V dávnych časoch, keď Robo ešte ani len netušil, ako úspešná budúcnosť ho čaká, sa pár vysokopostavených hláv zišlo na koncoročnej lyžovačke (čítaj: pijačke a trtkačke) niekde vo Vysokých Tatrách a po krásne strávenom víkende niekoho z nich napadlo, že Slovensko, malebná krajina plná lyžiarskych (vtedy ešte nie v správe Ďura & Truľa) svahov, by mala svojmu potomstvu dopriať v mladosti lyžiarsky výcvik. V siedmom ročníku teda naše detičkó poslušne cupkajú k autobusu, na pleciach lyže, v taškách štrngajúce asi-lyžiarky a blažený úsmev na tvári, keďže sa na týždeň vyhnú škole. Po nejakých rokoch ale športové matky vymysleli, že to pravé, čo ich päťročný Samko v škôlke v zime potrebuje, je prímestský lyžiarsky kurz.
Za ten čas, čo robím inštruktora, som dospel k pár záverom :
1) Všetci rodičia majú tie najšikovnejšie, najlepšie a najkrajšie deti
2) Všetci rodičia vedia lepšie, ako robiť vašu prácu
3) Učiteľský syndróm existuje
4) Deti sú jebnuté zlomyseľné stvorenia
Ale poďme na vec. Prázdny autobus na parkovisku vám varovne pripomína, že idete neskoro. Do lyžiarskej školy vchádzate opatrne, aby ste neprišliapli zdroj svojho príjmu a cestou Jožkovi opravíte prilbu, ktorú mu pani učiteľka s pocitom dobre vykonanej práce nasadila naopak. V zrýchlenom procese sa nahodím do firemného mundúru a idem pomáhať. Viem, čo bude nasledovať. Presviedčanie detí, že jedny hrubšie ponožky do lyžiarok stačia, presviedčanie učiteliek, že im v jedných ponožkách nebude zima, nasadzovanie kukiel (ktoré im požuvané aj tak na ústach primrznú), zapínanie prilieb, oblečenie bundy, šálu, rukavíc. Keď si myslíte, že ste pripravení ísť na svah, jedno odvážne dieťa prehlási, že mu treba pišať, takže celý proces reverzným spôsobom zopakujete. Stádovité myslenie je u ľudí asi vrodené, takže ďalšie tri deti zrazu potrebujú odľahčiť tiež. Presunieme sa v čase o 15 minút.
Učiteľky posielam na rannú kávu, stres opadá zo mňa a očividne aj z detí. Keďže som ako malý neznášal, ak sa so mnou dospelý bavil ako s novorodencom, snažím sa s deťmi rozprávať ako s rovnocennými partnermi. Po otázke, kto vie dobre lyžovať, sú zdvihnuté všetky ruky, ale keďže na svahu nemáme toľko horských záchranárov, radšej si to otestujeme na somárskej lúčke alias Hungaroringu. Dnešné deti si bežnou rozcvičkou nezískate, takže začíname hrou „Chyť a zmláť si svojho inštruktora“. Po piatich minútach tvorím spodnú časť burgru zloženého z : ja, desať kúskov mäsa + prílohy. Okolie sa nechápavo prizerá. Po rozcvičke deti necháme urobiť pár oblúčikov, aby sme videli, kto je ako na tom. Dve tretiny teda ostávajú na malom kopci, a skupinku asi ôsmich vyvolených si beriem na hlavný svah.
Posadím každého osobitne na kotvu a sám nasadám úplne na koniec, aby som chytal vypadnuté kusy. Dohoda je, že všetci sa čakáme na vrchu. Asi v polovici vleku mi rannú slnečnú idylku kazí Sára – najmladšia členka našej Kindermafie – ktorá s úsmevom a kývaním prefrčí okolo mňa, namiesto spoločného čakania na vrchu kopca. Samozrejme nasleduje celá skupinka, ktorú mladá rebelka povzbudila. Nestresujem, všetky permanentky mám ja, takže si ich zas nájdem stojacich v rade na vlek. Teda, to som si aspoň myslel. Keďže dnešné deti sú druhu Homo Sapiens Peculator (Človek rozumný-ojebávač), fagani podliezli turnikety a hurá nahor. Po vyhrážke, že s takouto disciplínou nepôjdeme jazdiť do lesa a na skoky, sa osadenstvo ukľudnilo. Trest palicou po prilbe stratil význam, pretože malým násilníkom sa fyzické tresty páčia. Les je pre deti magické miesto, je to niečo zakázané, a preto chcú jazdiť iba tam. Viem, že dohoda aby to ostalo medzi nami nevydrží ani cestu späť do škôlky, no kto odolá tým detským očiam (no pedo). Je zaujímavé, aké dokážu byť deti podlé, no v lese sa mi niektorí ponúknu, že budú na konci vláčika pomáhať tým, ktorí padnú. Možno ešte existuje pre Slovensko nejaká nádej.
Po dvoch hodinách musím zavolať učiteľky, aby si malé pijavice vzali, lebo detiskám sa domov nechce. Odovzdám deti, posadím sa a užívam si zimné lúče slnka. Učiteľky s úžasom pozorujú ako sa deti ukľudnili a jediné, o čom sa bavia je to, čo vystrojíme zajtra. S Kindermafiou ešte prehodíme pár viet o živote. Lúčime sa dospeláckym podaním ruky spolu s fist bumpom. Zajtra sa vidíme zas. No teraz ma už čaká miesto škôlkarov základka, piaty ročník. Boh mi pomáhaj .
