Tému tohto článku som mal v hlave rozmyslenú dávnejšie, ale nejako som sa nemal k činu. Až Lochness svojím konštatovaním v rozprave k svojej diskusnej absencii, poznámkou, že už DM = MK ma utvrdil, že to hodím do písanej podoby. Článok bude trošku dlhší ako obvykle, takže kto už teraz chce napísať TL;DR, nech sa na to vyserie a kto sa chce vyhnúť robote, nech smelo pokračuje.
Takže som sa ako správny chlap zamýšľal nad tým, aké je to byť hrdinom, resp. na čo ich potrebujeme. Veď povedzme si na rovinu, kto kedy nechcel zachrániť princeznú a rozjebať toho draka mečom, či vystrieľať všetkých nepriateľov a zachrániť tú krásku z pazúrov smrti a ešte k tomu aj vydolovať polku kráľovstva. Čo teda obnáša byť hrdinom? Za starých dobrých čias to znamenalo napríklad kráľovu priazeň a čestné miesto v nebi, či vytrtkanie všetkých šlachtičien, ktoré sa vám hádzali k nohám, prípadne defloráciu tých panien, ktoré túžili po rytierovi v krásnej zbroji. Avšak znamenalo to i povinnosti a vysoké etické nároky, pretože právo vlastniť meč nemal hocikto. A to najhlavnejšie, takmer s istotou smrť. Čo, samozrejme, prinieslo dva dôležité momenty: a) zapísali ste sa do histórie, národ a ľud vás oslavoval, b) dodrbali ste genetickú výbavu národa, pretože prežili zbabelci a všetky slabé kusy, ktoré by či už drak, nepriateľ alebo ktokoľvek ako tvár evolúcie vykynožil. Samozrejme sa predpokladalo, že budete taktiež brániť vieru. Prečo? Lebo viera rovná sa nádej. Nádej na prežitie. Spomeňte si na to pri pamätníku padlých vojakov, alebo, kto chce zažiť pocit paradoxu, nech sa pri návšteve Viedne obzrie okolo pamätníka bitky pri Viedni, či tie turbany, proti ktorých invázii tí hrdinovia bojovali a teraz sú tu legálne, nie sú tak trochu iróniou osudu.
Ďalším atribútom, ktorý sa spája s hrdinom je, že získal legitimitu ktorá, bola zdrojom jeho moci a niekedy aj nejaký ten dukát. Z tohto dôvodu sa na hrdinov lepili ženy ako osy na sladké, lebo moc vábi čubičky (TM GW), peniaze sú vlastne tiež len prejavom moci a krv nepriateľov či inej hrozby dáva pocit bezpečia a autority, ktorú ženy majú tiež v obľube. Paradoxne, k hrdinom nepatria súčasní ani tí minulí zbohatlíci, miliardári, či buržoázia. Prečo to tak je? Jednou z charakteristických čŕt hrdinu je preliatie krvi, či už svojej alebo nepriateľovej z altruizmu, či na ochranu spoločenstva, ale nie pre vlastný profit. A tak hrdinami nie sú ani Rockefeller, ani Stanford, ani Vanderbilt, či iní tzv. lúpežní baróni.
Dnešní vedci však vyskúmali, že hrdinovia v ľudských dejinách majú aj iné spoločné črty. Okrem Parida, ten zdúchol z bitky aby mohol klátiť Helenu a zlízol si to Hector. Výskumníci sem zaradili 8 vlastností:
Sila: No ako inak, veď si viete predstaviť Herkula ako geeka s iovcou, čo plní 12 úloh? Alebo Achilla ako drtí Trójanov, keby žral len raw food alebo pil tekvicové latté? Sila však neznamená v tomto ponímaní len silu fyzickú, ale aj silu duchovnú, a tak dokázala Jana z Arcu vzdorovať Angličanom v zdanlivo prehratej vojne, či v double kombinácii slávni Sparťania Perzskej armáde.
Dôvtip: Hrdin(k)a nemôže byť teľa, ale ani dement, ktorých je dnes požehnane. Hrdina je zásadne dôvtipný. Veď si predstavte, že ak by Dávid nevymyslel úskok s prakom, tak by im to Filištínci natreli. Alebo Montgomery, ktorý prekabátil púštnu líšku a tak dosiahol porážku Afrika korps. A ktorá princeznička by bezhlavo milovala hrdinu, ktorý sa stal kriplom, lebo to nedomyslel, ha?
Nesebecký: Samozrejme, veď prečo by inak šiel do boja, či sa obetoval, že? Keby to bol egoistický kkt ako všetci ostatní, dnes by sme tu neboli. Bez jeho obety by všetci zbabelci voňali fialky odspodu. Hrdina národa či spoločenstva je zásadne altruista, inak by sa spakoval niekam do bezpečia.
Láskavý: Toto je zaujímavá vec. Tyrani nie sú hrdinami i keď všetko predošlé spĺňajú. Láskavosť srdca je dôležitou súčasťou hrdinu. Vďaka tomu bojuje proti útlaku, rozdáva peniaze chudobným a nakoniec nevypustí dušu z tela šerifa z Nottinghamu len preto, lebo má láskavé srdce, ktoré umožní, aby ho lady vždy čakala s rozkročenou náručou.
Charizmatický: Ako inak, osobné čaro hrdinu nesmie chýbať. Nebude to len nejaký nudný mlynárov syn, čo zrazu niekde splaší meč od Hatori Hanza, ale skôr to bude najprv nejaký outlaw na okraji spoločnosti s pohnutou či temnou minulosťou, aby sa s ňou na svojom ťažení dokázal vyrovnať a vykonal tak pokánie. Nemýľte si to s veľkým prirodzením, milé dámy. Kedysi sa to proste neporovnávalo a boli ste celé bez seba, že vás nejaký hrdina vôbec chcel opichať a nebol to ten rozkysnutý šľachtic vďaka právu prvej noci. Vtedy česť bola neoceniteľným artiklom, takže ste boli rady, že ste mohli skúsiť jeho pride.
Dôveryhodný: toto je veľmi zaujímavý fakt. Zvyčajne sú hrdinovia v dejinách bieli muži, lebo okrem činov a tých partikulárnych vecí má vplyv na dôveryhodnosť rasa a pohlavie. Nech sa to zdá akokoľvek politicky nekorektné, muž beloch vzbudzuje väčšiu dôveru ako v ženách, tak i v čiernych, to je proste dôsledok genetiky a evolúcie. Netreba z toho robiť vedu, proste to tak je, aj tak slniečkári budú blúzniť o rovnosti. To, že v prvom rade ide o rovnosť politickú, ktorá je rovnosťou právnou, im už nedochádza, lebo ľudia si proste nie sú rovní od prirodzenia. Šak by to bola aj pekná kktina.
Flexibilný: Hrdina sa dokáže prispôsobiť všetkému. Z nevýhod spraviť výhody a tak súboj, bitku alebo čokoľvek zvrátiť vo svoj prospech a vyhrať. Práve pre túto schopnosť je hrdinom a je teda výnimočným.
Inšpirujúci: Tento atribút najčastejšie získava po smrti, ale prejavuje sa už za života. Hrdina je totižto leader. Ako leader má svojich učeníkov, aby sa stali budúcimi hrdinami, ale aj tak si svojich nasledovníkov získava najviac po smrti. Ježiš mal 12 učeníkov a kuknite, kam to dnes dotiahli. V tomto bode však vidím ambivalenciu: na jednej strane nemá vychovávať nasledovníkov, lebo úlohou leadra je vychovávať nových leadrov, ale pokiaľ nemá nasledovníkov, tak nie je leader, lebo nie je pre nikoho inšpirujúci. WTF?
Záverom len toľko, že údel hrdinov je neľahký, ale dostáva sa im za to historickej pamäti, množstva čubičiek ako aj zdrojov, ktoré im zabezpečujú slušnú životnú úroveň. Osud hrdinu je však takmer vždy dopredu spečatený. Málokedy ho čaká dlhoveký fádny život, skôr mu v ústrety beží natešená smrtka. Preto poslednou spoločnou črtou je, že hrdinovia umierajú.
