Každý si vie predstaviť úplne štandardné slovenské hokejové besnenie. Ovešaní už v tejto dobe sezónnym tovarom z každého supermarketu určeným na to, aby svoju vášeň a cit pre hru mohol naozaj každý zanietený fanúšik „našich chlapcov“ patrične odprezentovať celému okoliu. Tento v posledných rokoch vybudovaný kolorit si už určite všimol každý z nás. A, áno, určite ste si všimli, že keď stojíte na križovatke, cez záplavu slovenských vlajok, trčiacich v počte štyroch kusov z každého okna nielen osobných automobilov, nevidíte na semafor.


Počas posledného šampionátu som ale nadobudol dojem že kúpou týchto „fanúšikovských“ predmetov nadobúdame tiež trénerskú licenciu a s ňou spojené všetky vedomosti, ktoré nás oprávňujú správať sa miestami ako zver, nekultúrne hovädá, a hádžeme za hlavu celý význam slova „fanúšik“, ba dokonca vlastenec ako taký. Aby ste si nemysleli, že iba tliacham do vetra, vychádzam z vlastného precitnutia počas priebehu posledného šampionátu v Bielorusku.

 

 

„Už nastavujú zrkadlo?“

 

Prebieha mi hlavou, keď spomínam, ako Hrušínsky najmladší vo filme Vesničko má středisková kričí z detskej izby na mamu nedočkavo, tešiac sa na svoj obľúbený televízny program. Do očí sa mi tisnú slzy potom, ako ďalšiu hrsť wasabi čipsov zapíjam tretím podomácky čapnutým krígľom zlatistého moku. Niežeby ma štípali, no sebareflexia ma udrela do nosa sťa Zdeno Chára chytajúci súperovho útočníka za pasy pred vlastným bránkoviskom. Posledný pľuvanec stekajúci Citrónovi (infantilná prezývka Richarda Lintnera - toho času hokejového odborníka a všetkými milovaného spolukomentátora priamych prenosov) ešte nestihol dokonať svoju púť a odkvapnúť z obrazovky na dlážku a bolo to tu.

 

 

„Ty jedno hovädo!“


Pohŕdavo som si prešticoval ofinu po tom, ako som začal v pozápasovom štúdiu vnímať prestrih rozhovoru s trénerom Vůjtkom, ktorý sa zúfalo snažil nájsť odpovede na otázky typu: Kde sa stala chyba? Ste sklamaný z výkonu nášho tímu na šampionáte? Vymenili ste si už košeľu? A toť hľa, sediac na maminom hojdacom kresle z Ikey, spytujúc si svedomie, rozhodol som sa zhrnúť týchto pár otázok, ktoré nútia všetkých dvojtýždňových odborníkov a pseudofanúšikov gániť smerom k Minskej hale Čižovka do jedného stanoviska a ním nastaviť zrkadlo nielen sebe, ale každému, kto sa nájde v tomto mojom posolstve.


Ako prvé mi hlavou prebehlo, že nejde o život a preto nie je na mieste zo seba robiť hlupáka a zaradiť sa medzi početnú enklávu gániacich indivíduí. Omladina, ktorá sa chystá nahradiť starú gardu, si zaslúži trochu času a to z toho dôvodu, že sa nám páči každý deň sledovať, ako Tomáš Tatár v drese Detroitu napol dvakrát za zápas súperovu sieť a vyhlásili ho za prvú hviezdu zápasu, aby sa do jeho fanpage na sociálnych sieťach mohol pridať každý práve zainteresovaný nadšenec úspechov slovenských športovcov.

 

 

New generation

 

Táto generácia resp. chalani, ako sa k hokejových kruhoch zvykne vravieť, ešte majú všetko pred sebou na klubovej a tak isto aj na reprezentačnej úrovni. Pokiaľ sa na nich ako lavína zhrnie nenávisť a osočovanie zo strany vlastného obecenstva, je viac než pravdepodobné, že ich krehké, u podaktorých skoro umelecké duše (viď. prihrávka Réwaya na Viedenského) utrpia ujmu a už nikdy cenné kovy neuchmatnú, pokiaľ tréner nenominuje hráčov z okolia krásnohorského podhradia. Ja osobne si myslím, že by sme im mali dať čas a pokiaľ ich budú zranenia obchádzať a budú vo svojich kluboch aj naďalej napredovať, čoskoro si na „esenpéčku“ pri vítaní šampiónov znovu zakričíme: SLOVENSKOOO! Až ujebe všetky okná na ulici!

 

 

Záver


Nadával som a srdil som sa v priebehu šampionátu, ale v konečnom dôsledku mňa nikto nesklamal! Som hrdý na našich hokejistov už len pre to, že sa každý rok môžu pokúšať zdolať svetovú špičku. Kto to takto nevníma a žije v sebaklame, že je ozajstným fanúšikom slovenského hokeja a pred každou skrumážou pred súperovou svätyňou ho skrúca v predsmrtnom kŕči a myslí si, že je to nervozita a obáva sa o výsledok, tak sa mýli. Je to len jeden zo štandardných príznakov akútnej potreby ísť sa vysrať a ak nevie čo s tým, odporúčam zhliadnuť minuloročnú reklamu na telefónneho operátora s Petrom Bondrom a záchodovou misou v hlavnej úlohe. A kto to takto cíti, vôbec by nemal najbližšie ziapať gól a od šťastia si šklbať vlasy, lebo už teraz je jasné, že to žiaden fanúšik nie je, iba ďalší z davu, ktorí si potrebujú zakryť späťáky slovenskou vlajkou, aby ich nemali špinavé od poletujúcich topoľov.