Tak sme tu mali olympiádu. Teda, nie takú tú naozajstnú, len takú našu miestnu, švajčiarsku. Ale aj tak to znamená skoro 400 tisíc ľudí behom predĺženého víkendu, toho posledného augustového. Tuto na lúke, hneď vedľa našej dediny.
A terazky mi povedztě, Kefalín, čo vy si predstavujetě pod takým slovom absurdný výrazom švajčiarska olympiáda? Oficiálny názov je Eidgenössischen Schwing- und Älplerfests (skrátene ESAF), teda Federálny festival zápasu a alpských športov. Na rozdiel od skutočnej olympiády sa koná raz za tri roky. Niekedy pred piatimi rokmi bolo rozhodnuté, že ten tohtoročný sa bude konať v susednej dedine Pratteln (síce má viac obyvateľov, než dve tretiny miest na Slovensku, ale stále je to Dorf, takže dedina).
A tak už vlani začali vo veľkom verbovať dobrovoľníkov na výpomoc, a len čo na jar zliezla tá trocha snehu, čo nám tu napadla, začal sa na lúke medzi našimi dedinami pripravovať festivalový areál. Na začiatku vyasfaltovali prístupové cesty (ale pekne po švajčiarsky, tak aby ich po festivale zase mohli “odasfaltovať”) a začali stavať arénu. Tá je tradične šesťuholníková, a na tribúnach bolo tento rok miesto pre 50 tisíc divákov (to je prosím o polovicu viac, než má vedľa v Bazileji futbalový St. Jakob štadión).
Začiatkom leta sa k tomu pridalo aj chystanie zbytku areálu, tj. stanov a pódií pre kultúrny program a zbytku technického a hygienického zázemia. A keďže cez lúku vedie železnica, ktorá ju rozdeľuje na dve časti, postavili aj dva nadchody. Jeden medzi dvomi časťami “kultúrnej” časti areálu, druhý zo zázemia pre športovcov priamo do arény.
Väčšina práce bol začiatkom augusta hotová, prinajmenšom do tej miery, aby sa o víkendoch mohol konať “zahrievací” program (prevažne) pre miestnych, čiže koncerty a rôzne kultúrne vystúpenia. Behom posledných dvoch týždňov sa už v areáli len dolaďovalo, zato okolité lúky sa premenili na obrovský kemp.
Samotný festival začal vo štvrtok večer veľkým open-air koncertom, a v piatok potom slávnostným krojovaným sprievodom z centra Prattelnu do areálu.
To už ale mali za sebou prvú časť svojho turnaja družstvá súťažiace v Hornussen. To je šport (vzdialene) pripomínajúci baseball. Jedno družstvo odpaľuje puk, zvaný Nuss (orech) alebo Hornuss (sršeň, podľa zvuku, ktorý vydáva za letu), druhé sa ho snaží v poli zachytiť takými “lopatami na sneh”. Vyhrá to družstvo, ktoré odpáli do hracieho poľa viac pukov bez zachytenia súperom.
Druhým športom, v ktorom sa na ESAF-e súťaží, je Steinstossen, čiže vrhanie skál. Hádže sa v troch kategóriách: 20kg skala jednoručne s rozbehom, 40kg skala jednoručne z miesta, a 83,5kg Unspunnenstein (kameň z hradu Unspunnen) s rozbehom obojručne. Súťaž vo všetkých kategóriách prebieha v sobotu, okrem finále s najťažšou skalou, ktoré je v nedeľu v prestávke finálových zápasov.
A tým sa dostávame k najdôležitejšej súčasti festivalu, tradičnému švajčiarskemu zápasu “Schwingen”. To po nemecky znamená hojdať sa, kývať sa, či kymácať sa - a skutočne, keď sa súperi chytia za pasy, tak sa na začiatku, kým hľadajú tú najlepšiu pozíciu, kymácajú skoro ako dvaja kamaráti z mokrej štvrte, čo nadránom hľadajú cestu domov.
Zápasí sa v kruhovom zápasisku vysypanom pilinami, a je to zhruba rovnaké “pasovanie sa” ako poznáme z Maťka a Kubka. Súperi sa snažia jeden druhého položiť na lopatky, podmienka ale je, že víťaz musí v okamihu dopadu držať porazeného aspoň jednou rukou za “Schwinghosen”, kraťasy z vrecoviny, ktoré sa obliekajú cez tradičné oblečenie len na samotný zápas. Tradíciou je, že víťaz pri odchode zo zápasiska opráši porazenému chrbát od pilín.
To tradičné oblečenie taktiež umožňuje rozlíšiť pretekárov z čisto zápasníckych klubov od tých, ktorí trénujú v zápasníckych oddieloch všeobecných športových klubov. Tí prví majú tmavé nohavice a tradičnú košeľu s plesnivcovým vzorom, tí druhí biele tepláky a tričko.
Systém turnaja je tradične komplikovaný, dalo by sa povedať, že v priebehu soboty a nedele dopoludnia zápasí (skoro) každý s každým. Obaja súperi dostávajú body, víťaz max. 10, porazený okolo 8 (za aktivitu atď.), pričom zápas, okrem finálového, môže skončiť i remízou, to v prípade, že sa nikomu nepodarí súpera hodiť v časovom limite. Nakoniec však dvaja zápasníci s najvyšším nazbieraným počtom bodov bojujú o titul Kráľa zápasníkov (Schwingerkönig). Víťazom sa tento rok, po vyše dvanásťminútovom finálovom boji, stal Joel Wicki zo Sörenbergu v kantone Lucern.
Ten bol následne korunovaný za kráľa, a odmenený živým býkom, tradičnou to cenou pre najlepšieho zápasníka. Zápasníci totiž nedostávajú finančné odmeny, len vecné dary (podľa poradia), ktoré sú pred a počas celého festivalu vystavené v tzv. Chráme Darov (Gabentempel). Schwingerkönig má však minimálne na tri ďalšie roky zaručený slušný príjem z reklám, a doživotne voľný vstup na budúce festivaly.
A samozrejme v pondelok ho čaká triumfálne privítanie v rodnej dedine. Zápasníci sú totiž veľkí chlapi poväčšinou z fariem a sedliackych usadlostí, prípadne tesári a podobné povolania, kde potrebujú svaly každý deň. Wicki so svojimi 183 cm a 110 kg živej váhy medzi nimi pôsobí pomerne útlym dojmom.
Naprázdno neobídu ani ďalší v poradí, približne 40 najlepších dostane čestný veniec a titul “Eidgenosse” (doslovne “sprisahanec”, inak ale výraz pre Švajčiara), alebo “Böse” (zlý, nahnevaný), a rozdelia si aj vecné ceny. Tým formálna časť festivalu končí, večer však samozrejme ešte pokračuje kultúrny program.
Celé to samozrejme oba dni naživo prenáša televízia, a o výsledkoch referujú všetky médiá, od papierových novín po online portály a podcasty.
V pondelok sa nakoniec všetci rozídu domov, čo znamená dopoludnia solídnu zápchu na všetkých cestách smerujúcich od arény. No a v utorok začína upratovanie a rozoberanie arény a priľahlých inštalácií. Mimochodom, organizačný výbor si veľmi pochvaľoval poriadok, ktorý po sebe nechali kempujúci - po skoro dvanástich tisícoch ľudí v stanoch a karavanoch pozbierali len necelých 8 (slovom: osem) veľkých vriec odpadkov.
Takže tak to chodí na švajčiarskej “olympiáde”. Síce len tri športy, z toho dva len tak na okraj, ale žije tým nielen daný región, ale doslova celá krajina. A, pravdupovediac, začal som tomu prichádzať na chuť i ja.
