et latinská cetera). Tá sviňa mi skoro zlomila členok, je to tu ako v pevnosti Boyard. Hneď mi je jasnejšia aj tá polmetrová položltá kopa toaleťáku čnejúca z misy na pootvorenom dámskom WC. Veľké tety sa dnu nedostanú a tie menšie nemajú patričnú razanciu v žiadnej končatine, a očividne ani vo všetkých dohromady. Vidím, že sem sa budem vždy rád vracať.
Keby ste teda niekedy v talianskom meste cítili v povetrí pach moču, neverte svojim predsudkom o bezďákoch, zrejme sa len nejaký ťažkotonážny turista nevtrepal načas do podzemia.
A strážte si líniu, lebo neviete dňa ani hodiny.
A skončil druhý deň, nastala druhá noc a Šeherezáda pokračovala.
silenceXX
