Modrá kobyla: "no co chalani ? idete sa zahrat na komparz? Mam vas tu dlhovlasych a bradatych plny fb"

A tak som so svojim obstarožným HTC One spáchal selfie na slepo, poslal do agentúry a nechal to plávať. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi večer cinkla SMS. Žena škaredo zazrela, že mi milenky vypisujú takto neskoro večer. No ja som sa už usmieval, lebo ma vybrali do komparzu. V priebehu pár dní mi prišli inštrukcie kde a kedy sa mám dostaviť, poslal som im moje základné miery a veľkosti aby sa na mňa vedeli nachystať a čakal na deň D.

V deň D som sadol do auta a vyrazil smerom dohodnuté miesto. Indi-vindi dopravu som zvolil z prozaického dôvodu. Zberný bus vyrážal z BA a veľkým oblúkom míňal moje bydlisko. Na dohodnuté parkovisko som dorazil včas, čo sa však nedalo povedať o zvyšku komparzu a štábe. Nevadí. Aspoň som okukoval okolie, slniečko pekne pripekalo a načúval som predstavám zvyšných komparzistov. Od nosenia si vlastných rekvizít do filmu až po sny o zapôsobení na režiséra a obsadení do väčšej role. Ja som to bral realistickejšie. Navlečú ma do čoho chcú, postavia ma kde chcú, zaplatia mi dohodnuté a odchádzam, je málo pravdepodobné, že nejaký 10 sekundový komparzista presvedčí režiséra, aby vyslyšal jeho zlepšováky. Konečne dorazil bus aj babenky z agentúry, prebehli sme prezenčku a čakali. A čakali. Medzi tým sa prvé baby vytipované za mníšky išli prezliecť do prívesu. Ostatným chalanom začali zháňať obuv. Ja som ešte obstál dobre, dostal som kožené botky, síce riadne obnosené, ale pohodlné. Menej šťastní jedinci vyfasovali vysoké kožené čižmy, cez ktoré ledva narvali svoje lýtka. Terno vyhrali dvaja chalani s koženou obuvou a drevenou podrážkou. Regulérny kus polena ohobľovaný do tvaru podrážky pripomínajúci kopyto a navrchu poctivá kožená topánka. Neskôr sa ku tomu vrátim. S oblečením to bolo na dlho. Hlavná kostymérka si nás po jednom volala pred stojan so šatami a vyberala vhodné oblečenie. Neviem ako to robila, ale z handier a nezmyselných kusov nohavíc, košieľ a kabátov jej vychádzali typickí mešťania a kupci dávnych storočí. Pomáhali jej dve babeny, dolaďovali detaily, klobúky, čiapky, límce golierov a keď bola kostymérka spokojná, vozili nás do penziónu a.k.a. base campu na občerstvenie a maskovanie. Medzitým sa na parkovisku objavila dvojica z klasických bulvárnych novín preslávených piatou stranou. No veľmi rýchlo boli vypoklonkovaní a nedozvedeli sa ani mäkké F.

Ja som nafasoval hrubú bielu košeľu s polovičnými rukávmi, nohavice neurčitej žltej farby s ešte neurčitejším vzorom a šialeným strihom. Pás končil kúsok pod pazuchami, rozporok na cvočky a nohavice predĺžené a šité tak, aby prekryli topánku, niečo na štýl psej dečky. Ku tomu nejakú plstenú vestu a hrubý bordový kabát. Za ten som bol vďačný keď sa začalo slnko strácať. Ešte čiapku z ovčej kože a chvostom z nejakého bieleho zvieraťa, netuším čo to bolo. Problém nastal, keď mi zavelili vybrať náušnice. Bojoval som s nimi 10 minút a takmer si zlomil necht. Už, už som sa zmieroval s tým, že budem trochu krvácať a normálne ich vytrhnem. No ale podarilo sa a pobral som sa ku maskérke. Neskutočne zlatá pani, asi som bol jej typ, vkuse sa rehotala, keď mi dolepovala zvyšok brady a fúzov. Ešte viacej sa smiala, keď sa mi to snažila poobede odlepiť, tak som jej navrhol, že sa večer normálne oholím žiletkou. Zvyšok osadenstva som skoro nespoznal. S tými dolepenými bradami a fúzami sme mohli ísť vykradnúť všetky banky v okolí. Patrične dozdobených a vyhladnutých nás zobrali najesť sa do super reštaurácie. Tam sme narazili na úskalia fúzatých mužov. A to riadne zabrízgané fúzy a brady a falošné chlpy medzi zubami a v polievke. Takže sme si neohrabane pridržiavali a vykrúcali fúzy a snažili lyžicou naliať polievku do otvorených húb. Vonku nás zbadali pubertiačky, ktoré sa chceli odfotiť. Akurát keď zistili, že hovoríme po slovensky, otočili sa na opätku a zdúchli. Chamraď nevďačná.

Opäť nastal presun, tentokrát konečne na pľac. Tam nás čakala maskérka na posledné úpravy a išlo sa na scénu. Postupne si nás priradili čo kto bude robiť, kadiaľ prechádzať, ako sa tváriť a podobne. Ja som mal veľký kožený mech a spolu s druhým chalanom nás usadili na drevené sudy a mali sme predstierať družný rozhovor. Šťastným riadením osudu v podobe kostymérky mi bola vymenená nemožná pokrývka hlavy za elegantný klobúk. Do ruky som dostal fajku, poriadne napchatú tabakom. Zapáliť, bafkať, pri akcii bafkať čo najviac, nech to poriadne dymí. Scéna sa točila dronom, pár krát skúšobne, potom pár krát na ostro, pár krát nás presunuli na iné miesta. Chalan s drevákmi skoro lyžoval. Mal tlačiť vozík do kopca na mačacích hlavách. Fyzika nepustí, trenia bolo pomenej a mal čo robiť, aby to ustál. Celé som to sledoval zo súdka, bavil sa s kolegom, dymil a ako nefajčiar cítil účinky tabaku a rozohriatej fajky. Rezumé: Točila sa mi hlava, v ústach chuť popolníka, slintajúci ako bernardín a popálený jazyk. No ale čo neurobíš pre filmový efekt? Pozn.: Nešlukoval som. To by ma vyniesli nohami napred.

Celkové dojmy? Zaujímavý zážitok, kopec zábavy, postarané o nás bolo kráľovsky a mohli sme nahliadnuť do zákulisia natáčania zahraničnej spoločnosti (žiadna Horná Dolná, ani iné zvrátenosti). Celodenná príprava kvôli 10 sekundovej scéne, sem tam nejaký kix, kto bol vlastne režisér sme len tušili, štáb štáboval presne ako mal a nervozita tam nemala miesto. Za mňa palec hore, kľudne si tú srandu zopakujem.

Nasledovalo prezlečenie, vyplatenie honoráru a cesta domov. Kľukatá cestička lesom, fajkový tabak a mešuge v hlave ma skoro donútili zastať a urobiť nechutnú a nechcenú bodku za celým dňom, ale otvorené okno to napravilo. Ostali super spomienky a chuť tabakového dymu ešte na druhý deň.