Personae Dramaticae

Ja  –  v onom čase zamestnaný v parku plnom digitálov a Otrasa. Zamestnávala ma firma, ktorá mala skvelú IT infraštruktúru. Len škoda, že IT architektovi zabudli povedať, že návrh a jeho následná implementácia nie je pre stredne veľké kvetinárstvo v Detve, ale pre najväčšieho spracovatelia kreditných kariet v Európe.  Pracovať v korporáte bolo veľkým prekvapením hlavne pre mňa, pretože mojim detským snom bolo byť ninjom alebo pracovať v banke za priehradkou. Na splnenie tohto cieľa som poctivo študoval a dokonca aj strojopis sa naučil. A v triede sme mali 25 báb!

Pani manželka – vystupuje ako poradný orgán, ale bolo by nefér ju nespomenúť.

Manažér írskeho typu – A. – všetkými milovaný nadriadený. Ír, ktorý sa po ženbe v US ocitol na Slovensku a po následnej kariere bol povýšený a povolaný spať do US zachraňovať svet.

Žoviálny budúci nadriadený – L. – Amík, pre ktorého nič nebolo problém. Okrem vecí, na ktoré bolo neskoro už pred týždňom a začali sa riešiť dnes. Rozvedený, s asi miliónom žalúdočných vredov. Avšak skvelý rétor, ktorý by dokázal presvedčiť oponenta, že na prehratie DVD stačí mikrovlnka.

Rakúsky recruiter – B.

Možný nadriadený čakateľ – G.

Časť prvá – A neurobil som nejakú chybu?

Ja, človek korporátny, som si žil celkom dobrý život. Práce bolo síce veľa, ale aspoň bola mierne nadpriemerne zaplatená.

Veľa ľudí sa mi do mojej pracovnej doby (niekedy aj tých 16 hodín denne, lebo prečo nepokrývať program globálne) nestaralo, kým boli výsledky.

Teda okrem mojho všetkými milovaného manažéra A.

A. bol workoholik, v práci travieval celé dni. Navyše ľúbil aj mikromanažment a šprtať sa do vecí, ktorým síce nerozumel, ale chcel v nich mať posledné slovo.

Dobré riešenia úplne otočil, (ignorujúc predchádzajúcu komunikáciu, ak bola dlhšia ako jedna veta), a výsledkom bol paškvil, ktorý následne odprezentoval ako moju prácu.

Pre ilustráciu: Istý čas bolo firemnou kultúrou počúvať v open space konferenčné hovory na repráku. Čo všetci dobrovoľne aj nedobrovoľne zúčastnení primerane ocenili. Sťažnosťou u vrchnosti. Riešením bolo presunutie sťažujúcich sa odvážlivcov do inej časti budovy. Viac sa už nikto nestažoval. Týmto pozdravujem bývalú kolegyňu, ktorej obľúbené slovné spojenie používané v každej druhej vete bolo: Yeah, but.

No nevadí, každý sme nejaký. Podstatné bolo, že v práci som bol relatívne spokojný a veľké dôvody meniť neboli. S pani manželkou sme sa totiž dohodli, že najblizsich 5 rokov prácu menit nebudem.  Práve sa vrátila z materskej do práce, aj škôlku som mal po ceste a celkovo bola logistika ok.

Človek mieni, Pan Boh recruiter mení.

Skontaktoval ma bývalý kolega, či môže posunúť kontakt na mňa,  headhunterovi na zaujímavú pozíciu vo Viedni.

Bolo mi blbé odmietnuť, veď sme spolu dobre vychádzali. V každom prípade zostanem chrumkavým, lebo aj tak ma nevezmú.

Poslali sme si s recruiterom B. pár mailov, prehodili cez video pár teplých slov v anglickom jazyku.

Tu padla prvá prekážka, keďže moja nemčina (grosse schnitzel, Meine Liebe du bist schwein) je na úrovni pár maďarských slov (goriló a šimpanzó), ktoré som sa naučil počas návštevy Zoo v Budapešti.

Vraj nemčina podmienkou nie je, firemný jazyk je anglický a navyše ponúkajú kurzy nemčiny.

Tak teda dobre, keď ma tak strašne chcete, milý B. pošli mi podmienky.

Pracovné a platové podmienky neboli zlé. Aj hodina cesty vlakom do Viedne bola celkom akceptovateľná (keďže z okrajovej Devinskej to aj tak trvalo do 35 minút – stále lepšie ako Rendez), tak som si vyžiadal čas na uvažovanie.

I spomenul som pani manželke, ťe sa mi takéto niečo črtá, jej radosť bola taká iná. Nekonečne veľká. Ledažeby nie.

V pochmúrnej domácej nálade, sabotujúc rodinnú pohodu a stále mi bolo blbé kvôli bývalému kolegovi odmietnuť, som sa rozhodol, že zapýtam viac (aspoň dvojnásobok rozdielu voči môjmu terajšiemu platu). To ich odradí, budem síce vyzerať trošku nenažrano, ale aspoň zo situácie vyjdem s čistým štítom.

B. si vyžiadal pár dní na diskusiu s potenciálnym managerom G., že sa mi do týždňa ozve.

Ozval sa už na ďalší deň, že s mojou podmienkou súhlasia.  Po krátkom videohovore s G. mi dali čas na rozmyslenie do polky Novembra.

A bol som spať tam, kde som začal. Do zmeny prace sa mi veľmi nechcelo a ani by sa nemalo. Tak som teda doma iba spomenul, že súhlasili a že túto skutočnosť využijem na ultimátum pre A., ktorý, keďže nikoho iného nemá, určite moje požiadavky splní a aspon o 15% mi zdvihne plat.

Počkal som si na vhodnú chvíľku počas face-to-face meetingu a smutným hlasom mu oznámil, že aj keď nechcem, priam mi vnútili takúto ponuku, ale svoju prácu mam rád a preto by som chcel zostať tam, kde pracujem.

Vtedajší manažér A. síce vyvalil oči nad výškou ponuky, ale vediac, že nemá veľmi na výber, sľúbil, že sa porozpráva so svojou nadriadenou a dá mi vedieť, ako ďalej.

Spokojný kvôli ukážkovej win-win situácii som si odišiel na pár dni na šermiarsky workshop do Talianska.

Pizza bola vynikajúca, skvele som si zašermoval a v žiarivej budúcnosti mi len trošku vadilo pobolievajúce koleno. Ale to je na iný článok.

Po návrate z Talianska mi A. zvestoval skvelú novinu, že vďaka mojim vynikajúcim výsledkom, vydupal zvýšenie platu o negarantovaných 3-5% po ročnom hodnoteni v januári. Naozaj neodolateľná ponuka, najmä ak bola polka októbra.

Po domácej diskusii a zvážení všetkých variácií/permutácií/možností som sa úplne neočakávane rozhodol, že odídem.

A. ma podporil, veď to pre mňa bude karierny rast a “opportunity”. Neskôr si však uvedomil, že nikoho nemá a snažil sa ma zlomiť, nech neodchádzam, lebo vlastním firemné akcie (ktoré som dostal miesto cashu ako odmenu a nemohol ich ďalších pár rokov predať). Ako hnusný mamonár som si to poriadne prepočítal a podal výpoveď.

Pekne som sa so všetkými rozlúčil, sľúbil, že dokoncim svoje projekty a už som len odratával dni do posledného pracovného dňa 17.12.2018.