Venované Khonduktorovi, nech si kdekoľvek. Vážne. Si myslíš, že som článok o chujových hrdzavých výhybkách napísal len tak? Počas obeda? Z nudy? Článok asi tak pútavý ako moja posledná biopsia pečene. Aj tak ma z celej zbierky najviac zaujala pumpa na pen... ale poďme pekne po poriadku. Kamarátka bola čerstvo po rozchode a pocitovo na tom ako stará zhrdzavená výhybka. Pre účely historky, nazvime ju Miriam. Jebala to do zákruty 90 kmh mimo obce v  suzuki swift. Baby bude určite zaujímať, že autíčko bolo červenej farby odtieňa lupeňov ruže Out of Rosenheim. Sedel som vedľa nej, kŕčovito sa dlaňami zapierajúc o priehradku spolujazdca, v ktorej Miriam nosí slzák, kliešte, prázdne hlavičkové papiere rôzneho druhu a rukavice, pretože je dáma. Netuším, ako som sa tu ocitol. Občas sa mi to stane, napríklad, raz v nedeľu ráno som sa zobudil v košeli a trenkách v lese pri Perneku. V jednej ruke poľná lopatka, spľasnuté nafukovacie koleso v druhej. Od posedu ku mne beží kamoš, celý natešený kričí, To bola ale popíči poľovačka! Na nič si nepamätám. Ja som nič nezastrelil. Nemal som ani len pušku so sebou. Myslím. Miriam mi rozprávala o svojom skončenom vzťahu. Bál som sa o život. Nedával som pozor. Z jej rozprávania nemám nič. Rezali sme si to okolo fabriky GP v Šálkovej. Vybavili sa mi spomienky na prvé streľby. Život je zo začiatku strašne rýchly a má vôňu strelného prachu a benzínu, a potom statický, bez osvetlenia, s dovoleným zaťažením a páchne po rezňoch a fekáliách zároveň, ako ten odstavený vozeň na koľajisku Múzea dopravy v Bratislave. Už som to nevydržal. Prikázal som jej, aby zastavila. Hrozne moc som potreboval čúrať. Ako som tak čúral, dýchal som parádny, svieži horehronský vzduch a díval som sa striedavo na areál GP a Miriam. Nervózne poklepkávala po volante. Udržiavala so mnou očný kontakt. Ani za boha netuším prečo. V tom momente som vedel dve veci. Ďalej do BB vyzdvihnúť svoju drahú, Q5, nie ženu, radšej pôjdem hoci pešky. Miriam spomeniem v článku. Z toho, že ďalej pôjde svojou kamikaze cestou sama, ma trochu žrali výčitky svedomia, ako keď som klikol na refresher rozhovor s Alexis Crystal o jej začiatkoch v porno biznise. Cesta pokračovala domov do blavky k vozňom a výhybkám. Reč bude aj o autách a motorkách. Múzeum dopravy v Bratislave skrýva naozaj pestrú expozíciu. Nachádza sa za Riaditeľstvom Železničnej polície SR pozdĺž Pražskej ulice. Že ide o pobočku STM Košice som zistil hneď pri vstupe. Tetka za pokladňou hlesla, Merkuj! Bo še zdzigaš! a ukázala na opáskovanú nerovnosť v podlahe. Potom mi naliala za pohárik 52% slivovice. Bol som autom. Zdvorilo som odmietol. Tetka zalomila rukami a povedala, Balamuta s tobu. Na otázku, či sa môžem niektorého z vystavených automobilov svojou mastnou paprčou dotknúť, majú legendu Buick, predsa len, zrúkla, Co ci peče už načisto? Za 4 euráče som si kúpil vstupné a za ďalších 20 knižky. Ono to tak nevyzerá, ale za prvé fakt veľa čítam a za druhé, majú celkom dobrý obchod.

 

Stálu expozíciu predstavujú dopravné prostriedky cestnej a železničnej dopravy od povozov ťahaných koňmi a prvých motorových samohybov až do 70. rokov. Vozidlá poskytli ŽSR, Asociácia historických vozidiel Slovenska a STM Košice. Niektoré vystavené vozidlá sú v súkromnom vlastníctve a stále pojazdné. Výstavu dopĺňajú príležitostné výstavy. V mojom prípade to bolo Čaro bakelitu, ktorý, napriek pomenovaniu celej výstavy, ma až tak nezaujímal. Vlastne, trošku klamem. Vôbec, absolútne vôbec ma staré telefóny, mixéry a foťáky netankujú. Súčasťou stálej expozície je dioráma dopravnej kancelárie v 1. Hale. Laicky a totálne sprosto by som povedal, že v hale je plno udělátok, napríklad, dištančné návestidlo, rôzne telefónne zariadenia a signálne lampy, rádioprijímače a nájdete tam aj P 51. Nie, nie nablýskaný Mustang, ale automatickú telefónnu ústredňu ÚSTD P 51 pre 100 účastníkov zo 60. rokov. Označenie pochádza z názvu Ústredňa triedičová drážna. Slúžila v železničnej stanici Rusovce pre zapojovanie automaticky realizovaných miestnych hovorov. Dávajte si pozor pod nohy, aby ste nezakopli o staničné reléové zabezpečovacie zariadenie Ericsson a skúšobné zariadenie Siemens na kontrolu elektrických točivých strojov pozostávajúce z dynám a meracích prístrojov. V presklenej vitríne je Lokálka, vlaková súprava s pružinovým strojčekom, na ktorej sa vypraviť vlaky učili malí khonduktorkovia. Ako náhle som prečítal nápis Kabinet kuriozít u náčelníka stanice, moja chorá hlava vyprodukovala dosť sprosté obrázky, ako všemožne si viete spríjemniť dlhú cestu vlakom. Neviem, náčelníka som nepoznal, ale ty brďo, čo tam popri príboroch, kalkulačkách, pľuvadlách a kalamároch, tých cestovných, nie morských potvor, bolo masážnych prístrojov! Chápem, každý máme nejaké hobby. Žmurk. S myšlienkou, že dobrá pumpa nie je zlá som sa teda vydal prebádať, čo všetko ďalšie múzeum ponúka. Vykročil som zo sex dungeonu náčelníka. Spravil otočku vľavo. Počul som taký divný zvuk, ako keď tupý predmet padne na dlážku. Moja sánka. Trochu zubov a krvi. Nič hrozné. Nie som nejako veľký fanúšik motoriek. Sedel som na nich iba keď boli vystavené v Inchebe. Zato seriál o Teutulovcoch mám napozeraný. Firma Orange County Choppers vznikla v roku 1999. Majiteľom firmy je Paul Teutul Sr. V OCC pracoval spolu so svojimi synmi Paulom Teutulom Jr, hlavný projektant a konštruktér a Michaelom Teutulom, vedúci obchodu a prokurista. Discovery Channel o nich natočil veľmi dobrý dokumentárny seriál American Chopper. Seriál skončil v auguste 2020 špeciálom The Last Ride. Ako to tak už v rodine býva, jedného dňa sa Teutulovci pohádali. Ak by boli z Texasu, povedal by som, že lietali päste, fľaše whisky, a kde-tu padol výstrel z AR-15, ale sú z Kalifornie, tak asi facky a cosmopolitany, neviem. Výsledkom je, že dnes existujú dve zaujímavé firmy, OCC a Paul Jr. Designs. Práve od OCC tu predo mnou stál nablýskaný americký chopper s americkým vlajočkami, objemom 1745 cmᶾ, dvojvalcom V-Twin S&S a 6-stupňovou prevodovkou. Nechtiac som od neho odtrhal oči. Múzeum je otvorené 10-17:00h. Ak by som sa tetky od pokladne opýtal, či tu môžem nocovať, určite by mi povedala, Nevydumuj! Zaš ši spity jak ľečka! 

 

Nuž, chtiac-nechtiac som sa presunul k nablýskaným štvorkolesovým tátošom. Mercedes-Benz 170 je z roku 1933. Rok 1933 bol vo všeobecnosti dosť zvláštny, miestami fakt plný sklamaní. Ako Veľká hospodárska kríza, tak New Deal boli v plnom prúde. V US sa vytvorilo kopec krátkodobých pracovných miest v stavebníctve. Do rádia sa dostal King Kong. V Nemecku fúzatému Adolfovi rástla popularita a zadlženosť štátu, čo už ale plebs nevidel, ako tak sľuboval sociálne istoty a znižoval vysokú nezamestnanosť masovými investíciami do zbrojenia. Ak ma pamäť neklame, tuším to bolo z 0,7 na skoro 26 mld mariek ročne, čo predstavovalo 60% rozpočtu. Normálne, keď sa bežný občan nažerie večer niečoho ťažkého, sníva sa mu s býkmi. Leovi Szilardovi sa snívalo o nukleárnej reťazovej reakcii. Dal sa dokopy s Enricom Fermim a Albertom Einsteinom. Hodili si mincou, keď sa bavili, ktorý rádioaktívny prvok by sa hodil najlepšie pre ich pokus/omyl metódu a dostal to urán. Spolu napísali list prezidentovi FDR a zvyšok je história. No a práve v tomto roku vyrobený Mercedes dosahoval max rýchlosť 90 kmh. Ide o ekonomickú triedu, 6-valec. Bol to prvý Mercedes s nezávislým zavesením predných kolies. Vedľa neho parkuje o rok staršia Praga Piccolo. Patrila medzi najrozšírenejšie osobné automobily v medzivojnovom Československu. Tatra 12 bola vyrábaná v rokoch 1923 – 1933. Podobne ako jej predchodca Tatra 11, mala 2-valcový vzduchom chladený motor a chrbticový podvozok. Súčasťou zbierky je Tatra T57 Šport z typového radu Hadimrška. Buick Model 31 je z roku 1913. Pochádza z dielne General Motors v Detroite. Pri ňom mi začala cukať pravačka. Mám taký tik, mám chuť byť za blbca a sa dotknúť historického predmetu a nasávať ja neviem čo, asi pocit, že sa dotýkam niečoho tvrdého, nablýskaného a úžasného, čo vám vyrazí dych, niečoho iného, než len keď sedím doma na svojej pohovke a kukám porno a začne mi cukať pravačka a... Odbieham. Sorry. Už zasa. Buick dosahoval max rýchlosť 80 kmh. Prvé buicky sa objavili už v roku 1903, ale obchodný boom nastal až o 5 rokov, keď firmu pohltila GMC. Model 31 bol vyrábaný ako faeton a roadster. Základná cena bola 1285 dolárov. Automobil má vpredu 4-valcový motor R4 s objemom 3295 cmᶾ. V roku 1913 nasledovali modely 24 a 40. Plus, ešte jedno špeciálne video, možno dve, lebo buickov nie je nikdy dosť. Faeton má pohon zadných kolies, pričom obe nápravy sú tuhé s pozdĺžnymi listovými perami, karburátor Schebler, bez preplňovania a mechanickú 3-stupňovú prevodovku. Vozidlo nemá predné brzdy, zadné sú bubnové. Zastúpená je aj automobilka Fiat. Fiat Tudor a Fiat Topolino sú spomienka na časy, keď talianski dizajnéri mali vášeň a predstavivosť a všetky vozidlá od nich nevyzerali ako billa taška. Roztrhnutá billa taška, umazaná od blata, v ktorej sa rozliali kyslé uhorky a horčica. Tudor bol predstavený v 1957 ako menší nástupca 600ky. Vyrábal sa takmer 20 rokov a celkovo sa ho vyrobilo cez 3,5 milióna kusov. Kým 600 bola určená pre pohodlnú strednú triedu, 500 mierila k motocyklistom, ktorý v daždi nechceli moknúť na skútri. Tatra 2-603 so 103 HP patrila medzi vozidlá vyššej kategórie, prípadne slúžila ako vládne vozidlo. Celkovo Kopřivnice vyrobili 20 422 kusov. GAZ-21 Volga pochádza z dielne GAZ Gorkij Nižný Novgorod. Vyrábala sa od Suezskej krízy do 1970. V 1962 všetkým utlmili jeleňa na kapote, ktorého nadizajnoval V.I. Arjamov. Vozil sa na nej Gagarin. Blysla sa vo videoklipe Du hast od Rammsteinu. Zopár ich má vo svojej zbierke Jay Leno a báťuška Putin. Určite tí dvaja sú natajňáša veľké kamky. Yup. Myslite na to, že ja som bol prvý, kto to tu povedal ešte pred tým, než sa na verejnosť dostane záznam z nejakého pochybného stretnutia a bude z toho medzinárodný shitstorm. Putin v 2005 v nej povozil Busha jr.

 

Dôkaz, že aj v tak drogami a šlempami preplnenom gete ako je Vrakuňa, existujú dobrí a šikovní ľudia, ktorí sa s láskou starajú o historické skvosty, je hneď vedľa. Dobrovoľnícky hasičský spolok vo Vrakuni, pred ktorým nemám nič iné ako rešpekt na rozdiel od istej slečny spred Tesca na Bieloruskej s vozíkom plným plechoviek corgoňu a toaletného papiera a 1,5 promile v krvi, ktorá tak celkovo vyzerala, že bola jazdená pekne dlho a nekvalitne, daroval múzeu ručnú hasičskú striekačku z roku 1929. Našiel som jeden článok dokonca až z Veľkých Uheriec s veľmi peknými striekačkami. K vozidlám je vystavených niekoľko technických doplnkov a automobilová dielňa s ručným benzínových čerpadlom. Na svoje by si prišiel i drsný pištoľník Knour: Zbierku dopĺňajú bicykle/velocipédy zavesené na stenách a strope. Napríklad taký Singer je vraj unikátna vec z roku 1920. Ja som naposledy videl bicykel, keď som chodil na strednú školu. V obchode. A teda som sa radšej šiel pozrieť na expozíciu železničnej dopravy. Tam som zistil, že expozícia je sezónna. Čo tým chcem povedať je, že som mal z toho kulový, lebo som akurát nenatrafil na v roku 1946 vyrobenú akumulačnú parnú lokomotívu bez kúreniska.

 

Vedel som, že Čaro bakelitu preletím ako Amelia Erhart svoj barák v Rye počas prípravy na prelet ponad Atlantik, len aby skontrolovala, či je prádlo zavesené a okná umyté. Zastavil som sa v 2. Hale a v 70. rokoch. Prvé auto, ktoré som kedy šoféroval, bola Škoda 105L. Bolo mi 14. Nebolo to legálne. Ale babka potrebovala previezť 15l etanolu a ja som vždy bol dobrý vnúčik. Je tu aj so svojimi 44 HP. V popisoch vraveli, že dosahovala max rýchlosť 130 kmh. Nepamätám si, žeby som na pojazdnej rakvičke niekedy toľko šiel. Väčšinou 110, a vtedy som mal pocit, že stačí naozaj málo, poryv vetra možno a rozpadne sa mi pod riťou. Vylepšený rad 105/120 sa vyrábal v rokoch 1976 – 1987. Autá mali novú karosériu. Motor so zvýšeným objemom a výkonom bol umiestnený vzadu. Vpredu bol chladič a elektricky poháňaný vetrák. Pri čelnej zrážke vás má chrániť láska ku krajine a hrdosť na príslušnosť k strane. Palivová nádrž bola za zadnými sedadlami. Podvozok kopíroval každý pojebaný šuter na ceste. Pérovanie podvozku zabezpečovali vinuté pružiny a teleskopické tlmiče. Rozdiel medzi týmto a prechádzkou v sandáloch po štrkovisku bol iba v rýchlosti a v hučaní, ktoré 1,2l 4-valec vydával. Prvá Škoda odpružená vinutými pružinami bola Octavia z roku 1959. Zaujímavosťou je, že karoséria umožňovala vzájomnú výmenu čelného a zadného skla. Starší model z dielne v Mladej Boleslavy je Škoda 1101 známa ako Tudor. Bol to prvý povojnový robustný automobil v Československu. Polícia a armáda používali bojový Tudor s vojenskou karosériou. Okrem Škoda 100 a Škoda 1000 je tu i prvý sériovo vyrábaný automobil, Škoda 743 Garde Kupé a až od roku 1982. Sériovú výrobu v Bratislavských automobilových závodoch presadili riaditeľ Ing. Pallo, technický námestník Ing. Dobrota a vedúci konštrukčného tímu Ing. Kéry. Na papieri sa malo vyrobiť 17.000 vozidiel ročne. V 1987 sa rozhodnutím GR ČAZ a v súvislosti so zmenou výrobného programu BAZ výroba v Bratislave zastavila. Škoda Favorit sa vyrábala v rokoch 1987 – 1994 a prežila prevrat. Karosériu navrhol Nuccio Bertone, povolaním syn Giovanniho Bertoneho a riaditeľ závodu Carrozzeria Bertone. Bertone, ktorý má dnes svoje čestné miesto v sieni slávy, sa už vtedy pýšil spoluprácou s Fordom, Fiatom, Alfa Romeo, Aston Martinom a Lamborghini. Ale pri Favorite, no, povedzme, že spravil takú robotu, za akú dostal zaplatené. Favorita ukázali na Medzinárodnom veľtrhu v Brne v roku 1987. Spomeniem ešte úžitkové vozy a prototypy a presuniem sa k motorkám, lebo ma tu minimálne jedna DF zoberie loziť hore po stenách jak opicu a nechá ma tam z pomsty visieť, mrzáka s vertigom. TAZ 1500 FV2, MNA 900 a MNA 1000 z fabriky BAZ boli prototypy malého nákladného automobilu, ale do sériovej výroby sa nedostali kvôli politickým zmenám v roku 1989 a faktu, že neboli prachy ani na chladič pre jedno z nich. Vozidlá môžete zastihnúť občas v Trnave. Problémy postihli viacero projektov a aj medzi osobnými automobilmi. Napríklad, spoločný projekt Československa s východným Nemeckom z radu Škoda 760. MIBRA 200 RZP je vozidlo naozaj, naozaj rýchlej zdravotníckej pomoci. Vystavená je verzia 4x4. Bola to mladšia, úspešnejšia, ale rovnako škaredá sestra TAZ 1500. Motor je od fordových závodov v objeme 2l. Má 10-stupňovú prevodovku s vývodom na prednú a zadnú nápravu. Podlaha úžitkového priestoru je položená nízko, len 400 mm nad zemou. Neboli potrebné schodíky. Plavnosť jazdy zaisťovalo nezávislé odpruženie obidvoch náprav. Raz som sa v nej ešte ako decko viezol. Nemôžem potvrdiť. Tatru 603 MB mala vyrábať Tatra Kopřivnice v Bratislave na Mlynských nivách. Uvažovalo sa o variante pick-upu a nízko-plošného valníku. Mikrobus má kabínu T603 a z neho tiež aj hnací agregát umiestnený vpredu. Motor je umiestnený za prednou poháňanou nápravou. Karoséria má 11 miest na sedenie. Vďaka pohonu prednej nápravy, širokému rozchodu kolies a nízko položenému ťažisku, mal mikrobus výborné jazdné vlastnosti. Dosahoval max rýchlosť 120 kmh. Bol to ten prototyp mikrobusu, na ktorom Husákove deti mohli vyraziť na šantenie pri večernej opekačke a nemuseli sa báť, že by sa s nimi vyjebal do garátu na najbližšej zákrute.

 

Zlatým ráfikom expozície motocyklov je ESO Šimandl. Plochodrážny motocykel od 1961 patril medzi víťazné stroje v závode o Zlatú prilbu Československa. Terrot bol kedysi najväčším výrobcom motocyklov vo Francúzsku. Dnes po ňom ani francúzsky buldoček neštekne. S výrobou začali už v 1862 a filiálku mali i v Československu. Jedna z motoriek z roku 1922 a s objemom 175 cmᶾ je vystavená v múzeu. ČZ 175 Oilmaster má dvojtaktný motor s oddeleným mazaním. Pôvodne bol systém inštalovaný na motocykle JAWA. JAWA 90 Roadster a JAWA ČZ 175 „Kývačka“ nájdete v múzeu. Motorový olej sa dávkoval zo samostatnej nádrže čerpadlom do benzínovej zmesi. Súčasťou zbierky je legendárny moped Babetta 210. Bol zavedený do výroby v Považských strojárňach v PB v 1971. O tri roky neskôr získal medzinárodné ocenenie Gute Form, že vraj za vtipné a elegantné riešenie. Z rodiny skútrov sú vystavené Tatran 125 a Manet S100, už vybavené dynamo štartérom. Z pomedzi legendárnych vidlicových dvojvalcov, okolo ktorých sa sformovali celé gangy, pretože svojho času to bol cheap army surplus, áno, reč je o Harley Davidson, múzeum vystavilo jeden kus z roku 1923. Hneď vedľa neho stojí konkurencia, Indian Scout. Nie hocijaký, ale model z roku 1936, doteraz najviac predávaný a využívaný aj US armádou. Ogar 4 pochádza z rovnomennej dielne a z roku 1938, teda z obdobia pred začlenením do podniku JAWA.

 

Nebudem vám klamať. Dve haly som pobehal proti smeru hodinových ručičiek, a potom podľa smeru, až to tetka od pokladne nevydržala a hukla za mnou, Vytrim! Dze še ciskaš?! Vracal som sa z 2. Haly do 1. a zasa späť jak taký magor, ktorého na dve hodiny pustili na vychádzku z Pinelky. Po krátkej prestávke na nádvorí, počas ktorej som na stene za lavičkou čítal o zrekonštruovanom remorkéri Šturec, som sa rozhodol, že stačilo. Tetka od pokladne fajčila pri bráne. V jednej paprči prázdny poldecák, v druhej ciga. Kukla na mňa, Dze še zberaš? Vravím, že domov. Lúčil som sa ubehaný, ufotený a plný dojmov. Potriasla hlavou, potiahla z cigy a povzdychla, Pac, ta ty vyžiraš už jak dočista umarty.  

Fotky.