Nebol ani piatok, ba ani trinásteho nebolo. Ale podľa Čiernej svine prezlečenej za psa v svinskom/psačom kalendári celkom určite taká nepriaznivá konštelácia nastala.

Začalo to nevinnou prechádzkou po brehu Dunaja.

Že prečo práve tam?

Nuž, teplo bolo jak sviňa a keďže Čierna sviňa je (ako naznačuje jej prezývka) čiernej farby a ročník jej výroby spadá do minulého desaťročia, bolo potrebné nájsť vhodné vlahé prostredie – tieň, vánok, vodu....

Ideme popri vode, dve človečice a jedna psica. Na pravom brehu našej bratislavskej veľrieky sa, v tejto oblasti, v pravidelných intervaloch zjavujú kamenné schody, vedúce priamo k hladine. Asi pri tretích schodoch sme sa my, človečice, rozhodli, že nimi zostúpime k vodnej hladine. Čierna sviňa prezlečená za psa naše rozhodnutie privítala súhlasne vyplazeným jazykom – smädilo ju. Kým sme sa stihli usadiť a naaranžovať na ladné pozície na fotogenických kameňoch, Čierna sviňa to doslova po hlave zapichla priamo do Dunaja. Trúba psia si zvolila tvarovo najnevhodnejší kameň ako prístupový bod, podcenila slizkosť jeho povrchu a skydala sa do vody. Ona sa zľakla, kvíkla. Ja som sa zľakla, ale zocelená životom s týmto zverom, zachovala som pokoj a nekvíkla.

Človečica č. 2 však hystericky zjačala:

„Preboha! Šak ju stiahne prúd. Upláva nám...!!!! Utopííííí saaaaa.“

Podotýkam nasledovné:

Na tom mieste je malá zátočina, nie je  to priamo stred toku Dunaja – ergo plytko je tam. Dunaj nekulminoval, bol vcelku nízky. A navyše, povedzme si pravdu – keby bola Čierna sviňa prezlečená za psa ženou, ohľaduplne by ste ju nazvali priestorovo a váhovo výraznejšou. Čiže, prúd by ju tak ľahko nestrhol. A aj plávať vie, má dokonca plávacie blany na labkách.

Ale ten trochu bolestivý pád a následný človečí jačot psicu dekonšternoval. Ublížene zaskučala a nemotorne sa vyšplhala naspäť na súš. Evidentne ju najviac srdilo, že sa ani nenapila. Človečica č.2 emotívne zvukovo výrazne prejavovala spoluúčasť a navrhla návrat na bezpečnejšiu lesnú príbrežnú cestičku.

Čierna sviňa relaxačnými dychovými cvičeniami a silovými výdychmi nozdrami, podobajúcimi sa nápadne vzdychom, dosiahla duševnú rovnováhu a pomaly sa sunula po chodníku vedľa mňa. Pre istotu - ale ďalej od vody.

Ja, debatujúc s človečicou č.2 (ubezpečovala som ju po päťdesiatykrát, že Čierna sviňa je celotelovo mäkko tapacírovaná a teda nárazuvzdorná) som až tak pozorne nesledovala okolie.

Jedným uchom som síce zachytila akýsi šuchot v tráve pri našich nohách, ale nevenovala som mu pozornosť.

Čierna sviňa prezlečená za psa v hlbokom uzavretí relaxačnej beta hladiny - čiže nič netušiaca a nevidiaca – to takmer prepočula tiež. Takže, keď sa jej k labkám prišuchtala malá užovka, veľkosti detského opasku – schytala šok.

Vyskočila do výšky a uskočila bokom v jednom okamihu. Samozrejme, nie chytať onoho plaza ale v túžbe opustiť jeho osobný priestor. Keďže skočila mojím smerom, vrazila mi zboku do kolien a zložila ma jednou ranou k zemi.

Užovka zbabelo ušla.

Psica v polohe „veverička lezúca na strom“ lipla na najbližšom topoľovom kmeni a ja som sedela na zemi. Človečica č. 2, napodiv nejačala a nesnažila sa ma zachrániť. Nepokryto škodoradostne sa rehúňala, až sa jej začalo štikútať. Čierna sviňa prezlečená za psa prestala predstierať, že je malá ryšavá veverička, zaplieskala nesúhlasne ušami a obrátila sa na cestu späť k autu.

Akože má dosť týchto neprístojností a schválností.

Približujúc sa k nášmu spoločnému trojdverovému motorovému vozidlu - ja to platím, ona sa v tom vozí, Čierna sviňa zrýchlila krok. Predsa len, stres treba zajesť, miska plná granúl sa jej už zjavovala na vnútornej stene vedomia.

Človečica č.2 mala svoje auto a preto sa od nás odpojila.

Na prvý pohľad nepodstatný údaj, že vozidlo je trojdverové, je naopak veľmi podstatný. Pretože trojdverové vozidla majú predné dvere o trochu dosť dlhšie, ako sú bežné predné dvere a tá nezvyčajná dĺžka z nich robí neobyčajne zlomyseľné predmety. Neotvárajú sa vôbec ľahko ale za to sa priebežne zatvárajú aj vtedy, keď ste presvedčení, že sú už dokorán otvorené.

Otvorila som, teda, dvere na šoférovej strane, odklopila sedadlo – ako správna psia obsluha viem, čo sa patrí – ustúpila som nabok, aby Čierna sviňa, trochu ťarbavo, mohla nastúpiť do vozidla. V tom okamihu drcla do dverí a tie sa rozhodli predviesť trik – okamžite zatvorenie.

„DD ŕŕŕ´BBB ssss!“. Asi tak to zaznelo.

Ubezpečujem vás, že psia lebka je dostatočne tvrdá, dvere nezatváral poryv uragánu ani menšie zemetrasenie. Stihla som tam, dokonca, vopchať ruku.

No, ale Čierna sviňa prezlečená za psa aj tak dostala po gebuli.

Kňukla, kvíkla a odfrkla. Ucukla dozadu a zas mi podrazila nohy.

Musel byť na nás neuveriteľný pohľad. Veľký čierny pes, lezúci do malého červeného autíčka a panička váľajúca sa mu pri nohách.

Psica napokon bezpečne zaliezla na zadné sedadlo. No neuznala ma hodnú ani jediného pohľadu. Celou cestou domov sa spoza môjho pleca ozývalo brblanie.

Pred domom vytrielila z auta ako namydlený blesk a zamierila ku vchodu.

Doma obišla žraciu misku širokým oblúkom - zvyčajne ostane stáť rovno pri nej a dožaduje sa poživne. Teraz ťahala rovno na pelech. Ľahla si urazene chrbtom do miestnosti a zhlboka si vzdychla. Ešte raz nahnevano odbrechla. Potom až do rána urazené a zarazené ticho.

Asi hĺbala o narušení svojej vnútornej integrity ponižujúcim pádom do vody, o ohrození ťažko nadobudnutej duševnej rovnováhy nastražením nebezpečného plaza do trávy a napokon o život ohrozujúcom ataku zlomyseľných dverí.

Nepochybujem, že v duši smolila článok na DM o neznesiteľnej človečici č.1 a trápnych situáciách, do ktorých ju tento nespoľahlivý obslužný personál pravidelne dostáva.