Po rokoch sledovania DM tu bol nedávno zverejnený článok od autora z prostredia umeleckého školstva. Po jeho prečítaní som začal písať do diskusie taký dlhý komentár, že po zhliadnutí dvoj-troj slovných príspevkov iných diskutérov som sa hanbil ho uverejniť. Takto vyzerá deň, týždeň, rok, dlhodobá perspektíva, či celkový zmysel života študenta posledného ročníka konzervatória.

 

„Kurva, piča, blesky, smrť, zas je 9 hodín...!“

 

Internát na Ivánskej ceste je fenoménom, na triezvo zaspíš, zobudíš sa opitý... Asi je to tými výparmi zo zvyškov alkoholu vo fľaškách, čo mám pod posteľou.

Hajzel upchatý, šampón došiel, voda studená, ponožky boli čisté naposledy pod stromčekom, nástroj mám v škole, bus mešká (slsp-ovi ďakujem za články, vysvetlil veľa). O trištvrte hodiny zadychčaný vletím do budovy, ktorej by mohli udeliť cenu za to, že stojí už tridsať rokov, aj keď stavebný plán otočili hore nohami. Rozhlasový symfonický orchester dnes posledný deň nahráva Musorgského Piesne a tance smrti a ja som celý týždeň pri tom! To je kšeft! Síce dlžím na všetky strany možno trojnásobok sumy, ktorú tu zarobím, ale keď ukážem doma mamičke zmluvu, určite sa poteší.

Na rodnej prsti to však berie každý po svojom... Hen, aha, umelec, dočkaj, ten mosí mat penez, samé opijáše v tej Bratislave furt robá, to je hotový... dočkaj, oný, jak sa tomu hovorí... megaloman!!!

V skutočnosti si tu radšej každý slope svoje pivo sám. A v skutočnosti možno nie sme ani žiadni umelci. Aj keď na rovinu, kto je vlastne umelcom? Minule dával DM na FB (to znie koitálne!) odkaz na článok, kde nejaký 17-ročný špunt ošťal návštevníkov galérie s tým, že tam porozmiestňoval random predmety a ľuďom z toho zahrabalo ako Nesrovnalovi z lastovičiek. Nuž, ako hovorí kolega: „Proti gustu... kapustu“.

V rozhlase si odtrúbim frekvenciu (to jest obyčajná smena, šichta, len sa to vznešene volá a trvá to len štyri hodiny) a upaľujem na konzervu. Našťastie to nie je ďaleko, avšak cestou je nejedno reštauračné zariadenie, ktoré aj z niekoľkometrovej cesty cez dva krásne rovinaté parky môže spraviť decembrovú perepúť s Fiatom Punto na letných gumách cez Veľkú Javorinu. Bez reťazí.

Ešteže som šiestak. Štúdium posledného ročníka konzervatória okrem titulu (o ktorom vám aj tak nikto neuverí, že existuje) prináša aj zvýšenú znášanlivosť alkoholu. Domnienky, nedomnienky, všetci umelci slopú. A strašne. Od umeleckej školy po umelecký dôchodok, pri desine s rumom za jedným stolom možno stretnúť súčasných konzervatoristov, Zuzu Kronerovú, Mariána Slováka, ba aj off topic za-zenitového Rasťa Piška. Vykopávok je veľa, svet je malý. A tá krčma obzvášť...

Z rozhlasu s malým medzipristátím dotrielim do školy. Študijné povinnosti si na mňa našťastie už veľmi zuby nebrúsia, hoc som od pätnástich nadával, že ich musím absolvovať denno-denne. Teraz, keď sa začal lámať chleba na tie najhnusnejšie krpaté omrvinky, čo padajú za bielu košeľu pri každom kšefte a pripomínajú tým nestálosť a nesúdržnosť tohto chlebíčka, začína mladý človek premýšľať nad prácou. Áno, nad prácou so stálym pracovným časom, stálym platom, stálou stoličkou.

„Áno mamina, volal som do tej ZUŠky, je to na figu, ponúkajú max. štvrtinový úväzok, to je sotva na existenciu...“

„Aha...tak to je ozaj bieda... ale otravuj ich ešte trochu, nech ťa zoberú!“

Halt, na rodnej prsti to berie každý po svojom...

 

Poobedňajšia náplň práce ma dnes ale baví najviac. Vo voľnom čase aranžujem skladby pre svoj vlastný orchester. Zakladal som ho s očami väčšími, než Kaliňák krížený s plamienkou driemavou pri televíznych politických debatách. Bude sa hrávať dobrá muzika, ja ju budem písať, spolu ju budeme hrať, po známosti vybavíme kopec kšeftov, Paríž, Londýn, New York, kurvičky promiskuitné nám polezú popod nohy a alkoholu bude toľko, až nám tvrdé potečie spod pazúch.

Hoci som do toho šiel naozaj s nadšením, vyzerá to trošku inak. Pri dobrej muzike to síce zostalo, známosti už však pokrivkávajú. Z Paríža, Londýna, či New Yorku sa stali destinácie ako Rohožník, Tekoldany, Močenok. A dokonca aj za tie som rád.

Večer cestou zo školy si zakúpim v potravinách pri intráku už po šiesty rok tú istú večeru (fuj, že mi to chutí), polemizujúc sám so sebou prehodnotím životnú situáciu (kurva, ešte štyri splátky za ten Fiat), vykašlem sa na to, keďže nemám zorganizovaný ešte ani nasledujúci deň a idem spať.

 

Aké jednoduché, že? Ono vystreliť zasrana z domu skôr, než pôjde na vysokú školu, to je často luxus, ktorý si bežne málokto dovolí. Avšak, na takúto školu by som decko neposlal, ani keby malo Ficovými plagátmi izbu vytapetovanú. Naozaj je to škola zdraviu škodlivá (24-ročného spolužiaka minule vredy skoro zatlačili pod čiernu zem), a to nielen vďaka spomínanému chlastu, ale práve kvôli lietaniu po koncertoch a kšeftoch (plesy, svadby, funusy, nad 1000 SK berieme všetko). Človek sa nešetrí na margo vidiny zárobku a budovania si vlastnej cesty k stálemu príjmu z toho, čo ho baví. A to je chyba.

 

Fun fuckt na záver:

Za čias štátnych konzervatórií (rozumej časy max. do ČSFR) boli na Slovensku 3 školy - BA, ZA, KE, neskôr pribudla BB.  Hotovo, šlus, bodka.

​Dnes je konzervatórií 17, okrem vyššie menovaných štátnych sú všetky súkromné a pod pojmom súkromné, rozumej také skvosty ako konzervatórium v Liptovskom Hrádku, či rómske konzervatórium v Hnúšti a pod.

Klasici typu BA potom musia bojovať o každého študenta, aby prežili, počínajúc prijatím 14-ročných, 90-kilových, šušľavo-račkujúcich sliepočiek na herectvo, či na trúbku chlapca, ktorý našiel po dedovi nástroj na povale a o týždeň sa prihlásil na konzervu. Škola tak zo 100 prijatých po šiestich rokoch vypľuje 20 znechutených, kšeftom a v článku opísaným životom mentálne aj zdravotne skynožených chudožnikov, z ktorých tí, čo zostanú pri "umení", už sú od maturity zo školy fuč (ozaj, hovoril som vám, že spolužiačka pojebala Ďurovčíka?), zvyšní otročia niekde v orchestri (furt lepší prípad), či na zuške učia niečo úplne iné, čo vyštudovali.

Preto ak vaše decko prejaví záujem o umenie, bacha na vec, skape vám od hladu.