Ako som pracovala IV
Naše zápalisté polnočné debaty v Braciole mi konečne osvetlili správanie talianskych mužov. Spočiatku som ich považovala za veľkých nevychovancov, keďže medzi nimi a Slovákmi som si všimla zopár zásadných kultúrnych rozdielov: nevedia, že muži sa predstavujú ako prví, že majú žene naliať víno (ak sa neobslúži sama, neujde sa jej), nevedia, že ženy si v reštaurácii objednávajú prvé, nedávajú im prednosť vo dverách a vlastne im ich pre istotu neotvárajú vôbec.
Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno tu totiž ženy bývali utláčané, prideľovali im len podradnú prácu a dostávali za ňu mizernú plácu, nižšiu ako muži. (Myslím, že u nás to vďaka socializmu nikdy nebolo také vyhrotené, u nás platy a miesta záviseli a aj závisia skôr od toho, či ste šéfov kamoš alebo nie). A tak jedného dňa vypukla Veľká októbrová feministická revolúcia a k boju za emancipáciu patrilo aj odmietnutie spomínaných „ústupkov“, považovaných za smrteľnú urážku. Mužom za otvorenie dverí osobe nežného pohlavia hrozilo obvinenie z podceňovania žien. Čudujete sa, že s tým prestali? Dnes takto svoju úctu k nám prejavuje len staršia generácia a pár inteligentov. Slušne vychovaný Talian nalieva len sebe, prechádza dvermi ako prvý a do električky nastupuje tak, aby vás pritom skopol zo schodov. Otváranie dverí žene je nevychovanosť prvého stupňa. (Nech žijú Slováci!)
K bontónu patrí aj to, že baby balia chalanov a nie naopak (česť výnimkám). Keď sa mi prvýkrát stalo, že ma oslovil na ulici domorodec nie preto, aby si vypýtal kontakt na mňa, ale aby mi ponúkol SVOJE telefónne číslo, pozerala som na neho s otvorenými ústami. Teraz viem, že som mala byť hrdá, pretože rozhodnutie o tom, či, ako a kedy ho chcem vidieť, nechal na mne. Ale ja dávam prednosť slovenským metódam, keď si chlap musí ponamáhať mozog a zapnúť fantáziu, aby si na moje oslovenie našiel duchaplnú zámienku.
Z Talianiek sa stali emancipované potvory. Všetci domorodci, s ktorými som sa na uvedenú tému bavila, tvrdia, že ich rodáčky sú falošné, lenivé, nechcú sa vydávať, mať deti, starať sa o domácnosť či o nejakého chlapa a záleží im len na peniazoch. To bude jeden z dôvodov, prečo tu žneme také úspechy. Talianok sa boja, my sme vraj jemnejšie a ženskejšie.
Nie že by sa rovnoprávnosť dostala všade. Ženy na juhu ešte stále musia poslúchať svoju polovičku. Ako tá, ktorá sa v televízii sťažovala, že jej manžel určuje nielen to, čo smie nosiť doma (svetríky a tepláčiky), ale i to, v čom pôjde do práce (zásadne v dlhých, voľných šatách bez výstrihu a nenamaľovaná). Pre pokoj v rodine sa ráno navliekla do starých vriec, aby sa potom v aute prezliekla do mini a spravila si mejkap. Do programu si prišla vyhádať povolenie, aby sa konečne mohla slobodne obliekať tak, ako chce.
Keď manžel kategoricky trval na zákaze, jeho žienka si dupla: „Tak ty takto? Neustúpiš? No tak sa tu teraz just pred celým národom vyzlečiem donaha!“
Zastala si za španielsku stienku a dráždivo pomaly cez ňu prehadzovala kusy svojho odevu: sukňu... blúzku... pančuchy... Obecenstvo šalelo, pán tvorstva nehodlal ustúpiť ani o piaď. Až kým cez paraván nepreletela podprsenka. Potom konečne veľkodušne povolil, že manželka môže umývať riad aj v krátkych nohaviciach a do práce si môže dať moderné šaty.
Hahaha, chcela by som vidieť tú dohru doma...
♦
A akokoľvek neuveriteľné sa to zdá, ešte aj dnes sa (najmä na Sicílii) nájdu rodičia, ktorí nútia svoje dieťa vydať sa či oženiť s nimi určeným partnerom. Niekto sa poddá... a niekto nie, radšej so svojou láskou ujde na pár dní do neznáma. Takýto útek, nazývaný „fuitina“, postaví rodičov pred hotovú vec: je viac ako pravdepodobné, že medzi fidanzatmi došlo k sexuálnemu aktu, česť dievčaťa bola poškvrnená a jedinou možnosťou, ako zachrániť dobré meno rodiny, je okamžitý sobáš. A o to presne mladým ide. Niekedy sa dokonca „fuitina“ realizuje po dohode s rodičmi – výhodou bleskovej svadby je, že môžu vynechať pompézne rodinné ceremónie a ušetriť bez toho, aby urazili všetkých príbuzných.
