Technológie prinášajú okrem veľkého množstva nesporných výhod aj isté temné stránky. Okrem dobre známych problémov dneška, spomeňme klimatické zmeny, hrozbu nulkeárnej vojny, alebo roztvárajúce sa sociálne nožnice, pozorujem ešte jeden mimoriadne vážny dôsledok rozvoja a dostupnosti technológií – každý si zrazu myslí, že vie fotiť.
Občas sa nechám uniesť nostalgiou a zaspomínam na časy, keď treska chutila po rybe, internety mali len v CERNe, telefón slúžil primárne na telefonovanie a do foťákov sa kupovalo také to že film, to bola taká tá páska a...ále, čo sa budem rozpisovať, veď mileniálov sem až toľko nechodí, tak väčšina si filmy do foťákov pamätáte, nie? Podstatné je, že to nebolo úplne lacné a na jeden taký film ste vedeli spraviť najviac dákych tridsať fotiek a potom koniec, môžeš kupovať nový.
Dôsledkom tejto limitácie bolo, že rekreační fotografi mali tendenciu fotiť uvážlivo. Odfotili iba to, čo im za to skutočne stálo, dali si podľa možností na fotke záležať a urobili zväčša jednu, aby na filme ostalo dosť miesta pre iné situácie, čakajúce na zvečnenie. Navyše, ak ste nemali Polaroid, vyvolať film vedel iba profesionál v laboratóriu a trvalo to aj niekoľko dní. Odfotiť si jebák na riti, lebo sa neviem dobre vytočiť v zrkadle, bolo vtedy dosť neefektívne riešenie, na druhej strane sa nestávalo, že sa vám takáto fotka pripletie medzi ostatné, ktoré ukazujete návšteve.
Apropó, návštevy. Neviem ako sa to robí, ale chcel by som iniciovať dáku úpravu spoločenského bontónu, teda aby sa zaviedli kvóty na počet fotiek každého druhu, ktoré je prípustné ukazovať návšteve. Napríklad max desať fotiek z dovolenky, päť fotiek decka, dve fotky zvieratka, päť fotiek z kategórie rôzne a stačilo. Už veľa krát som sa stal rukojemníkom, núteným stráviť dve hodiny sledovaním nudných fotiek, ktorých väčšina je o tom istom. Niekoré dokonca doslova také isté, lebo dnes sa predsa nerobí jedna fotka, ale aspon päť, aby som vytriedil tú najlepšiu. Ibaže potom som lenivý sa s tým srať, tak ich tam nechám všetky, aby som svoju obeť návštevu mohol trápiť päťnásobne dlhšie.
Túto formu zdieľania fotografií, tzv. live, považujem za najzákernejšiu, pretože pred ňou nieje úniku. Raz ma kamošova frajerka pri prezentácii fotiek na telke dokonca napomenula, že sa nepozerám a keďže mi pár životne dôležitých snímok uniklo, ohľaduplne vrátila prezentáciu naspäť. Som slaboch. V záujme zachovania vzťahov som nevykríkol „kurva kukaj si tie fotky sama!“, ale som sa zatváril zahanbene a za silených úsmevov, prikyvovania a uznanlivých komentárov vytrval do konca.
Iná kategória sú fotky, ktoré ľudia hádžu na internet. Tu sa môže každý wanabe fotograf naplno vyblázniť a uvolniť opraty svojej vášne. Internet je dokonalý nástroj na pozdvihnutie ega. Banálne, nudné alebo vyslovene trápne fotky, na ktoré by sa nevydržal pozerať ani ten najodolnejší známy, vám na internete väčšinou predsalen prinesú pár zdvorilostných páčikov. Boh ochraňuj naše oči pred nešťastníkmi, ktorí tento prejav ľútosti vyhodnotia ako potvrdenie svojho talentu.
Ako som už spomínal, napriek všetkým úskaliam sociálnych sietí, fotografie na nich zdieľané považujem za menší problém ako tie „návštevové“, nakoľko je pomerne jednoduché sa im vyhnúť. Nikto mi predsa nekáže na to klikať a ak mi niekto lezie na nervy, môžem ho ignorovať, alebo vyhodiť z „priateľov“. A vôbec, ak mi tak vadia sociálne siete, nemusím tam vôbec chodiť (inak, používam výraz sociálne siete, lebo sa to tak hovorí, ale vlastne myslím iba FB, ostatné nepoužívam a väčšinu ani nepoznám. Už som o svojom veku prezradil asi viac, než som chcel). Úplný súhlas, nech si na nete robí každý, čo chce. Lenže aj tu číhajú nepríjemné úskalia, keď si len tak scrollujete a náhle na vás vyskočí niečo, čo ste vidieť určite nechceli. Ako keď som ja raz prijal žiadosť o priateľstvo od kolegu, s ktorým sa inak veľmi nebavím, vždy bol totiž tak trochu divný. Ale veď čo, je to FB, tam sa akože kamarátime s každým, nie? Krátko na to na mňa vyskočila fotka, ktorá ma takmer stála zrak. Aby som sa v tejto, dnes už takmer vytesnenej spomienke príliš nevŕtal, poviem len, že kolega asi týždeň predtým začal cvičiť a ihneď sa rozhodol podeliť o svoje „výsledky“. Ukázal toho naozaj priveľa.
Týmto sme sa dostali k samostatnej kategórii fotografov, ktorých sa samozrejme nedá nespomenúť a to selfie fotiči. O tých už bolo popísané strašne veľa, takže sa o nich zmieňujem iba okrajovo. Konkrétne ma zaujala jedna subkategória „svojkárov“ a to tí, čo si fotia iba ksicht. Ako moja spolužiačka zo základnej. U nej celkom chápem, prečo si fotí výlučne hlavu a zvyšku tela sa vyhýba. Zmestiť ju na tú fotku celú by bol technologicky dosť náročný úkon. Čo ale chápem menej, je frekvencia, s akou tam tie fotky dokáže pridávať. Človek by si myslel, že to musí mať ako full time job. Vysmiaty ksicht, vážny ksicht, našpúlená huba, vyplazený jazyk... Prisahám, že si teraz nevymýšľam, raz si odfotila urevané červené oko a dala k tomu komentár, ako ju dojala relácia V Siedmom Nebi.
V poslednej dobe pozorujem aj zvýšený výskyt fotiek jedla. Toto ma nejako zvlášť neirituje, dokážem na jedle oceniť okrem chuťovej stránky aj tú vizuálnu. Čo ale vedie ľudí k tomu, že fotia úplne banálnu každodennú žranicu? To sa chcú akože pochváliť, že majú pravidelnú teplú stravu? Minule som videl fotku, kde týpek odfotil vyprážaný syr. Z ktorého už polku zožral. Mňami.
Priznám sa, všetko čo som doteraz popísal, ma dohromady štve výrazne menej, než nasledujúca kategória fotiek. Najväčšie utrpenie mi spôsobujú fotky, ktoré musím robiť ja. Ja fotiť neviem. Som fakt zlý fotograf. Nemám zmysel pre detail, ani trpezlivosť a proste ma to celkovo nebaví. Snažím sa situácie vychutnávať naživo a pekné momenty si skôr uložiť do svojej mysle. Nevyhľadávam miesta a situácie podľa toho, kde by z toho mohli byť dobré fotky. Zato moja žena sa fotí rada. A tak sa na každej dovolenke stávam jej dvorným fotografom. Táto namáhavá, slabo nulovo platená a hlboko nedocenená práca mi pravidelne znižuje kvalitu dovolenky o jeden level. Niekam ideme, zrazu zbadá vhodné miesto (random socha, fontánka, stromček, dáka cedula, kostol, jazierko atď.), začne sa štelovať a ja už viem, že začína minimálne pätnásťminútová procedúra, vyzerajúca nejak nasledovne:
- Postaví ma tam, odkiaľ mám fotiť. Dáva mi inštrukcie.
- Šteluje sa (trvá jej to)
- Fotím.
- Kontroluje, čo som odfotil. Pičuje, že je to zle. (má tam zavreté oči, blbo sa tvári, v pozadí sú ľudia, odsekol som vežičku kostola...)
- Návrat do bodu dva
- Opakovanie cyklu, až kým sa nepohádame
Pred nejakým časom nám dokonca kúpila foťák. Takže moje trápenie sa razom zdvojnásobilo. Teraz totiž musím robiť jednu fotku na foťák a jednu na telefón. Plus musím tú ťažkú kokotinu nosiť na krku. Potajme plánujem ho na najbližšej dovolenke stratiť.
Hovorí sa, že za každým veľkolepým výdobytkom civilizácie sa skrýva niečie utrpenie. Tak ako sa za majestátnosťou pyramíd skrýva utrpenie miliónov otrokov, tak sa za každou vysmiatou fotkou mojej ženy skrýva utrpenie jedného nešťastníka, preklínajúceho vynález fotografie. Špeciálne tej digitálnej.
