Leto roku pána dvetisíc neviem koľko bolo teplé a suché. Keďže počas horúcich dní trpím na slnku rovnako Tolkienovi ohyzdi, chodil som do roboty a dovolenku si odkladal na čas, keď sa konečne ochladí. A na prelome augusta a septembra som sa konečne dočkal. SHMÚ sľúbil, že cez víkend zaprší a nasledujúci týždeň bude pekne a chladno, skrátka ideálne počasie na turistiku.

 

Beriem si teda dovolenku na celý týždeň. Pôvodný plán bol, že pondelok až štvrtok prejdem hrebeň Nízkych Tatier, v piatok si oddýchnem a v sobotu idem na rodinnú oslavu. Avšak SHMÚ cez víkend zmenil predpoveď a tým aj moje plány. Pršať má po novom aj v pondelok, ale v utorok sa už má vyjasniť. Odkladám preto začiatok na utorok. V pondelok ale SHMÚ opäť mení predpoveď (a moje plány), pršať má aj v utorok. Začínam byť mierne nervózny, svoju dovolenku som si nepredstavoval tak, že budem v kuse hrať Call of Duty a sledovať predpovede počasia. Konečne v utorok sa dočkám aspoň trochu priaznivej predpovede. V stredu a v piatok má byť polojasno, vo štvrtok občasné prehánky. To mi stačí, túru skrátim o deň, aby som stihol rodinný guláš, na štvrtok si naplánujem tú najnezáživnejšiu časť hrebeňovky, do batohu prihodím pršiplášť a v stredu ráno vyrážam smer Telgárt.

 

V Telgárte je nádherne slnečno a ja sa už teším, ako sa budem hore na Kráľovej holi kochať výhľadom na Vysoké Tatry. Hore idem po červenej pokojným tempom francúzskeho dôchodcu loviaceho slimáky. Kúsok nad prameňom Zubrovice si robím prvú pauzu, vyťahujem klobásku, chlieb, lopárik a teším sa na zdravý obed. Bohužiaľ, po pár minútach sa zatiahne a začína pršať. Zbalím obed, vybalím pršiplášť a pokračujem hore. Kým vyjdem na Kráľovu hoľu, pršať síce prestane, ale viditeľnosť je asi tak 15 metrov. Usúdim, že asi nemá zmysel čakať, kým sa vyjasní, a pokračujem ďalej po hrebeni na Bartkovu hoľu. Počasie sa postupne zlepšuje, a tak mi napadne, že by som tu mohol dojesť svoj obed. A ktovie, možno sa mi konečne otvoria výhľady na Vysoké Tatry. Za Bartkovou hoľou hrebeň prudko klesá, takže je to na dnes posledná možnosť, ako sa užiť výhľad.

 

Dávam si dole pršiplášť a vyťahujem obed, keď započujem nejaký divný zvuk, ktorý radšej ignorujem. Po minúte sa ten zvuk ozve opäť a ja sa opäť snažím presvedčiť sám seba, že to nebol hrom, ale niečo iné. Ale keď sa ten zvuk ozve tretí raz a mne stále nenapadá, čo iné by to mohlo byť, opäť si balím saky-paky a hádžem na seba pršiplášť. V rýchlosti si ho ale oblečiem naopak - predok si dám dozadu. Keďže ale hrebeň nie je ideálne miesto, kde by mal človek byť počas búrky, rozhodnem sa, že to nevadí, a začnem schádzať dolu. Áno, som tak trochu debil. Dážď je tak výdatný, že chodník sa zmení na bystrinku. Cez dieru na hlavu, ktorú by som mal mať normálne zakrytú kapucňou, steká toľko vody, že za chvíľu som celý mokrý. Konečne sa mi podarí zísť do Ždiarskeho sedla. Tam sa mi zdá, že prestalo pršať, ale to bolo len tým, že som tak mokrý, že mokrejší už byť nemôžem, takže dážď vôbec nevnímam.

 

Keď prídem na Andrejcovú, som taký premočený, že mám chuť len na jedno. Od chatára si pýtam pivo ešte skôr, ako začnem zisťovať, či ešte majú vôbec miesto. Je pracovný deň, celý týždeň prší a za celý deň som stretol len dvoch turistov s asi 5 psami, takže čakám, že tu budem sám. Je síce pravda, že ten párik kynofilov ma varoval, že Andrejcová je plná, ale vzhľadom na vyššie uvedené, som si myslel, že je to nejaký divný vtip. Asi ako keď sa cestou na Kriváň pýtate turistov, či idete správne na Rysy. Veď čo za debila by už len dokázalo zablúdiť cestou na Kriváň, že áno.

 

Ale späť do Nízkych Tatier. Napriek mojim očakávaniam, je útulňa plná turistov, ktorí si tu sušia topánky, oblečenie a ponožky, takže je tam neskutočný puch. Sedím pri stole s väčšou partiou Topoľčancov, ktorí rovnako ako ja idú z Telgártu, a dvomi Bratislavčanmi, ktorí idú naopak do Telgártu a zajtra končia. Aj na Blavákoch, aj na Žocharoch vidno, že spolu na turistiku chodia pravidelne a teší ich, že sa zoznámili s niekým novým, kto ich obľúbené vtipy ešte nepozná naspamäť. Vlastne aj ja mám po dlhšom čase príležitosť povedať anekdotu o tom, ako si ítečkári očíslovali vtipy, niekomu, kto ju ešte nepočul. Teda, aspoň nie odo mňa.

 

Vedľajší stôl je východniarsky. Okrem veľkej grupy Východoslovákov, tam sedia ešte dvaja postarší Dederoni a Jitka z Jihlavy. Jitka má na nohách neskutočne hnusné otlaky a mňa bolí, už keď sa na ne dívam. Dúfam, že na konci túry moje nohy nebudú vyzerať rovnako. Jitka je ale zjavne tvrdší chlap ako ja, pretože keď zajtra skončí túto hrebeňovku, plánuje ešte ísť do Západných Tatier. Nasleduje trocha mansplainingu o miestach, kde sa tam dá spať, lebo na svojej mape nemala Kolibu pod Klinom. Mape... on to skôr bol obrázok tak o veľkosti asi tak 5 x 5 cm. Pivo pomaly dochádza, tak na dobrú noc poviem Jitke pár vtipov o českých turistoch a idem spať.

 

Ráno vstávam o piatej a prekvapivo svieži. Čakal som, že po tých pivách budem oťapený. Oblečenie mi stihlo uschnúť, ale topánky sú stále vlhké. Na dnes SHMÚ predpovedá prehánky a po skúsenostiach so včerajším polojasnom si pršiplášť nechávam radšej zboku na batohu, aby som ho mal poruke, keď začne pršať. SHMÚ predpoveď ale opäť nevyšla, našťastie, a celý deň svieti slnko.

 

Na rozdiel od včerajška dnes síce mám výhľady, ale nedá sa povedať, že by boli ktovieako úchvatné, väčšinu času vidno len Horehronie. Kristína síce kedysi dávno spievala, že sú tam najkrajšie stromy, ale, ako vravím, bolo to dávno, dnes sú na Horehroní akurát najkrajšie rúbaniská.

 

Viac ma ale štvú časy na rozdeľovníkoch, ktoré zrejme počítali pre účastníkov Nízkotatranskej stíhačky. Dnešná etapa by mi mala trvať 12 hodín a aspoň na začiatku, kým som ešte čerstvý, by som si rád trochu nadbehol. Obvykle mi nerobí problém prejsť nejaký úsek rýchlejšie, ako je udávaný čas. Tu ale, ak je na rozdeľovníku napísané, že na kopci budem o hodinu, tak som tam o 58 minút. Stačí teda trojminútové kochanie sa výhľadmi a už som pozadu oproti plánu. Nadol sú časy ešte prísnejšie, tie nedávam už vôbec.

 

Postupne zdolávam jeden kopec za druhým, ale s výnimkou Zadnej hole sú pomerne nezaujímavé. Odtiaľ by to malo byť na Ramžu už len hodinu a pol. Avšak po poldruha hodine som stále len niekde v polovici. Dobre, medzičasom som mal síce mal menšiu desiatu, ale zas až tak dlho som sa nezdržal. Začínam byť demoralizovaný a kladiem si otázku, či dnes vôbec stihnem prejsť všetko, čo som si naplánoval, keď sa takto vlečiem.

 

Čítal som, že na Ramži pôsobí falošný chatár. Falošný alebo pravý, hlavne nech má pivo. Po poldennom chodení som taký smädný, že by som vypil aj Bažanta. Ale na Ramži nie je nik, takže obed môžem zapiť akurát tak vodou. Pri chate je napísané, aby si turisti odniesli vlastné odpadky a ak to z nejakého dôvodu nemôžu urobiť, nech ich aspoň hodia do kontajnera. Podľa toho, koľko smetí je v okolí útulne, ľudí dosť precenili.

 

Ďalej už sú časy benevolentnejšie a kým prídem na Čertovicu, podarí sa mi aspoň trochu stiahnuť meškanie. Tam si konečne doprajem pivo a k nemu na olovrant aj važeckú pochúťku. Je to celkom vítaná zmena, lebo už druhý deň chrúmem len chlieb s klobásou. Hlavne celozrnný Tescochlieb mi začína liezť hore krkom.

 

Kúsok nad Čertovicou obieham týpka s extrémne veľkým batohom. Keďže celý deň som sa poriadne s nikým nerozprával (vlastne taký tréning na roky 2020 a 2021), púšťam sa s ním do reči. Je to obchodný zástupca nejakej českej firmy a pracovné cesty využíva na to, aby si šiel zaparaglajdovať (takto sa to píše?) na nové miesta. Cestou na Chatu gen. M. R. Štefánika spolu kecáme.

 

Na Štefáničke je ako vždy fajn, dokonca tu majú aj sprchu, čo je fajn, lebo po dni strávenom v mokrých topánkach mi strašne smrdia nohy. Dám si ešte jedno-dve pivá s mojim novým kamošom, ktorého obohatím o fakt, že toto je najvyššie položené miesto na svete, kde čapujú Urpiner. Síce neviem, či je to pravda, ale mohla by byť.

 

Ďalší deň je pozoruhodný hlavne tým, že SHMÚ konečne vyšla predpoveď počasia. Predpovedali jasno a sucho a je jasno a sucho. Na Krúpovom sedle si dám raňajky, okrem chleba mi pomaly lezie hore krkom už aj klobása, ale dnes je posledný deň a zajtra máme guláš párty. Po krátkom premýšľaní, sa rozhodnem, že nejdem na Ďumbier a pokračujem na Kamienku, kde si na desiatu dávam výbornú šošovicovú polievku s kôprom. Ešte nie je ani 9 hodín, takže si výnimočne nedám pivo, ale čaj.

 

Za Kamienkou robím svoje jediné fotky z celej túry. Za Derešmi sa pár metrov od chodníka pasú dve ňuňu malé kamzíčiatka. Asi vedia, že sú chránené, lebo sú menej plaché asi ako priemerná ovca. Dokonca chvíľu rozmýšľam, že by som ich aj nakŕmil. Ale mrkvu nemám a nad klobáskou tie prieberčivé pľuhy ohŕňajú nosy.

 

Tretí deň si užívam, až po sedlo pod Skalkou ma väčšinou čakajú len dlhé, mierne klesania, po pravej strane mám výhľad na Liptov a Tatry, po ľavej na Stredohronie, pred sebou vidím Choč a Malú Fatru a keď sa otočím, za sebou vidím, koľko som toho už dnes prešiel. Chopok je čím ďalej, tým ďalej menší. Niekde na Veľkej Chochuli ma zastavuje chlapík, ukazuje mi nejaký kŕdeľ čiernych vtákov a pýta sa ma, či neviem, čo sú zač. Zrejme podľa neho vyzerám ako ornitológ alebo čo. Jediné, čo mu môžem povedať, že to určite nie sú bociany. Nevyzerá byť moc spokojný s odpoveďou. Ja si tu ešte doprajem obed, hoci na chlieb s klobásou mám problém sa aj pozerať, nieto ich ešte jesť. Aspoň dorazím zásoby čokolády. Naposledy sa kdesi v diaľke na východe snažím nájsť Chopok. Čosi  tam vidím, ale netuším, či je to Chopok alebo nie. Asi som si mal vziať ďalekohľad. Alebo aspoň vyčistiť okuliare...

 

A to je pomaly aj koniec. Kúsok za Veľkou Chochuľou je Prašivá a za Prašivou začína prudké klesanie. Nemám rád strmé zostupy a kým zídem dole na Hiadeľské sedlo, som celkom vyšťavený. Našťastie mám dohodnutý odvoz z Korytnice a nie z Donovalov. Na Donovaly je to síce iba o 80 minút dlhšie, ale som fakt zrichtovaný a bolia ma chodidlá, takže som celkom rád, keď sa došuchcem do Korytnice a môžem ísť konečne domov dať si pivo.