Určite ste už v Kremnici boli. A vďaka korona kríze určite už dvakrát. Tento článok je teda len pre tých pár mimozemšťanov, ktorí toto mesto ešte nenavštívili, ale chceli by tam ísť, no váhajú. Čím by vás už len Kremnica mohla prekvapiť, však?
Chystal som sa do Kremnice už dlhšie. Najviac asi kvôli bani, potom kvôli turistike a koniec koncov asi aj kvôli mincovni. Ani jedno z toho ale nie je moje hobby, takže tento výlet nemal nejakú extra prioritu. Nakoniec to ale prišlo. Ako vždy, som sa dopredu snažil nájsť na internete nejaké tipy, rady, aby nám neušlo niečo podstatné. Všetky články, blogy, bedekre boli ale viacmenej na jedno vykĺbené kopyto – navštívte mincovňu, baňu, múzeum, vežu na kostole, dovi.
Očakával som skôr nejaký tip, čím začať, čo je možné kde vidieť, čo možno vynechať, prípadne nejaký návod, ako to rozumne obehnúť za jeden-dva dni.
Myslel som, že v informačnom stredisku sa bude dať kúpiť nejaká hromadná vstupenka na všetky “atrakcie” v Kremnici. Jednotlivé inštitúcie ale nemajú nijakú federáciu a vstupenky sa tak kupujú priamo v jednotlivých prevádzkach. V informačnom stredisku sme ale aspoň dostali kreslenú mapu. To je z môjho pohľadu príjemné plus, lebo pri orientácii po pamiatkách mám oveľa radšej takéto kreslené,
kde je jasne vidno, ako daná vec vyzerá a nemusím tipovať.
Pozor: MINCOVŇA a MÚZEUM sú dve odlišné inštitúcie. Mincovňa je normálna firma, ktorá ale v rámci svojej činnosti prevádzkuje aj výstavu techniky, histórie mincovne a mincí. Múzeum v Kremnici je múzeum, pod ktoré okrem výstavy priamo v Múzeu (s názvom Líce a rub peňazí) patrí ešte Hrad, Meštiansky dom a... sekundu, musím pozrieť na vstupenku... áno, jasné... galéria.
Tip for tourists 1.: aspoň v rámci MÚZEA (čiže priamo v múzeu alebo na zámku/hrade) je možné si kúpiť spoločnú vstupenku na všetky štyri vyššie spomínané expozície (čo bolo to štvrté?) patriace pod múzeum, a tým pádom je samozrejme lacnejšia.
Tip for tourists 2.: Do MINCOVNE odporúčam zavolať a zarezervovať si presný dátum a čas. Pretože nám sa stalo, že celý víkend boli všetky vstupy obsadené. Naštastie sme boli v Kremnici viac dní, takže sme sa objednali na pondelok.
Tip for tourists 3.: MINCOVŇA je otvorená všetky dni v týždni, MÚZEUM má v pondelok štandardne zavreté – takže podľa toho si je treba naplánovať návštevy.
Nie som žiadny coincollector, metalcollector, taxcollector a ani nič podobné a v podstate som už zo všetkého zbierania vyrástol (známky, odznaky, stieracie žreby...). A mince ma už vonkoncom nevzrušujú. Mal som teda obavy, čo mi už len taká mincovňa a múzeum mincí môže ponúknuť. Moja predstava bola, že uvidím len plno mincí alebo medailí. Táto predstava sa ukázala byť pravdivou. A keby som svoje očakávania prirovnal k prázdnemu kýbľu, tak ten sa mincami naplnil až po okraj, pretiekol, vymenili sme kýbeľ a ten pretiekol tiež. Ale, čo je dôležitejšie, vôbec som nemal pripravené ďalšie kýble na hromadu iných zaujímavejších vecí. Inak povedané, múzeum, a aj mincovňa, ponúkajú oveľa viac, ako len mince. A tým ma dostali. Ale poďme pekne poporiadku.
Baňa (štôľna Andrej)
Náš kremnický trip sme začali návštevou bane – konkrétne štôlne Andrej. Nie som si celkom istý, koľko štôlní v Kremnici je prístupných verejnosti, ale ani som to veľmi nezisťoval, lebo som neplánoval stráviť celý výlet pod zemou. Tu som nijaké experimenty nechcel, chcel som proste vidieť Kremnickú baňu a hotovo. A štôľňa Andrej je primárna štôlňa pre návštevníkov Kremnice, takže bolo vybrané.
Upozornenie: vstupenka do štôlne sa kupuje na mieste (ako bolo spomenuté, štôlňa tiež nepatrí pod múzeum). Dalo sa platiť len v hotovosti (možno to už neplatí).
Na tomto mieste by som rád spomenul jednu vec: Aj keby všetky “atrakcie” v Kremnici boli mega nezáživné (povedzme, že by tam vystavovali nejaké moderné obrazy, kde sú dva ťahy štetcom a jedna rozliata plechovka farby), tak jedna vec sa mi páčila a veľmi, veľmi ju oceňujem: všetci sprievodcovia mali o tú svoju vec záujem a hovorili záživne a dokonca s nadšením. To už často nevidno (respektíve asi nemám šťastie na sprievodcov). Lebo v poslednej dobe som mal väčšinou negatívne skúsenosti. Napríklad: Oravský hrad (ktorý mimochodom zbožňujem odmala a rád sa tam vraciam). No naposledy to bola pásová výroba – sprievodkyňa na každej zastávke spustila paľbu z guľometu, teda z úst, a celá prehliadka trvala max. 15 minút, lebo už je tu ďalšia skupina. To isté Bojnický zámok, ale tu to bolo ešte spojené s hrou na naháňačku so sprievodkyňou. Poslednou miestnosťou (citadela na veži) sme už naozaj bežali a spriedkyňa nás aj napriek tomu už dole čakala. Tak neviem, asi nám chcela fakt ujsť a zamknúť nás tam. Pritom na obidvoch hradoch som bol viackrát ešte na základke, ale pamätám si to úplne inak. Ďalší prípad – Dobšinská ľadová jaskyňa. Tak vyhoretého človeka ako bola tunajšia sprievodkyňa som už dávno nevidel. Jej rozprávanie bola čistá kazeta. No a úplne naj sme zažili v Banskej Štiavnici – štôlňa Bartolomej (Banské múzeum BS). Za sprievodcom sme utekali. Nepreháňam. Výklad úplne o ničom, plus trápne vtipy. A klinec programu bol, že sme v tej bani zablúdili. Fakt. Tuším, čo si teraz asi myslíte, ale verte mi, že sme neboli sami. Zablúdila celá skupinka, asi 15 ľudí. Proste ten sprievodca šiel tak rýchlo, že v určitej chvíli začala časť skupiny zaostávať tak veľmi, že na jednej križovatke už nebolo jasné, kam tí vpredu vlastne odbočili. A tak prvý človek nášho pelotónu odbočil zlým smerom a celá naša skupinka s ním. Sprievodca nás po pár minútach našiel a ešte nás mal za debilov.
Spomínam to tu aj preto, lebo som chcel nejakým spôsobom porovnať bane, v ktorých sme zatiaľ boli. Nie som na to odborník, je to len môj subjektívny rebríček. Takže, z reálnych baní je tá kremnická (Andrej) prvá. V celkovom poradí je ale druhá, lebo zatiaľ úplne naj (z pohľadu komplexnosti) je fiktívna baňa (neviem ako to nazvať, maketa bane?) pod technickým múzeom v Prahe. Táto pražská fake baňa bola svojho času (čas normalizácie) vytvorená pre účely náboru mladých ľudí do baníckeho povolania a je tam asi naozaj všetko podstatné o banskom remesle. Ale, ako píšem, je to len “simulácia”. Môj celkový dojem zo štôlne Andrej v Kremnici bol skoro taký dobrý, ako z tej pražskej. Čiže, ak sa zrovna nechystáte do Prahy, tak aj Andrej vám bude stačiť na to, aby ste si urobili predstavu o práci v baniach.
Záver – štôlňa Andrej – super, oplatí sa. Nebudem vám hovoriť viac, pripravil by som vás o zážitok. Spomeniem radšej tip: choďte tam autom, v areáli sa dá zaparkovať v pohode. Môžete ísť aj pešo, ale:
- je to do strmšieho kopca
- počítajte s tým, že ak idete pešo, musíte mať takú časovú rezevu, aby ste tam prišli minimálne 20 minút (odporúčam viac) pred vstupom. Samotná cesta vám zaberie 30-60 minút, podľa toho s kým idete. No a po ceste vás budú obiehať autá a môže sa vám stať, že vás už do bane nevezmú, pričom ste sa do nej (ne)preukázateľne vybrali skôr ako tí motorizovaní. Ale, opäť vyzdvihujem ochotu ľudí z danej bane - aj keď tam bolo priveľa ľudí, rozdelili ich na dve skupiny a nikto neostal stáť vonku. V Banskej Štiavnici (spomínaná štôlňa Bartolomej) keď mali plno, tak nás proste nezobrali a museli sme hodinu počkať.
btw. 1.: Inak, aby to nevyznelo, že nadávam na Banskú Štiavnicu. Nie. Banská štiavnica je úžasná, podľa mňa ešte lepšia ako Kremnica, aj mesto aj príroda. Iba ta baňa bola hrozná!
btw. 2.: niekde som zachytil, že štôlňa Andrej v Kremnici bola najhoršia baňa a sprievodcovia boli úplne o ničom. Takže, možno tam robia dve zmeny. A my sme nečakane trafili tú lepšiu.
Múzeum
Hrad
Keďže cez víkend už bola mincovňa vybookovaná (a mali sme tam rezerváciu až v pondelok, kedy je zas múzeum zavreté), tak sme sa rozhodli cez víkend prezrieť “atrakcie” patriace pod múzeum. Najprv sme navštívili hrad, v ktorom je aj kostol sv. Kataríny. Osobne nemám nijaký vzťah ku kostolom, ani tam nezvyknem chodiť. Možno som tam bol viackrát ako turista, než ako bežný človek, čo ide na omšu.
Ale obdivujem majstrovstvo ľudí, ktorí tie kostoly stavali a zdobili. V každom prípade, aj napriek môjmu vlažnému vzťahu k týmto stavbám ma dokázal kostol zaujať, a to zasa kvôli sprievodcovi, ktorí vedel o ňom
(a ďalších priľahlých stavbách) s nadšením hovoriť. Kostol sv. Kataríny je súčasťou Kremnického hradu, ku ktorému patrí ešte zvonica (taká veža hneď vedľa) a “severná” veža z ktorej ostali už len pivničné priestory Časť expozície je aj v nich (to je ta modrá kopula na fotke nižšie). Sprievodca pekne popísal každú súčasť výzdoby kostola, aj samotný orgán (na ktorom sa v lete každú sobotu hrajú organové koncerty, keby to niekoho zaujímalo). No čo vám poviem - ani som nevedel, že by som dokázal skoro hodinu počúvať o výzdobe a histórii kostola.
btw. na tom organovom koncerte bol plný kostol. Vstupenky sa kupovali na mieste, tesne pred začiatkom koncertu :D).
V rámci hradu sú ešte prístupné dve veže:
Veža so zvonmi
Nie je tam toho veľa, ale bolo to fajn :)
To je asi tá výstava zvonov.
Veža na kostole sv. Kataríny
Kardiaci, pľúcniaci, reumáci a iní boľavokĺbnici, ľudia s klaustrofóbiu,
+ rodiny s úplne malými deťmi, prosím, rozmyslite si výstup na túto vežu. Je tam 125 schodov, to je napísane aj pri vchode. Ale každý si povie, šak to je nič. Ale to nie sú hocijaké schody. Schodisko je točité. Šírka schodiska je dimenzovaná pre jedného chudšieho človeka. Výška každého schodu pre priemernú žirafu. Chcel by som vedieť koľko princezien, zbrojnošov a štrašidiel sa tam strieskalo alebo aspoň zaseklo. Neviem, či je horšia cesta hore alebo dole. Ale, výhľad – ten stojí za to.
Tá vľavo je tá s tými dluhými schodáma.
Pohľad z veže sv. Kataríny
Budova Múzea (samotné múzeum na námestí, mimo hradu, expozícia Líce a rub peňazí).
No, budem sa opakovať, ale čo by ma mohlo zaujímať na minciach. Možno to, keď ich je tak veľa, že to proste nečakám. A k tomu samostatná miestnosť, kde sú len medaile? A k tomu história ťažby a razby v Kremnici? A kadejaké artefakty z danej doby? A k tomu baňa v podzemí múzea s ukážkami dobovej techniky od začiatku ťažby až po súčasnosť (vytvorená z reálnej bane)? A technika, ktorá sa používala na niveláciu, tavenie, razbu, triedenie mincí a zlata? A vonku ukážka ťažkej techniky? A možnosť vyraziť si vlastnú mincu? Asi viac netreba písať. Určite sa oplatí tam ísť.
Meštiacky dom
Meštiacky dom bol čase našej návštevy zavretý, kvôli príprave novej výstavy,
čo som zabudol? jááj, Galériu.
Galéria
tu sme neboli, sorry.
Mincovňa
Pre tých čo sa v tom už stratili. Mincovňa je tá samostatná firma, ktorá nepatrí pod múzeum. Tiež tu vystavujú mince, ale je to o úplne iných veciach ako múzeum. Vôbec som netušil, čo mám od toho objektu očakávať. Opäť sa všade písalo to isté, občas som našiel aj nejakú fotku. Ale vôbec som nevedel, čím by už len mincovňa mohla prekonať napríklad také múzeum alebo baňu. A opäť raz som bol milo prekvapený. Počas čakania na začiatok prehliadky, prípadne po nej, je možnosť si v dvoch miestnostiach pozrieť mince, ktoré boli razené v mincovni. Taktiež zbierku odznakov:
Mokrý sen každého pioniera
Prehliadka začína krátkym dokumentom o mincovni. Môžete si to pozrieť aj dopredu na internete, ale priamo na mieste vás to správne naladí. Potom vás sprievodca prevedie chodbou okolo výrobnej haly, kde je možné vidieť výrobu súčasnou technikou (my sme mali šťastie, akurát robili nejakú zákazku, takže sme mali možnosť vidieť novodobé stroje v akcii). Nosnou časťou prehliadky je ale výstava starej techniky, ktorá je dodnes funkčná a dokonca sa na nej aj razia niektoré špeciálne zákazky (ak je to v(ý)hodnejšie). Úvodný dokument a potom aj sprievodca vysvetlí, ako funguje proces návrhu nejakej mince. Najprv sa urobí maketa (napríklad sadrová, alebo z iného materiálu), ktorá je podstatne väčšia ako skutočná minca - aby umelec mohol urobiť detaily. Na základe tejto makety je potom potrebné vyrobiť razidlo, ktoré má už veľkosť príslušnej mince. Čiže vzor treba zmenšiť a zároveň vyryť do razidla. Poviete si, je tam toho, šak stačí laserový skener, softvérovo sa to zmenší a automatický sústruh alebo podobný stroj to zas vyryje. Ok, tak to funguje dnes. Ale ako to fungovalo pred 100 rokmi? No a hneď prvý stroj vám dá odpoveď – mechanický redukčný stroj (dúfam, že som si to zapísal správne, ak nie, tak snaď sa ten stroj neurazí). Základom celého stroja je rameno, ktoré je na jednej strane uchytené v jednom bode. Druhý koniec ramena je pohyblivý, čiže rameno sa vie pohybovať hore a dolu (ako páka – po kružnici). Pred ramenom je umiestnený väčší a menší disk. Väčší disk je ďalej od bodu, v ktorom je rameno uchytené. Menší disk je bližšie k uchyteniu ramena. Na väčšom disku je spravidla umiestený vzor, na menšom budúce razidlo. Obidva disky sa synchronizovane otáčajú. Celé rameno sa pritom posúva pomaličky nadol. Zároveň je celé rameno strunou pritláčané k tým dvom diskom. No a samozrejme je na ramene pred obidvoma diskami umiestené niečo ako ihla/hrot, ktorá pomaly prechádza po obidvoch diskoch. Ihla presne kopíruje zárezy na vzore (väčší disk), a tie sú vyrývané do razidla (menší disk). Vďaka tomu, že rameno pomaly klesá nadol a disky sa zároveň otáčajú, prejde mechanizmus od stredu postupne po okraj a pritom presne skopíruje celý vzor. Celý proces sa dá aj otočiť, čiže z malej mince si viete zväčšiť obrázok na veľký disk. Možno vás to tak nevzruší, ale mňa od malička fascinujú mechanické stroje – tým myslím také, ktoré nepotrebujú vôbec žiadnu elektroniku a fungujú. Napríklad bezpečnostný pás v aute – keď ho ťaháte pomaly, ide. Keď ním ale trhnete, zasekne sa. On nepotrebuje nijakú AI, aby vedel, kedy ste s ním trhli. Funguje to na jednoduchom princípe odstredivej sily. Spoľahlivo, bez akejkoľvek elektroniky. A ten človek čo to vymyslel má u mňa bod. Alebo taký rozdeľovač v starých spaľovacích motoroch. Dnes sú sviečky v spaľovacích motoroch riadené elektronicky, čiže počítač dáva impulz na sviečku v správnom okamihu. V starých motoroch to ale fungovalo na mechanickom pricípe. Nebudem to tu rozpisovať, koho to zaujíma - https://sk.wikipedia.org/wiki/Rozde%C4%BEova%C4%8D_(zapa%C4%BEovanie). Len zjednodušene: princíp bol taký, že v kruhovom rozdeľovači boli po obvode kontakty pre každý valec. Dokola rotoval kontakt (tzv. palec), ktorý postupné spínal obvod pre jednotlivé valce. (Predstih zápalu trebalo sem tam nakalibrovať, ale spínalo to pomerne presne)
No a teraz stojím pred strojom, ktorý dokáže po zlomkoch milimetra presne kopírovať vzor a pritom ho zmenšiť na veľkosť mince. A nepotrebuje nijakú precíznu elektroniku. Iba pohon, ktorý mohol byť teoreticky aj ručný, ale pôvodne to fungovalo na paru. A na to, aby vzor zmenšil používa jednoduchý princíp založený na samej podstate nášho vesmíru – že priestor sa smerom od stredu kružnice k jej okraju rozširuje. A bol vymyslený a skonštruovaný pred sto rokmi. A funguje doteraz. Vraj sa vo výsledku nedá poznať rozdiel medzi novodobou alternatívou a týmto strojom – tento starý stroj môže byť v určitých špecifických prípadoch dokonca presnejší, lebo laser má tiež svoje obmedzenia.. No, ... a potom si domov zavoláte nejakého “majstra”, ... a chcete od neho, aby tu trubku posunul o jednu kachličku ďalej. A on Vám na to povie: “No, to sa nedá”. !!@#^$*$(#)
To je ten malý zázrak
V tej istej miestnosti sú aj raziace stroje, trezor a razidlo, na ktorom razia vstupenky do múzea. Na tomto razidle je automatický podávač, ktorý vymysleli priamo ľudia pracujúci v mincovni. Všetky stroje boli kedysi poháňané parou, takže pod stropom sú ešte stále pôvodné hriadele pre transmisný pohon. Sprievodca vám stroje predvedie aj v akcii. Všetko super, zase vám viac nepoviem, ani nepridám moc fotiek, aby som vám to nepokazil.
V Kremnici je ešte niekoľko samostatných galérií a expozícií. Napríklad asi najznámejšie je Múzeum gýča. To sme ale nenavštívili. Sorry, nemal som na to náladu. Ale sľubujem, že keď prídem najbližšie k našim, tak si pôjdem pozrieť haraburdy na povale. Myslím, že to bude veľmi podobné. A keby sa Vám náhodou nechcelo ísť kvôli múzeu gýča až do Kremnice, tak stačí zájsť na hocijaký “blší” trh. Z toho čo tam ľudia predávajú by otvorili tri múzeá.
V Kremnici taktiež ešte každoročne býva festival Kremnické gagy. Ale tento festival som nikdy neabsolvoval, neviem vám povedať, či to stojí za to. Možno by ma to prekvapilo, ako celá Kremnica.
Jedlo
A ešte jedlo. V Kremnici nie je moc možností sa najesť. Aspoň teda v centre. Takže sa na tento fakt pripravte. Dokopy je tu otvorených tak 5 použiteľných reštaurácií, z ktorých vám niektorá nemusí voňať.
Spomeniem len tie, kde sme boli my:
Prvá priamo na námestí – jej názov je odvodený z gramofónovej platne – má terasu o sile 5 stolov a vnútri je ešte asi ďalších päť. Varia v pohode, porcia bola dosť veľká. Majú ale iba menu a cez víkend tuším nevaria!!!
Kebabáreň - snaď sa to tak nevolá aj v skutočnosti. Tiež priamo na námestí. Boli sme tam dvakrát. Stačilo na celý život. Prostredie ako každá iná kebabáreň. Nič nečakajte, ani rýchlosť. Ani hygienu. Ale dalo sa to jesť.
Ešte sme boli v tej jedálni, čo je hneď vedľa mincovne, pri tej buste Karola Roberta z Anjou (zakladateľa Kremnice). Ale tam sme len nakukli zo srandy. NEJEDZTE TAM PREBOHA. Hygiena nula, alebo mínus nekonečno...Ak chcete ale svojim detičkám ukázať, ako vyzerala pravá komunistická jedáleň, tak tu sa čas zastavil v roku 1973. Aj s kuchárkami a hosťami.
Ostatné reštiky sme nestihli skúsiť, ale verím, že sú dobré. Len my sme si varili aj sami, takže to nebolo nutné.
Tip: Ešte jeden hostinec “Akro z poľa” - komunistická piváreň. Ale požičajú vám tam kolobežku, odrážadlo a detičky sa môžu voziť pred krčmou:D
