Môj dedo, ktorý zažil ešte druhú svetovú, hovorieval, že víťaz môže byť len jeden a tým je v každej vojne smrť. A ešte hovorieval, že ľudia vymysleli toľko slov preto, aby si nimi mohli ubližovať, pritom vedieť si dobre pomlčať je parádna vec. Neviem, či k týmto záverom nedospel len preto, že babka bola hrozne utáraná a nepustila ho k slovu, preto radšej sedel ticho v kúte a niečo stále umne majstroval a  v mojich spomienkach tak zostal obraz málovravného múdreho muža.

Mám rada Dušičky preto, lebo na cintoríne sú slová naozaj zbytočné a mlčanie nadobúda celkom iný význam. Neprekáža mi ani to, že ľudia Dušičky ohundrú, že sa celý národ presúva po krajine, dopravcovia sa desia náporu cestujúcich, na uliciach je dopravný chaos, zlodeji kradnú nielen hrobovú výzdobu, ale už sa neštítia okrádať starých ľudí o šperky a hodinky a vôbec, je to komerčný sviatok ako aj Vianoce, Veľká noc a možno sa časom aj my budeme rodiť ako komerčný produkt.

Možno sú Dušičky masovka, ale bez tej masy ľudí by cintorín nikdy tak jasne nesvietil. Už od detstva milujem presne takýto. Niekedy ma to množstvo svetiel na cintoríne cez Dušičky už z diaľky vyľakalo a myslela som si, že celý horí. Keď som prišla bližšie, blikajúce svetielka sa mi premietali do očí. Čupela som za húštinou, sledovala zhromaždenie ľudí a svetiel a čakala, či to nejakého nebožtíka nezobudí. Babky som sa spytovala, to už dedko nežil, kde sú teraz tie duše. Babka mi toho veľa porozprávala, ale v tom zhluku slov som aj tak nenašla odpoveď. Dnes viem, že nie je taká dôležitá a cez Dušičky stále rada chodím na cintorín.

Pozorujem masy ľudí prúdiť dnu a von, zanechávajú po sebe svietiace stopy. Je to parádna vizuálna show sviečok a bohorúhačsky si spomeniem na úžasné svetlo z masy blikajúcich Angusovských rožkov na hlavách ľudí na poslednom viedenskom koncerte AC/DC. Nakoniec, kým v dušičkový večer dýcham spolu s ostatnými pietu patriacu dušiam mŕtvych, ktorí neukecali čas a museli odísť, v tom druhom prípade zas atmosféru čertovsky fajného večera patriaceho starým muzikantom, ktorí ešte neodišli a stále hrajú kurva dobre.

Okrem svetiel ľudia ozdobujú hroby blízkych často čudnou okázalou kvetinovou výzdobou, najviac ma prekvapujú kvety v nechutnom celofáne, zrejme aby boli chránené pred nepriazňou počasia a čo najdlhšie vydržali. Vari večnosť? Dojímajú ma malí anjeli zo sadry. A takisto, ale iným spôsobom, ma dojímajú ľudia, ktorí vyhlasujú, že cez Dušičky just nepôjdu na cintorín, lebo ich otravuje to množstvo ľudí. Zrejme nemyslia to množstvo ľudí pod zemou... Nuž škoda, musím sa zaobísť bez ich svetielok, hádam ich prídu zasvietiť blízkym dušiam inokedy.

Mám rada Dušičky aj preto, lebo je to jeden z dôkazov toho, že sme nezabudli na tých, v ktorých tie duše spávali. Nedávno som bola na Kusturicovom filme Na mliečnej ceste o nezmyselnej vojne na Balkáne, kde sa bojovalo a umieralo. Milovaná žena hlavného hrdinu stúpila na mínu, ale nebolo vidieť telo rozpadnuté ako lego, k nebu sa vznášala jej duša. Zúfalý muž chcel ísť za ňou, natiahol nohu k osudnému kroku na ďalšiu mínu, ale pastier oviec ho strhol k zemi a zareval mu do ucha: „Prečo to chceš urobiť? Jediný spôsob, ako môže tá žena žiť ďalej je, že ty ostaneš nažive a budeš na ňu spomínať…“

Od istého času stráveného v nemocnici s dcérkou, ktorý je stále čiernou dierou v mojom živote, chodievame cez Dušičky na cintorín a hľadáme malé zabudnuté hroby detí, kde nesvieti žiadne svetielko, aby sme im zapálili sviečku. Robím tak preto, lebo neviem nájsť iný spôsob vyjadrenia toho, že mi je ľúto...

Mám svetlo sviečok rada, v detstve som si jednu dobu myslela, že to sú práve tie ľudské duše. Veď sviečky sú často v sklených nádobách a aj vodník dušičky zatvára do hrnčekov. Svetlom Dušičiek si svietim do tmy plnej nevysvetliteľného strachu, pred ktorým neviem zaliezť pod posteľ ako keď som bola malá. Je to tma plná obáv, že už neexistuje bezpečie paplóna, do ktorého sa zakrútim a teplom žijúceho tela sa ochránim pred všetkým strašidelným, čo je okolo mňa. Lebo dnes už viem, že všetko to, čo považujem za strašidelné, nestretnem medzi mŕtvymi na cintoríne, ale paradoxne, keď z neho vyjdem von...