Obdivujem ľudí, ktorým určitá činnosť ide od ruky. Čítanie máp a priestorová orientácia, napríklad. Kedysi som to vedel tiež. Potom som si spravil poľovný lístok a začal piť, lebo jedno bez druhého je ako hotdog bez párku. Dnes sa stratím na Palisádach s dvomi navigáciami v aute. Kapitán Bob Dosé, veliteľ letky Vought F-8 Crusader, si zvykol listovať v navigačných mapách ako ja v magazíne Frankonia. Až raz v 1957 mu zavolali od najvyššieho, že či by nechcel spraviť transkontinentálny let z nosiča na nosič, ktorý historicky nemá obdobu. „Jasné dpč!” Zrúkol a plesol sa po stehne, a potom automaticky manželke. Ach roky 50te, keď Amerika bola nasiaknutá nikotínom a exploratívnym ľudským duchom, plná jukeboxov, dokonalých rodinných večerí, a keď ženy nevedeli otvoriť kečup alebo papuľovať.
Ako fanúšik letectva s vertigom, rozhodol som sa, že trasu preletím v MFS2020. Moja trasa bude o 100 míľ kratšia. Štartovať a pristávať budem na pevnej pôde AFB, nie na lietadlových lodiach. Simulátor nemá v ponuke F-8 Crusader. Čo sa najviac naňho letovými vlastnosťami podobá, je McDonnell Douglas T-45 Goshhawk. Dal som mu austrálsky livery namiesto bielo-červenej americkej NAVY, lebo moje prachy, moje pravidlá.
Hrám sa na pilota a vizuálne kontrolujem pitotovu trubicu. Potom predný podvozok, či nie je nejakým spôsobom poškodený, či nie sú ohnuté panely zakrývania. Nasávanie do motorov musí byť voľné. Rovnako pozriem hlavný podvozok. Krídla nie sú poškodené. Skontrolujem klapky, či nie sú ohnuté, sú v spustenej polohe. Motor je vypnutý. Elektrika je vypnutá. Všetko napájanie v lietadle je vypnuté. Skontrolujem výškovku a smerovky. Pozriem trysku. Vyšľapem virtuálne do lietadla. Odstránim remove-before-flight pásky z prekrytu kabíny a z vystreľovacej sedačky. Sadnem si. Som plný paliva, som ťažký. Viem, že budem štartovať pri vyššej rýchlosti a s polovičnými klapkami.
Americké letectvo pre prelet vyčistilo vzdušný priestor. Piloti Crusaderov nemuseli preto nadmerne komunikovať s ATC. V tomto smere to budem mať rovnaké. Budem vykonávať iba najnevyhnutnejšiu komunikáciu. Manuálne zapnem cut-off pre palivo a anti-skid pre podvozok. Zapnem batériu 1 a 2. V lietadle ožijú systémy. Prejdem si MASTER ALERT. Klapky dám do polovičnej polohy pre štart. Zapnem kolízne a navigačné svetlá. Světla svítí, stěrače stírají a oči sa mi neodlepia od prístrojovej dosky. Zapnem transpondér. Hydraulika 1 a 2 ukazuje nulový tlak. Tlak na brzdách ukazuje 250 PSI. Zapnem APU, pomocný agregát, ktorý nemá hlasitosť ani silu hlavného motora. To je ten moment, keď v reálnom svete z trysky začína unikať horúci vzduch. Skontrolujem prívod paliva. Počkám si až sa APU naplno rozbehne a zapnem master switch pre motor. Zapnem MFD, vyhrievanie pitotovej trubice, kyslíkový systém. Motor beží. Otáčky a výstupná teplota trysiek je v poriadku. Všetky ukazovatele sú v norme.
Počas virtuálneho štartu v MCAS Miramar je hustá hmla. Nie je vidieť na východný koniec dráhy. Vyžiadám si povolenie na štart od veže. Môj callsign je DOSE57. Počas rolovania na štart opäť kontrolujem klapky. Na dráhe nikto nie je. Vidím na nej svetlá a nápis 06L. Pridávam rýchlosť. Lietadlo sa rozbehne. Motor T-45 hučí ako na tých leteckých videách na youtube. Zatiaľ som nemal možnosť ho počuť naživo. Pri 157 uzloch dvíham nos. Pri 179 uzloch vzlietam. Letím! Zasúvam podvozok. Vystúpam na 900 stôp a vyletím z hmly. Vídím slnko a mesiac na modrej oblohe. Zasuniem klapky. Odhlásim sa z veže. Opúšťam vzdušný priestor základne v Miramar. Som vo výške 3000 stôp a stále stúpam. Smerujem na východ.
Pomaly sa odpútavam od reálneho sveta. Myslím na to, že krpec pomaľoval stenu pastelkami, lebo – jeho vlastnými slovami, bol zo mňa frustrovaný a budem musieť čakať 20 min v Hornbachu, keďže tetka, čo farbu namiešava, má protézy namiesto rúk, a o sekundu na to ako 6. júna 1957 katapult na lietadlovej lodi USS Bon Homme Richard vyhodil medzi oblaky dva Crusadre F8U-1. V jednom z nich sedel spomínaný Kapitán Bob Dosé, v druhom nie pre náš príbeh dôležitý „Paul.“ USS Richard, lepšie fotky tu, spolu so svojím zväzom plával pozdĺž kalifornského pobrežia 50 míľ západne od San Diega. Cieľom bola USS Saratoga križujúca Atlantický oceán 50 míľ východne od Jacksonville na Floride. Na jej palube trpezlivo čakal najkúlovejší plešatý muž v histórii – teda hneď po Moše Dajanovi. Kedysi najvyšší veliteľ amerických vojsk v Európe. Jeden z hlavných plánovačov vylodenia v Normandii. Neskôr guvernér americkej okupačnej zóny v Nemecku. Cyklón z Kansasu a 34. prezident, Dwight D. Eisenhower. Crusadre zapli forsáž. V momente všetkým čajkám poletujúcim po hladine Pacifiku praskli ušné bubienky. Pojeb sa, príroda! USA! USA! Potrebovali iba dve a pol minúty na to, aby dosiahli výšku 43 000 stôp. Udržiavali 1,7 Mach. Vo vyššej rýchlosti boli lietadlá nestabilné. Že pre prelet zvolili práve túto výšku nebola náhoda. Bola to najvýhodnejšia výška pre dosiahnutie max traťovej rýchlosti pri najnižšej spotrebe paliva. Po jej dosiahnutí vypli prídavné spaľovanie a leteli podľa štandardov FAA a v priemernej rýchlosti 500-600 uzlov. Štreku mali vyčistenú okolo Salton Sea, ponad rieku Colorado, odkiaľ je vidieť Mexiko, raketovej strelnice White Sands a ďalej na východ. Piloti NAVY od USAF nemali povolenie ponad strelnicu preletieť, ale vy si môžete s jej dnešným veliteľom, Brigádnym Generálom Trybulom pokecať tu.
Ani nestihol vynadať USAF, zrazu bol pod Kapitánom Bobom Dallas – a zároveň miesto pre rendez vous s tankermi AJ-1 Savage. Prerazenie zvukovej bariéry, keď zrovna pod vami okopávajú záhradku, nevyhrá hearts and wallets daňových poplatníkov. Piloti preto mali sklesať na 25 000 stôp a udržať výšku. Kapitán Bob sa ale zadíval na metropolitnú oblasť pod sebou a spomenul si na to, že všetky jeho exky žijú v Texase. Kŕčovito zovrel knipel, podvedome ním pomixloval a prepadol sa na 10 000 stôp. O týždeň neskôr dostala letka zopár podráždených listov. Po dotankovaní v smere letu Crusadre opäť zapli forsáž a vystúpali späť na 43 000 stôp. Blížili sa do finále. Niekde nad západnou Floridou Kapitán Bob ohlásil ATC svoju polohu a odhadovaný čas príletu. ATC chlapík namiesto protokolovej odpovede, sa v šoku polial kávou. Hukol do mikrofónu, „Čím kurva letíš tak rýchlo!?” Zapálil si chesterfieldku a slastne z nej poťahoval, zatiaľ čo Crusadre nad Jacksonville obleteli búrkový mrak. Sklesali na 10 000 stôp. Pod nimi sa spomedzi oblakov vynorila Lady Sára a ďalšie dve lietadlové lode so zväzom. Musel to byť naozaj impozantný pohľad na 36 000 t diplomacie. Prebytok rýchlosti Kapitán Bob vyriešil tromi 7G zatáčkami a ráznym kamarátskym dohovorením lietadlu, „Spomaľ ty skurvysyn! Prezident sa pozerá!“ Skurvysyn spomalil na 300 uzlov. Vysunul brzdiace štíty. Pri 220 uzloch mohli zdvihnúť krídla, vysunúť klapky a podvozok. Normálna približovacia rýchlosť bola 140 uzlov. Vtedy Kapitán Bob naposledy pridal plyn a dosadol na palubu Lady Sáry. Hák zachytil tretie lano. Výdych. Spravil som to isté v T-45. Na nej je podvozok pomerne pružný, čo developeri pekne zakomponovali do simulátora. Keď som pristál na Little Rock AFB v Jacksonville, bolo to ako šoférovať plne naloženú scaniu. Pristávacia dráha mi po dosadnutí plávala pred nosom. Na rozdiel odo mňa, prezident „Ike“ pilotom gratuloval. Prehodil zopár zdvorilostných civilných fráz, ale vojak v ňom dlho v saku nevydržal. Zaujímal sa o výkony lietadla, rýchlosť, výšku, prelet časovými pásmami. Po rozhovore s novinármi, Kapitán Bob a nie pre náš príbeh dôležitý „Paul“ nasadli do svojich oceľových tátošov a vydali sa na tri a pol hodinový let späť.
Už som spomínal ako obdivujem ľudí, ktorým ide práca od ruky? Preflight check manuál pre T-45 má 45 strán. Trvalo mi pol hodinu, kým som sa s lietadlom pohol na svojom gamerskom počítači. Tu maník vám všetkým na záver ukáže ako sa to správne robí v reálnom živote.
