Či už čakáte na smrť v plnom autobuse mestskej hromadnej dopravy, alebo bežíte na úrad práce s falošným dôkazom, že si prácu hľadáte, aby ste mohli ešte pár týždňov nerušene pri automatoch premieňať sociálku na slzy a stratené sny, pravdepodobnosť zrazenia sa s myšlienkovou realitou obyvateľstva je alarmujúco vysoká. Čím menej času má v dobe reklám na bezúčelové pôžičky priemerný blbec na získavanie informácii, tým viac si je istý svojím názorom a dôležitosťou vlastnej existencie. V priamom prenose tak človek môže pri takomto stretnutí sám na sebe pozorovať, ako pomaly osprostieva. Z celého humbuku téz, na ktoré má názor každý, môžeme identifikovať tri, ktoré sú na Slovensku vnímané ako základné ľudské práva.

 

1. Igelitky zadarmo

Táto téma je mimo hlavného prúdu minimálne ako štrajky šičiek na východe, ale o to fascinujúcejšia. Napriek tomu, že podľa vyjadrení v internetových diskusiách do hypermarketov nikto nechodí a každý dáva prednosť lokálnemu predajcovi, je tam vždy plno. Zľava na cukor a na zle prebalené pomaranče brigádnikmi, ktorí šichtu trávia snívaním o trvalej jednozmennej pozícii dokladača tovaru v Anglicku, presvedčí každého idiota prebrať iniciatívu a utratiť aj posledné stravenky za trojmesačné zásoby tovaru. O to väčšie zdesenie prichádza v momente, keď zistí, že sa vrátili barbarské časy, kedy sa platilo za igelitky. Pretože zvyknúť si na bielo-červeno-modré odpadkové koše zadarmo je zrejme jednoduchšie, ako sa na to celkom rozummne vysrať, prichádza spravodlivý hnev a nadávky smerom ku kase, že čo to tam blokuje. „Robia z nás žumpu Európy“, príde po zložitom myšlienkovom pochode individuum k definitívnemu záveru s nasledujúcou poznámkou, že sem už nepáchne. Celý cyklus sa reštartuje a opäť začína príchodom najbližšieho letáku.

 

2. Neprijať nikoho

„Fico je kokot, ale s tými utečencami má pravdu“, dáva z pozície lídra iným zúfalcom pri pive jasne najavo svoj postoj na najdôležitejší problém dneška mladý úspešný biznisman, ktorého šanca, že splatí kontokorent, sa rovná šanci, že frajerkinej starkej predá v priebehu roku druhé investičné životné poistenie. Zásadou, že nič cudzie tu nepotrebujeme, sa riadili už naši dedovia, ktorí tento problém aktívne riešili počas a po druhej svetovej vojne a na tradíciách predsa netreba nič meniť. Život je vnímaný prísne ako hra s nulovým súčtom. Keď dostane cudzinec, nedostanem ja. Logicky. Máločo zomkne národ viac ako spoločný nepriateľ – šanca, že niekto, kto je vo väčších sračkách ako my, sa z nich môže dostať. A tak, zatiaľ čo jedni kresťania sú zamestnaní  debatami, kde ísť na podvečerné kradnutie jedlí za účelom oslavy narodenia prvého socialistu, tí druhí prevážaní v lietadle ministerstva vnútra ani netušia, ako veľmi v budúcej domovine ich spoločné hodnoty dostávajú na riť.

 

3. Internetové diskusie

Na tom, že sociológovia, politológovia, ekológovia a podobní príživníci by mali prestať vykladať nezmysly, ktoré nemajú ani v riti miesta a namiesto toho si nájsť normálnu prácu, sa nemajú problém zhodnúť ani opory slovenskej ekonomiky – zamestnanec call-centra a operátor výroby súčiastok pre súčiastky do súčiastok do áut. Kde inde ako na internete. A k tomu ešte pridať poučenie nerozhľadenej lúze – t.j. každému, kto má iný názor – napríklad o dôvodoch poklesu cien petroleja v Zambii. Cieľom kreténov totiž už nie je správy čítať, ale sa k nim patrične vyjadriť, často ani nie konkrétne k nim. Preto nie je prekvapením, že nie navrhované zmeny Ústavy, ale nemožnosť nadávať v diskusiách na SME cigáňom je vnímané ako zásadné ohrozenie slobody. Doba praje rôznym debilom, preto ani dievčine, ktorá dala pred dokončením strednej školy prednosť kariére za pultom večierky, nič nebráni zo dňa na deň začať na pravidelnej báze používať slová ako cenzúra, zapredanci, či Penta a stať sa odborníkom na globálne problémy, predovšetkým zdieľaním hoaxov o očkovaní, zrušených voľbách vo Švédsku a podobných ofenzívnych faulov v obrannom pásme zdravého rozumu.

 

Nerobme si žiadne ilúzie, výnimiek z rady blbcov je mizivé percento, utešovať sa môžeme maximálne tým, že práve my k nemu patríme, aj keď veľmi pravdepodobne nie. Obdobie fašistického, komunistického a mečiarovského štátu dalo totiž nášmu kolektívnemu vedomiu natoľko po papuli, že sa z toho nespamätá ešte pár generácii. Na druhej strane, bude to už len lepšie.