Večer, keď sme prechádzali poslednou stovkou zákrut v dažďovom pralese smerujúc do hotela, sme predbehli tlupu domorodcov ako pretekajú v behu do kopca. Aspoň tak nejako to vyzeralo. Iné vysvetlenie sme nedokázali nájsť, prečo 200 ľudí beží po asfaltke hore kopcom. Až neskôr na hoteli pri večeri sme sa dozvedeli skutočný dôvod, hnala ich dopredu zvedavosť. Jeep, ktorý šiel chvíľu pred nami, nezvládol zákrutu a navštívil chránený dažďový prales bez zaplatenia poplatku. Vkĺzol dnu tak šikovne, že ani veľkú stopu na vstupe za sebou nezanechal. A keďže to neboli amatéri, šupsli si to do lesa v ľavotočivej zákrute dole z cesty 10-metrovým vertikálnym letom, až zaparkovali v močarisku.
Vodič skončil s narazenými/dolámanými rebrami a s mega modrinou na ruke. Dvaja turisti boli len doudieraní. Žiadna záchranka a.k.a. rýchla lekárska pomoc, a dokonca ani dochtor na okolo nebol a ani sa nedal privolať. Druhý deň ráno sa teda vodič po prebdenej noci v bolestiach vybral na jednodennú cestu do hlavného mesta na úrazovku do nemocnice, aby ho dali dokopy a snáď sa aj na röntgen dostane, ak dá správnym ľuďom správnu výšku úplatku. Turisti, ktorí sa viezli s vodičom a vkĺzli do pralesa v mieste na to nevhodnom, boli samozrejme Česi. Z hlavného mesta im hneď poslali nové auto s novým sprievodcom. Len dvakrát sa vyspia a majú ho tu. A získali o zážitok navyše - zase musia byť "lepší". A predbehli Slovákov.

 

 

Druhý deň ráno Drahá objavila tri nové štípance od komárov. Keď som jej povedal, že aj na mne si bzučiaci hmyz zgustol, tak skákala radosťou vykrikujúc: "Paráda, aspoň zomrieme spolu,"... ehm, láska má rôzne podoby... ehm.
Neskôr sme sa dozvedeli, že žiadne miestne komáre, ktoré by prenášali nejakú pliagu, tu nie sú, lebo hmyz je zdecimovaný chameleónmi a podobnými žrútmi. Takže nezomrieme spolu... ehm.

Vonku krásne pršalo, ale to sme čakali, veď sme boli obklopení dažďovým pralesom.
Dážď majú lemury radi, keď prší, vyliezajú na najvyššie miesta v korunách stromov a užívajú si to vlhko.
Pijavice majú dážď tiež rady, a je ich tu požehnane. Používajú sa ako antibiotikum a nie sú nebezpečné.

Po raňajkách nám Ax doviedol miestnu sprievodkyňu. Bola primerane oblečená na výlet v daždi do pralesa: mala bledomodré rifle, ružové čínske converse plátenky na nohách a v ruke skladací dáždnik. Prvých 500 metrov sme šli po kameňmi vykladanom chodníku, bolo to v pohode, lebo na chvíľu prestalo pršať. Keď sme prešli na chodník z ušliapanej hliny a listov, začalo mierne popŕchať. Po ďalších 500 metroch sme prešli do rozšliapaného blata... a vzápätí začalo liať seriózne. Okrem chameleónov sme videli zase množstvo druhov lemurov, väčšinou v skupinkách 2 až 5 kusov. Občas mali na chrbte alebo na bruchu obtočené malé lemurča. Keďže lialo, tak boli vysoko na vrchole korún stromov a mali nás ťažko na háku. Niektorí spali, iní žrali a zhadzovali na ľudí hlboko dole pod nimi zvyšky jedla a listy. Celá oblasť bude o necelý mesiac, keď začne obdobie dažďov, pod vodou a niekoľko desiatok kilometrov štvorcových parku na pár mesiacov nebude dostupných. S pravidelnými záplavami sa vyrovnali aj mravce, ktoré si budujú mraveniská na stromoch (mravenisko sa podobá na zablatené osie hniezdo nalepené na kmeň stromu v niekoľkometrovej výške).

 


Pri jednom z mnohých preskakovaní potoka po kameňoch sa Drahej pod nohou jeden zakymácal a šmykla sa. Pravá noha sa jej zošmykla do 20 cm vody. Check. Stratila rovnováhu a zadkom sa posadila na dokonale mokrý kameň za ňou, takže aj zadok mala mokrý. Check. Keby nebol za ňou kameň, sedí vo vode. Snáď nabudúce. Prepadol ma strašný pocit neistoty a ľahkej paniky. Drahá splašene kontrolovala nohu, či už náhodou neberie antibiotiká. Žiaľ v tej rýchlosti to žiadna pijavica nestihla. O 100 metrov ďalej sme preskakovali zase cez ďalší potok a aj tentoraz sa Drahej šmyklo. Ponorila pre zmenu ľavú topánku do vody. Check. Môj pocit neistoty a paniky pominul, svet je v rovnováhe.
Na konci túry sprievodkyňa vyliezla s nami z pralesa ešte stále rovnako čistá ako keď sme ju ráno stretli. My sme boli kompletne zadrbaní. Neviem a nechápem, ako to dokázala, pure magic.

Bol čas presunúť sa ďalej. Po ceste nás zastavili policajti, teda príslušník s príslušníčkou. Chceli vidieť hasiaci prístroj a lekárničku... alebo úplatok. Keďže 99 zo 100 áut lekárničku nemá, išli úplne na istotu. Vodič suverénne vytiahol niečo celé hnedé a hrdzavé, čo mohlo pred 25 rokmi byť polkilový hasiaci prístroj. To, že auto má vo výbave hasiaci prístroj, policajta riadne zaskočilo. Naozaj to nečakal. A keď vodič vytiahol obedovú dózu s komentárom, že má aj lekárničku, policajt nenachádzal slová od prekvapenia a poslal nás ďalej. Čo bolo v nej, nekontroloval. Vidieť dózu s nejakým obsahom mu bohate stačilo.

 

Pár kilometrov pred našim dnešným ubytkom sme zastavili pri chatrčiach pri ceste. Ax vbehol do pár z nich a po chvíli víťazoslávne vyšiel s tým, že sebe a Driverovi ošéfoval miesto na spanie. Ubytko pre mňa s Drahou bolo 15 minút cesty ďalej, v strede ničoho, obklopené savanou. Dvaja francúzski dôchodcovia prevádzkujú na staré kolená hotelový rezort. Osem rôzne veľkých chatiek, jeden bazén. Plus hlavná budova, v ktorej bola jedáleň, kuchyňa a bývanie domácich žabožrútov. Chatky, priestory okolo a aj záhrada boli mimoriadne dobre udržiavané. Po príchode Ax riešil našu izbu... najskôr sa vykecal s domácou, potom volal talianskemu papá Maximovi. Z rozhovoru v taliančine som rozumel iba bla-bla picolo... picolo... no... nó picolo nó picolo... grande... grande... grande... Po telefonáte ozrejmil, že papá objednal malú dvojposteľovú izbu. Podľa Axa malá izba pre nás nebola vhodná, a tak vysvetlil Maximovi, že z prachov, čo dostal od neho na útratu (úplatky atď), nám zaplatí väčšiu izbu. Nemali sme dôvod klásť odpor jeho iniciatíve.
Domáca pani sa počas ubytovávania rovno spýtala, čo si vyberieme z ponuky na večeru. Ako neskôr vysvitlo, nielen dnes, ale za celý týždeň sme jediní hoteloví hostia. Dali sme si zebu na cibuľke... bolo to fajn, ale od francúzskej babičky som čakal kúsok viac kulinárskeho woodoo. Povestná francúzska kuchyňa to veruže nebola, Gordon Remzí by s varechou spáchal harakiri. Zachránila to však domáca zmrzlina ako dezert. A poldeci domácej. Kvôli nám naštartovali aj dieselový generátor na hodinu, nech si nabijeme telefóny. Inak fungovali len mini led svetlá.

Drahá má občas paniku z pavúkov... pred spaním najskôr našla mini pavúka na stene. Potom ešte objavila veľkého pavúka v kúpeľni na zemi. Keď zaliezala do postele, našla ešte väčšieho pavúka za posteľou. Týchto troch som odprevadil do nebíčka. Videl som ešte zopár ďalších okolo, ale radšej som zhasol. Problém solved.
 
Raňajky boli biedne (tousty s maslom a džemom), ale o to výdatnejšie sme si dali domácej. Ax s vodičom prišiel v polhodinovom predstihu. Po hodine jazdy po spevnenej ceste sme odbočili k horám a ďalšiu hodinu a pol išli po dobytkom vytvorenej stepnej ceste... cca 10 km/h. Pôda je červená (= laterit). Hory a kopce sú z granitu. Dali sme hiking, počas ktorého sme narazili na množstvo ringtail lemurov. Vytvárali skupiny, často v počte cez 10 kusov. Väčšina mala na chrbte alebo na bruchu zavesené malé lemurča. Krpcov majú raz do roka, zjavne iba jedného. Prstov majú 5, kradnúť asi budú rovnako ako ľudia.

Sprievodca ozrejmil aj story o madagaskarskej čiernej pseudovrane. Je to posvätný vták, keďže sa vie rozprávať s bohmi. Kontakt na dealera som u sprievodcu však nezohnal. Story hovorí, že za čias pirátov, keď sa zase raz vylodili na pobreží Madagaskaru, vyhladzovali jednu osadu za druhou. Krvi bolo ako vždy po kolená, ženy ani deti nevynechávali. Rovnoprávnosť v 17. storočí jak z učebnice feminizmu. Miestna mladá žena s nemluvňaťom ako posledná preživšia utiekla z osady do lesa. Avšak dieťa fňukalo, čo si všimli piráti, ktorí finišovali kosenie hláv. Rozbehli sa za zvukom do lesa. Keď boli už malý kúsok od schovanej ženy s fňukajúcim harantom, zúfalá žena dieťaťu zakryla ústa. V tom momente pseudovrana na strome nad nimi vydala rovnaké zvuky jak zasran. Piráti identifikovali vtáka, uspokojili sa... s týmto poznatkom, že to bol len živočích a zdrhli. Odvtedy je tento vták posvätný jak krava v Indii.

Pri prechode savanou sme videli diery v zemi, veľkosťou aj dobre vypasený potkan by tam vliezol. Údajne je to bejvák hada Boa (Malagasy Ground Boa). Túto info ale internety veľmi nepotvrdili a.k.a. jpp/šípim ojeb. Každopádne Boa existuje, môže mať cez 3 metre, lozí často po stromoch, ale o dierach v zemi som sa ani po 15 sekundách googlenia nedozvedel. Domáci ho často zabíjajú, pretože prináša smolu. Neviem, ako ju môže nosiť, keď nemá ruky. A vlastne... možno ju nosí na chrbte, ak neutečie pred rozfofrovanými cestármi. Mŕtvy had ale smolu už naozaj neprinesie, a tak domáci spracujú aspoň jeho kožu. Win-win.
Kým vás pošlem do pi... do diskusie o problémoch koníka na viagre, ešte pridám pravidelný "autoupdate": Do predvčera sme mali problém so štartovaním motora, dnes sa pre zmenu dodrbalo zhasínanie. Takže motor zadúšame zaradením štvorky a pustením spojky. Keďže stále brzdí len ľavé predné koleso, vždy sa pritom kúsok pohneme.