Dúhový pochod nikdy nepríde do cieľa, ak budú jeho smer určovať politici kváziľavičiari  s "K" v straníckom logu.

Na rozdiel od vlaňajška dopadol tohtoročný Dúhový pochod ku spokojnosti zúčastnených. Obišiel sa bez násilia, krvi (tej viditeľnej), ba čo viac, po príchode na Tyršovo nábrežie sa k aktivistom pridala skupina policajtov a spoločne si zaspievali "Y.M.C.A." (nemuseli si požičiavať uniformy). 

Hlas menšiny z ulice však medzi politickou elitou počúva len - menšina. Ako vieme, v máji vláda neodsúhlasila vznik Výboru pre práva osôb s neheterosexuálnou orientáciou. Aktivistka Romana Schlesinger v tom čase pre Pravdu povedala: "Mladé aktivistky a aktivisti majú odvahu hovoriť o tom, že nechceme len registrované partnerstvo, ale potrebujeme akútne riešiť aj rodičovstvo, lebo páry rovnakého pohlavia majú deti a vychovávajú ich." KDH s SDKÚ jej odkázali: na to už máme Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií.

Keď politici obhajujú nepresadenie svojich predstáv, väčšinou si vystačia s formulkou: "Nebola na to politická vôľa." Ak nejde o krytie politického obchodu, je to vlastne pravda. Stačí, že časť nesúhlasí a ostatní sa môžu ísť vyplakať do kúta. A práve v tom to je: história boja s diskrimináciou totiž ukazuje, že víťazstvá sa dosiahli proti vôli väčšiny.

Pozrime sa na nedávny príklad USA. Clintonova administratíva nastolila v roku 1993 kompromisnú politiku "Don't ask, don't tell", aby gejovia a lezby mohli vôbec slúžiť v armáde. Pod podmienkou mlčanlivosti o svojej orientácii mohli nosiť unifirmu bez toho, že by ich otvorene diskriminovali. Necelé dve dekády nato, keď sa ukázala ako neopodstatnená predstava nechcenej sodomizácie heterosexuálnych vojakov v čase po večierke, Obamova administratíva po veľkom boji DADT zrušila. 

Nie je v tom žiaden vnútorný rozpor. Zavedenie politiky DADT i jej zrušenie znamenali posun v sociálnom postavení homosexuálov. Ten ale nepríde len tak, prirodzene. Potrebuje silné politické krytie, ktoré mu dá zákonnú podobu. V oboch prípadoch sa o to zasadili prezidenti Demokratickej strany, ktorú v Amerike považujú za ľavicu. Aj my sme tu jednu "ľavicovú" vládu mali. Jej ideologické posolstvo znelo "Maďari sú ku**y a Cigáni nie sú o nič lepší." 

Problém je v tom, že zatiaľ čo v zámorí sú to práve ľavičiari, ktorí musia dokopať redneckov do 21. storočia (ako vraví Bill Maher, USA = United Stupid of America), na Slovensku je synonymom progresu pravica resp. pravicová koalícia. Viacfarebná koalícia dnes nemá farby dúhy. Darmo je súčasťou kabinetu liberálna strana, keď musí žiť s tým, že sa tak nemôže správať. Väčšina je totiž zložená z ľudí, čo veria v knihu, podľa ktorej má byť homosexualita oplácaná smrťou. Všeobecná deklarácia ľudských práv trest smrti neuznáva, a tak si bohato vystačia s ignoráciou či tlmočeným odsúdením (homofób Palko).

Otázka homosexuálov spolu s environmentálnymi problémami spadá do agendy modernej ľavice. Na Slovensku žiadna neexistuje. A vzhľadom na to, že pravica sa doposiaľ dokázala spojiť len v ekonomike, výsledkom je ideologický status quo. Nič viac kresťania nepotrebujú. Aby som však nerozhadzoval krivdy márne, dve z nich napravím: 1) moju úctu má Rudolf Chmel, ktorý jediný ako presvedčený liberál aj koná; 2) nie všetky menšiny sa môžu sťažovať. Homosexuáli s maďarskými koreňmi oslavujú polovičné víťazstvo.

Jednoducho povedané, homosexuáli na Slovensku majú smolu. Kým sa pri moci budú striedať ľudia, ktorí sa buď hrajú na ľavicu, alebo sú tak mocno pravicoví, ako im to po prvom svätom prijímaní babka hovorili, nič sa nezmení. Až na výnimky tu žiadni iní politici nie sú. 

Rakúska europoslankyňa Ulrike Lunacek, otvorená homosexuálka, ktorá za svoje práva bojuje v EP, povedala: "Verím, že Slovensko sa v tejto oblasti aj s ostatnými štátmi posúva dopredu, hoci má pred sebou stále dlhú cestu." Kde je koniec tejto cesty? Niekde v čase, keď vyhynie nielen generácia homofóbov, ale aj ľudí, ktorí "obhajujú ich záujmy". 

Jedine, že by sa našiel niekto, kto by šiel proti vôli väčšiny.