Takmer vždy si pamätám mená žien a dievčat, s ktorými som sa vyspal. U tejto to tak nie je. Spomienku na ňu som sa snažil dlhé roky vytesniť z hlavy, avšak niekde vzadu, v tých najtajnejších zákutiach mojej mysle stále prežívala, živila sa mojím strachom z toho, že by sa mi to mohlo stať ešte raz. Preto jediné, čo sa mi podarilo vytesniť zo spomienok, je jej meno. Na ostatné sa pamätám až príliš dobre.
Poďme ale pekne po poriadku.
Bolo to dva roky po ukončení strednej školy. Začal som študovať na vysokej škole, avšak až príliš rýchlo som pochopil, že inžinierom zavretým v kancelárii sa vlastne stať nechcem. Preto som sa po dvoch mesiacoch vysokoškolského života zbalil, našiel som si prácu, odsťahoval sa od rodičov a začal žiť život na vlastnú päsť. Po dvoch rokoch motania sa, som získal prácu snov. Stal som sa správcom jedného ubytovacieho zariadenia vo Vysokých Tatrách. Dostal som služobné auto (Opel môjho otca bol tesne pred umretím), výborný plat a hlavne voľnosť, ktorú som toľko potreboval. V práci ma nikto nekontroloval, bol som pánom sám sebe.
Moja práca spočívala vo vedení ľudí, dohadovaní zákaziek, dozeraní na chod podniku. Keď som sa do toho zabehol, nebolo to nič zložité. Preto keď som ráno prišiel pred deviatou do práce a trošku som zamakal, tak mi ostalo pol dňa voľného času. Voľný čas som trávil ako kedy, ale poväčšinou zháňaním nejakej rýchlej známosti.
Túto „kočku" som našiel na internetovej zoznamke. Fotku v profile nemala, ale videl som, že býva v rovnakom meste ako ja. Preto som jej napísal a keďže bola on-line, tak sme si začali písať. Rabínko sa snažil byť mazaný a niekoľkokrát som sa snažil od nej vymámiť fotku. Pripomínam však, že v tom čase ešte ani väčšina mobilných telefónov nemala fotoaparát, web kameru nemal skoro nikto a tak to, že niekto nemal zverejnenú fotku v profile, bolo úplne normálne. Preto som sa nechal učičíkať a snažil som sa od nej vymámiť informácie len písaním cez net. Z toho, čo sme si písali, som pochopil, že je to manželka nejakého chalana, ktorý je na týždňovkách po stavbách v Česku. Napísala, že má malé dieťa, je trošku pri sebe a je poriadne nadržaná. Rabínkovi nebolo viac treba a už som sa nominoval. Popísal som jej seba ako mladého, dobre zarábajúceho manažéra, ktorý je športovej postavy (viem, bolo to dávno). Slovo dalo slovo, vymenili sme si telefónne čísla a dohodli sme sa na večer.
Celý deň som myslel na to, čo ma večer čaká a patrične som sa pripravoval. Rýchlo kúpiť fľašku vína, kondómy, doma spraviť základnú hygienu, odkontrolovať, či všetky miesta sú oholené atď. Podvečer som sa ešte cez SMS uistil, že večerné stretnutie platí a už som sedel v služobnom aute a uháňal za večerným dobrodružstvom krížom cez mesto. Zastal som v aute pred jej domom, v zrkadle som odkontroloval, či je všetko naozaj ako má byť, zapálil som si cigaretu a zavolal jej. Auto som nechal naštartované, noha pripravená na spojke. Myslel som si, že som mazaný. Zdvihla, pozdravila sa mi a hovorí, aby som išiel hore. No to vieš, moja drahá. S ctihodným Rabínkom nikto kývať nebude. Vravím jej, aby zišla dole pred vchod bytovky, nech ma ide privítať. V duchu si vravím, že ak je to krokodíl alebo nedajbože ešte niečo horšie, ciga poletí von oknom, stlačím spojku, zaradím jednotku a ufujazdím. Avšak dievka tiež nebola neskúsená. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a hovorí mi, že je v sprche, len telefón si vzala so sebou, aby mi mohla zdvihnúť. Že mi nechala otvorené dvere do bytu na 4. poschodí, že mám normálne vybehnúť hore a spraviť si pohodlie.
Ach jaj, biedny Rabín. Keby si ty vedel, čo ťa čaká.
Keďže to bol dosť presvedčivý argument a ja som ešte nemal toľko skúseností, vypol som motor, vystúpil som, poupravoval si zovňajšok, keďže mi bolo jasné, že spoza záclon na 4. poschodí ma určite sleduje a aj ona sa rozhoduje, či mi tie dvere nechá otvorené. Energickým krokom, ktorým som sa snažil zdôrazniť istotu môjho konania, som sa vybral k bytovke a šup. Bol som vnútri. Vybehol som plný očakávania na 4. poschodie, berúc schody po dvoch. A naozaj. Poodchýlené dvere mi napovedali, že som prešiel úspešne testom výzoru.
Bol to klasický byt, postavený v 60-tych rokoch minulého storočia. Tehlový, teplý, útulný. Za dverami ma čakalo prítmie a chodba, kde som sa vyzul a zavrel som dvere za sebou. Jediná žiarovka slabo osvetľovala zvyšok chodby, tak som sa ňou pustil. Našiel som otvorené dvere do obývačky, nuž som po istom zaváhaní vkročil. Totižto oproti dverám boli na chodbe ďalšie dvere, za ktorými som jasne počul, ako sa niekto sprchuje. Zaváhal som a premýšľal, či nevbehnem do kúpeľne a nevybavím to s ňou tam, keďže je teraz určite nahá a budem mať o to menej práce. Nakoniec som sa teda vybral do obývačky a usadil sa v jednom z kresiel, ktoré tam stáli. Spoločnosť mi robili iba moje myšlienky a prítmie. Jediné svetlo, ktoré bolo v miestnosti, vychádzalo práve z tej jednej chuderky žiarovky z chodby a zakrádalo sa popri stene ako zlodej. Víno som vyložil na stolík, jedným pohybom som prekontroloval kondóm vo vrecku, keď tu naraz ostalo podivné ticho. Voda v kúpeľni prestala tiecť a začul som, ako sa pootvorili dvere do chodby.
Práve v tom okamihu prišiel šok. Začul som totiž, ako zaštrngotali kľúče v zámku na vchodových dverách. Zle je s tebou, Rabín drahý... kým však táto myšlienka stihla doznieť, ostala v miestnosti úplná tma. Niežeby dotyčná vypla svetlo na chodbe, to nie. Bodaj by. Ona iba vošla do dverí do miestnosti. A nastala tma... vmestila sa ledva do zárubne. Tak toto je tá krásavica, trošku pri tele. Bola minimálne o dve váhové kategórie vyššie ako ja. Spoza nej ku mne sem-tam prebleskli lúče z chodby, čo ešte viac zvýraznilo jej veľkosť. Vyzerala ako vikingský bojovník, ktorý sa chystá obetovať nejaké chúďa zviera na česť Valhally. Vtedy som si uvedomil, že tým zvieraťom na obetu mám byť ja. Hlavou mi vírili myšlienky a urputne som premýšľal, ako z tohto celého von. Hovorím si, že ak vyskočím z okna, pod nami sú kríky, pri troche šťastia si zlomím nohu. Alebo by som ju mohol ovaliť tou fľašou vína, čo som so sebou doniesol. Kým som sa však rozhodol, či ostanem, ako paralyzovaný, už bola pri mne a zdrapla ma za košeľu a takmer mužským hlasom mi hovorí: „Tak mladý, už ťa mám. Teraz ma musíš poriadne pretiahnuť, ak chceš kľúče a dostať sa odtiaľto.“
Ľudia dobrí, naozaj si nevymýšľam, ja som sa nezmohol na pol slova, iba na nepatrné prikývnutie hlavou, ktoré však ona na svojich radaroch zachytila a vzala ho ako súhlas. Odtiahla ma do vedľajšej izby, hodila ma na posteľ a strhla zo mňa nohavice. Samozrejme o erekcii nemôže byť ani zmienky, takže sa podujala na to dať ma dokopy svojimi ústami. Všetky pornofilmy, ktoré som dovtedy videl, sa mi premietali pred očami a snažil som sa nemyslieť na to, v akej situácii sa nachádzam. Po chvíľke, keď bola spokojná s výsledkom svojho snaženia, ma obkročila a vysadla na mňa. Oči mi vytlačilo z jamiek, črevo mi vyšlo cez rektum. Mýlil som sa, keď som si myslel, že je o dve váhové kategórie vyššie ako ja. Ja som bol Hobit, ona Mike Tyson. V tom momente som bol rád, že som sa nesnažil ju ovaliť, pravdepodobne by to pre mňa nedopadlo dobre. V tomto momente išlo iba o to, ako si zachrániť svoj biedny život, ktorý visel pod tou ťarchou na vlásku. S vypätím posledných síl som upútal jej pozornosť tým, že jej vravím, že ak chce zažiť ten najlepší sex v živote, tak nech ma pustí na ňu odzadu. Zovretie povolilo, do pľúc sa mi dostal čerstvý vzduch, mozog sa začal okysličovať. Upozornila ma, že kľúče drží pevne zovreté a že sa mám snažiť, aby som sa k nim dostal. Ja ti dám, ty mrcha. Tak ty ma tu budeš takto vydierať? No veď počkaj. Zapracovalo moje mužské ego, keď spochybnila moje kvality a vrhol som sa poháňaný túžbou dokázať sám sebe, že to zvládnem.
Frčal som už na nej nejakých 30 sekúnd, keď sa ku mne otočila jej hlava a zaznela z jej úst otázka, ktorá ma dostala do úplného šoku: „Už si vo mne?“ Toto snáď nie, to si zo mňa robí srandu... To mi chce povedať, že tú minútu, čo som na nej skákal ako kamzík, som sa ani dnu nedostal? Že to som sa láskal s jej sadlom? Bol som spotený, mal som triašku, psychicky som bol na dne. Zo zvyšku posledných síl som sa ešte posnažil napraviť si reputáciu, ale neúspešne, lebo to, čo sa stalo v nasledujúcich sekundách, ma odrovnalo úplne. V izbe bola úplná tma, čo mi vlastne pod ťarchou dôkazov, ktoré by mohli moje oči uvidieť, aj vyhovovalo. No telo človeka je vec úžasná, pripravená na takmer všetky okolnosti. Zreničky sa mi rozšírili, začal som rozpoznávať obrysy v miestnosti. Zarazila ma však jedna vec. Zdalo sa mi, že po mojej ľavej ruke sa niečo hýbe. Vravím si, že je to buď iba očný klam alebo výtvor môjho mučeného mozgu, ktorý istú chvíľu nemal prístup ku kyslíku. Čím viac som zaostroval zrak, tým vo mne viac a viac narastala hrôza z poznania. Úplne mi vypadla informácia, ktorú táto láskavá žena so mnou zdieľala a to tá, že je matkou. Premkla ma hrôza a vtedy sa moje obavy potvrdili. Asi dva a pol metra odo mňa stála detská postieľka, v nej stálo dieťa na nohách, rukami sa pridržiavalo, keďže na tých neistých detských nohách ho kývalo a pozeralo sa na mňa. V momente, keď som to celé pochopil, si vybralo rukou z úst cumeľ a anjelským hláskom sa spýtalo: „TATA???“
Tak toto bola posledná kvapka, ktorá spadla do môjho pohára a v tom momente mi bolo jedno, či mi Mike Tyson odhryzne z ucha, jednou rukou som zdrapil kariku kľúčov, ktorá tej bohyni trčala z dlane, druhou som našmátral nohavice a to už som začal plakať. Len popamäti som sa dopracoval do chodby, skrz slzy som nič nevidel, nahmatal som tenisky, vzal ich s ostatnými vecami pod pazuchu, prebojoval som sa cez zámok, vyletel som na chodbu bytovky, ako keď Sojuz štartuje z Bajkonuru. So vzlykmi na perách som sa pridržiaval zábradlia, prekladal jednu nohu za druhou a vôbec ma netrápilo, že som do pol pása vyzlečený, že strácam veci spod pazuchy, že na stále stoporenom penise mám kondóm. Na druhom poschodí som takmer zrámoval nejakú staršiu pani, ktorá keď ma zbadala, tak zhíkla, pravdepodobne od prekvapenia. Jediné, čo mi nedávalo zmysel, bolo to, že som za sebou počul, ako tá pani z druhého poschodia kričí o pomoc, že sa stala asi vražda v dome. Bolo mi to jedno, chcel som iba ujsť, byť čo najďalej od miesta tejto hrôzy. Našťastie auto naštartovalo na prvýkrát, a to som už porušoval všetky dopravné predpisy krížom cez celé mesto. Stále vyzlečený do pol pása, kvaltoval som rýchlosti a utieral si slzy.
Pred mojím bytom som sa vydýchal, spoločnosť mi robila iba pouličná lampa. Odhodlal som sa a vybral som sa k sebe do bytu. Poznáte tie filmy, v ktorých je znázornená žena, ktorú niekto znásilní. Ako potom leží schúlená v sprche? Ako chce zo seba zmyť všetku tú špinu sveta? Otvoril som svoj byt a prvá cesta viedla do kúpeľne. Zhadzoval som zo seba šatstvo, išiel som po tme iba po naučených priestoroch. Posledný zo mňa padol kondóm. Vošiel som do svojej kúpeľne a keďže som nemal inú možnosť, ak som sa nechcel v sprche obariť, zapol som svetlo. Oproti sprche som mal veľké zrkadlo, kde som si každé ráno obzeral svoju tvár, svoje telo a chválil som sám seba. Inštinktívne som sa pozrel do zrkadla a zmeravel som... to snáď nie. Ono to ešte nekončí? Táto nočná mora pokračuje? Okamžite som pochopil, prečo tá dobrá duša na druhom poschodí kričala o pomoc. Prečo volala, že sa stala vražda. Od kolien až po pupok som bol krvavý... Jediné nekrvavé miesto bol môj penis, na ktorom som mal ochranu. Tým pádom som mal od krvi aj ruku, ktorou som sa vyzliekal a odstrojoval... Áno, máte pravdu. Tá bohyňa lásky mala svoje dni. Presne ako v tých filmoch, kde sa žena schúli do klbka, som sa aj ja zviezol popri stene, nechal na seba dopadať vodu a pozoroval, ako sa dno sprchy farbí do červena.
Zavrel som oči a snažil som sa nič nevnímať. Avšak stále sa ku mne vracal môj vnútorný hlas, ktorý mi s čoraz väčšou intenzitou znel v hlave: „Mal si vyskočiť Rabínko, mal si vyskočiť.“
