Filipíny 2015

Kapitola 4 – Cebu City, Sinulog, smer Bantayan Island

17.01.2015 – 18.01.2015.

Zobudil som sa toho istého dňa o piatej poobede. Chodiť do mesta som nemal chuť, keďže o hodinu sa stmievalo, zato som mal chuť poriadne sa nažrať. Všimol som si, že oproti hotelu je nákupné stredisko. Natiahol som si čisté tričko, kraťasy, obul šľapky a vyrazil som na nákupy.

Vyšiel som pred hotel a v nemom úžase som zastal. Dopravná špička. Na ceste boli síce namaľované tri pruhy, ale v skutočnosti ich bolo päť. Motorky, autá, náklaďáky, tricykle... to všetko sa tam v zjavne neorganizovaných prúdoch valilo ulicou a ja som mal pocit, že nemám šancu. Spomenul som si na všetkých, ktorí pičujú na zápchy na Prístavnom moste.

Dal som si dve minútky pohov a odsledoval som lokálov, ako to vlastne robia, keď chcú prejsť na druhú stranu.

Jednoducho.

Vkročia na cestu a prejdú.

Tak som si povedal „jedného dňa aj tak zdochneš“, vošiel som do tej premávky a pochopil som. Premávka je hustá a nekonečná, ale vďaka tomu je aj patrične pomalá, takže každý má dostatočný priestor zastaviť a umožniť samovrahom prejsť bezpečne cez cestu. Takto som sa, prepletajúc sa pomedzi všakovaké dopravné prostriedky, ocitol na druhej strane.

Dal som si grilované kuracie stehno, ryžu, k tomu pivo, kúpil som SIM kartu a rovnako tak kredit. Následne som navštívil potraviny a kúpil 6 nízkych plechoviek piva (3x red horse 6,9% alkoholu, 3x San Miguel pilsen 5% alkoholu, cena za 1 plechovku priemerne 25 PHP), chilli arašidy, fľašu vody, hajzelpapier, repelent, sprchový gel a deodorant. Zaplatil som poslednými pesami a následne našiel bankomat. Vtedy som sa dozvedel, že maximálny výber z bankomatu činí 10 000 PHP. Ak by som to vedel, zobral by som si radšej doláre vo väčšom množstve a tie rovno vymenil za domácu menu.

Spojil som sa s chalanmi a dohodli sme sa, že po ich prílete (18.1.2015 okolo jednej poobede) sa stretneme a vyrazíme na sever s cieľom Bantayan Island. Prišiel som na hotel, podarilo sa mi nalogovať na ich wifi a postupne som oznamoval, že žijem, plánoval program na ďalší deň a popíjal svojich 6 pív. Nakoniec sa mi všetko podarilo na 100% a šiel som pomerne skoro spať.

Zobudil som sa o štvrtej ráno. Do plánovaného check-outu z hotela som mal 3 hodiny, tak som iba pozeral do stropu a snažil sa zaspať. Kohúty boli proti.

Pred siedmou som sa pobalil a vyrazil do centra Cebu City. Chcel som prejsť podstatné pamätihodnosti v meste (The Cross of Magellan, Basilica del Santo Niňo, Cebu Cathedral, Carbon Market) a počkať na chalanov. Pol dňa malo stačiť.

Najskôr mi chalan v hoteli ponúkol, že mi zavolá taxík. Tak som mu poďakoval a opýtal sa ho na lokálne spôsoby prepravy. Iba mi zopakoval, že mi zavolá taxík a ich doprava je príliš nepohodlná pre moju bielu riť. Tak som mu povedal, že si cením jeho angažovanosť a skúsim to predsa len bez taxíka.

Vyšiel som pred hotel. Porozhliadol sa. Pred obchoďákom som videl asi 20 odparkovaných tricyklov (motorka s privarenou krytou sajdkou, kapacita 3 belosi, resp. 8 Filipíncov), oproti cez ulicu som videl postávajúci hlúčik ľudí. Chvíľu som pozoroval, čo sa deje a na moje potešenie som zistil, že postávajúci hlúčik ľudí čaká na pomerne často premávajúce mikrobusy, reagujúce na zakývanie rukou.

Prebehol som pomedzi mraky vehiklov (s patričným sebavedomím, však som tu, kurva, pol dňa) cez ulicu a opýtal som sa, či chodia nejaké aj do centra Cebu City. Odpoveďou mi bol posunok ukazujúci na prichádzajúci dopravný prostriedok. Naskočil som. Systém platenia bol rovnaký ako v Južnej Afrike – človek po niekom posunul nejaký obnos šoférovi a vrátil sa mu výdavok. V tomto prípade činil poplatok za jazdu 10 PHP.

V mikrobuse som sedel jediný biely a jazdu som si patrične užíval. Všetci na mňa samozrejme pozerali ako na mimozemšťana a ja som sa aj tak cítil. Zrazu sme prišli na konečnú, čo som zistil podľa toho, že nás šofér všetkých vyhnal. Vyšiel som na ulicu a netrvalo dlho kým som prišiel na to, prečo boli všetky hotely obsadené a prečo sme boli vyhodení z mikrobusu a prečo sú všetky cesty zatarasené.

Sinulog. Festival na oslavu Ježiška (Santo Niño), ktorý je druhý najväčší na Filipínach a zúčastňujú sa ho každoročne približne 2 milióny ľudí. Tak som sa nič netušiac ocitol uprostred. Už o pol ôsmej ráno tam boli mraky ľudí, do jedenástej sa to iba zhoršovalo a o dvanástej to bolo úplné peklo. Davy ľudí, sprievody, teplo, ja s batohom, hudba, grilované mäso. Zrazu som sa ocitol pred bazilikou, v ktorej prebiehala omša a dav, ktorý sa nezmestil, bol všade okolo. Nedalo sa pohnúť nikam. Pre dav som bol v tú chvíľu priesvitný, vnímali iba kazateľa, spievali piesne a hýbali rukami podľa rytmu hore dole doprava doľava. A ja som stál v strede a nevedel som, čo mám robiť.

Nakoniec som s vedomím, že sme všetci Božie deti a bude mi odpustené, použil lakte a pár dobre namierených kopancov a prebil som sa do kostola, kde som našiel azyl. Doplnil som zásoby vody a pozrel som v sprievodcovi, kde nájdem najbližšie pivo a kľud. Vyhliadol som si Fuente Osmeňa, blízko ktorého mal byť dostatok pohostinstiev.

Lenže Sinulog, namiesto 15 minút chôdze som po hodine boja s davom stál medzi Perzskou reštauráciou a lokálnym grilom a v mojej dileme kam sa utiahnuť mi pomohol lokál, ktorý bodrým „jeb na Peržanov a podpor domácich“ naklonil misku váh v prospech domáceho grilu. Síce nebolo miesto, keďže všetko zabrali Kórejci a Japonci tešiaci sa zo života (a ako som sa neskôr dozvedel, študujúci angličtinu na Filipínach...wtf), ale môj nový patrón mi splašil stôl a stoličku a ja som si objednal bôčik, kuracie pečienky a ryžu a Red Horse.

Atmosféra na festivale (kresťanskom) sa medzičasom začala meniť. Z homogénneho davu sa začali odčleňovať skupinky, ktorých spoločným menovateľom bolo pár fľašiek tvrdého alkoholu. Keďže ho nemali len tak pre parádu, do dvoch hodín (3 hodiny poobede) boli dve tretiny festivalu úplne na šrot. Ja som to pozoroval s pár koňmi pod kapotou v nemom úžase, ako sa pokojný festival zmenil na párty, na ktorej sa ožratí ľudia maľujú po ksichtoch farbami, tancujú, ešte viac chlastajú a ešte viac sa maľujú a tancujú.

V najlepšom mi prišla SMSka od Tomáša. Vraj prileteli a vraj sú na severnom autobusovom termináli a čakajú na bus do San Remegio, odkiaľ ide trajekt do Santa Fe na Bantayan Island. Keď som im oznámil, čo sa deje v meste, tak na chvíľu zaváhali, či neostať na noc, nakoniec však prevážila vidina vidieku pred odviazanou zábavou a dali mi vedieť, že ma počkajú v San Remegio.

Už sa mi moc nechcelo opúšťať ten zverinec, ale rozhodol som sa opäť raz zodpovedne a chytil som taxík na severný terminál, odkiaľ mi do 15 minút išiel bus. Nasadol som naň a zaspal.

Medzitým som od Tomáša dostal inštrukcie, že po príchode do San Remegio sa mám opýtať na „two white guys“ a každý bude vedieť, kam mám prísť.