Začiatkom 80. rokov sa československé horolezectvo ešte neodvažovalo na tak ambiciózne projekty ako výstup normálkou na Everest. V týchto dobách si kládlo skromnejšie ciele. Napríklad preliezť západnú stenu Dhaulágirí. So 4500 metrami nadmorskej výšky, je to po rupálskej stene Nanga Parbatu najvyššia stena v Himalájach. Prvý krok samozrejme spočíval v tom, že si Čechoslováci zadovážili všetky dostupné informácie o tejto stene. V tomto prípade to znamenalo, že si zohnali jednu rozmazanú leteckú fotku. Nič lepšie nebolo, lebo tú stenu aj tak nik dovtedy poriadne nevidel. Základným problémom samozrejme boli financie. A keďže navzdory tomu, čo nám tvrdia rôzni blbošovia, Československo bola vtedy chudobná krajina, nemohli si naši horolezci ani nakúpiť potrebné veci v Nepále, ani si ich tam poslať letecky. Našťastie to nebol neriešiteľný problém. Stačilo len poslať Liazku s potrebným vybavením skrz štvrť sveta z Prahy do Káthmandú.
Inak, ešte taká krátka odbočka, ČSSR na jeseň 1984 vyslala do Himalájí dve expedície. Jednu na Everest, tá bola prevažne slovenská; druhú na Dhaulágirí, tam bolo jeden a pol Slováka a jeden Talian, zvyšok boli Česi, takže túto expedíciu budem označovať ako českú.
Osádka českej Liazky sa skladala zo štyroch ľudí. Podobne ako vo filme o avengeroch, každý z nich mal unikátne vlastnosti – jeden poznal cestu, jeden vedel šoférovať, jeden vedel anglicky a posledný síce nič nevedel, ale bol silný, takže slúžil ako ochranka a hever v jednom. Zvyšok expedície sa medzitým zišiel v hlavnom meste Nepálu – v Káthmandú. Liazka meškala a preto sa šéf expedície rozhodol vyhlásiť náhradný variant. Rozdelil expedíciu na tri polovice. Prvá polovica sa vyberie pod stenu, začne liezť a založí tábory. Úlohou druhej polovice bude počkať na tretiu polovicu, ktorú tvorila posádka Liazky a následne dostať väčšinu zásob pod horu. Nik z káthmandskej polovice nevedel, ako dlho bude treba na Liazku čakať. Našťastie pre nich sa prvý člen osádky Liazky (doktor) zjavil už na druhý deň po odchode prvej polovice. Dobrá nálada však nemala dlhé trvanie. Nedorazil Liazkou, ako by sa dalo čakať. Liazka sa zrazila na pakistansko–indickej hranici s byrokratickým šimľom. Colná záruka z nejakého dôvodu totiž pre Indiu neplatila. Tento problém sa podarilo vyriešiť tak, že do Liazky nasadol indický colník. A keďže v Liazke už nebolo miesto, doktor sa rozhodol, že do Nepálu priletí. A to mali ešte šťastie, lebo na rovnaké problémy krátko pred nimi narazila aj slovenská Tatrovka smerujúca pod Everest, a tak aspoň Slováci mohli poradiť Čechom, v čom je problém. Aj slovenskej výprave sa tieto byrokratické patálie vypomstili. Pôvodne plánovala vyliezť na Everest ťažkou sovietskou cestou, ale kvôli omeškaniu sa rozhodla pre o niečo ľahšiu, poľskú. Nakoniec netrafili poriadne ani do poľskej cesty a bol z toho ďalší, už tretí, československý prvovýstup v roku 1984. Tu ešte špeciálne spomeňme slovenského horolezca storočia, ktorý sa rozhodol vyliezť sólo Bonningtonovou cestou. A aby to zvládol, pekne poctivo jedol doping a čas, kedy ho vysadí, si presne naplánoval. Z odkladu expedície tak bol ešte nervóznejší ako ostatní, lebo kolidoval s jeho sypacím kalendárom.
Ale späť k expedícii na Dhaulágirí. Po doktorovom prílete trvalo ešte ďalšie dva dni, kým dorazila Liazka. Jej osádka dorazila polomŕtva a s červenými očami, lebo sa rozhodla, že meškanie doženie tak, že cez Indiu pôjde nonstop. Po príchode Liazky nasledovala ďalšia fáza – prebaľovanie. Náklad z Liazky plus nejaké veci, ktoré dokúpili v Káthmandú bolo treba prebaliť do sudov, ktoré by nosiči ma vlastných chrbtoch odniesli pod Dhaulágirí. Na prvý pokus sa náklad z Liazky podarilo prebaliť do 130 sudov. Celkom fajn, ale expedícia mala financie na zaplatenie len 120 nosičov a tak bolo treba vyhodiť nejaké veci. Takže nasledovalo druhé kolo prebaľovania. Po troch hodinách sa podarilo zredukovať náklad len na 125 častí. Na ďalšie vyhadzovanie už všetci rezignovali. Expedícia mala našťastie nejakú finančnú rezervu a tá padla na zaplatenie zvyšných nosičov.
Prvý štrajk nosičov sa odohral hneď druhý deň pochodu. Keďže v Nepále ešte stále bol letný monzún a každý deň pršalo, nosiči odmietli pokračovať, kým im Česi nekúpia igelitové vrecia ako lacnejšiu alternatívu pršiplášťov. Na dobrej strane horolezci aspoň prvýkrát uvideli v diaľke Dhaulágirí. Štvrtý deň bol ešte horší. Nosič začali štrajkovať. Štrajk bol klasickým spôsobom, ako nepálski nosiči snažili vydobyť si vyšší plat od bielych vykorisťovateľov. Teoreticky by lezci z ľudovodemokratickej krajiny mali mať pochopenie pre vykorisťovanú nepálsku robotnícku triedu, ale v praxi to bolo zložitejšie. Nakoniec naši ustúpili z väčšej časti preto, lebo v tej oblasti proste nebolo dosť domorodcov, ktorých by mohli najať namiesto štrajkujúcich nosičov. Mimochodom ďalší štrajk nasledoval hneď ďalší deň. A to bola stále tá veselšia časť pochodu pod horu. Podmienky sa každým dňom pochodu postupne zhoršovali. Pôvodne výprava každý deň táborila v miestnej škole. Ale ako sa blížili k hore, dediny boli stále menšie a menšie, až nakoniec bola dedina bez školy. Takže bolo treba spať v stanoch. Stanovanie je koniec koncov niečo, na čo sú horolezci zvyknutí. Mimochodom, už som spomínal, že ešte stále bol letný monzún a každú noc pršalo? Takže sa stanovalo na terasovitých políčkach v mlákach medzi byvolími hovnami, lebo inde nebolo miesto. A aby toho nebolo málo, čoskoro začal prales. Aj so všetkou pralesnou faunou od tigrov po pijavice. Paradoxne, pijavice boli väčší problém. Metódou pokus omyl sa podarilo zistiť, že ich odpudzuje vietnamská masť. Lezci boli z pochodu náležite vyčerpaní, a to nemuseli niesť každý deň 30 kilový náklad a spať niekde v džungli pod stromom. Na rozdiel od nosičov. Medzitým v základnom tábore zistili, že nemajú dosť zásob, aby prežili do príchodu druhej (a tretej) polovice výpravy, tak si kúpili od miestnych pastierov jaka. Do príchodu zvyšku výpravy tak prežívali na jačom mäse a chlebe upečenom v provizórnej peci.
Samozrejme, že zdolať takúto stenu nie je ako výstup na Kokořín. Postupne sa budovali jednotlivé výškové tábory a medzi nimi sa naťahovali laná, ale všetko trvalo akosi pridlho. Nálada expedície upadala, jeseň sa pomaly končila, dni sa predlžovali, zásoby dochádzali a aby toho nebolo málo, niektorým lezcov sa zapálili rany od pijavíc. Expedícia síce mala aj doktora, ale ani on nevedel, čo s tým. Nakoniec sa väčšina účastníkov rozhodla odísť domov. Pod horou ostalo len osem účastníkov. Štyria, ktorí sa mali pokúsiť o posledný útok, a ďalší štyria, ktorí ich mali zdola podporovať. Všetko ostatné šlo preč, lebo pre nich neboli pod horou zásoby. Keby niekoho zaujímalo, čo vlastne horolezci jedli na raňajky dva dni pred vrcholovým útokom, tak to boli ryby v konzerve a tyčinka Deli. Náladu lezcom nevylepšil ani fakt, že sa dozvedeli o smrti Juzeka Psotku na Evereste. Poslednú noc pred vrcholovým útokom strávili lezci vo vykopanom záhrabe v snehu, aby ušetrili hmotnosť. Stejskal so Šímom si vyniesli hore len jeden spacák a obaja spali v ňom. V ten deň mali na večeru fazuľu, čo asi nebol dobrý nápad, Šíma musel v noci dvakrát defekovať. Ráno síce dul vietor, ale počasie bolo inak dobré. Ako prvý vystúpil na vrchol Šíma; Stejskal a Jakeš krátko po ňom. Podľa slov ostatných lezcov, Šíma si to zaslúžil asi najviac, pretože na expedícii aj najviac odmakal. Bohužiaľ, 25 ročný Šíma počas zostupu zahynul. A aby toho nebolo málo, v tom čase zabili Indiru Gándhiovú. V Indii zrazu hrozilo, že vypukne občianska vojna a indicko–nepálske hranice sa uzavreli. Naša výprava sa zasekla v Nepále.
Aj napriek tragédii sa o rok naši lezci pod západnú stenu Daulágirí znovu vrátili. Tentokrát šli dvomi trasami. Napravo od pôvodnej trasy sa pokúšali o expedičný výstup. No a potom sa ešte trio horolezcov (Božík, Demján, Rakoncaj) pokúšalo o prvovýstup alpským štýlom juhozápadným pilierom. Bohužiaľ pre nich, ich najskôr zastavil vietor a potom sa Zolovi Demjánovi niekde v 6.500 m n. m. zapálila na kolene rana od pijavice. Takže trio muselo zostúpiť. Ani vedľa sa nedarilo lezcom najlepšie – jeden z členov expedície spadol a trvalo tri dni, kým sa ho podarilo dopraviť do základného tábora. Nakoniec sa zopakovala situácia z minulého roka – väčšina expedície odišla preč a o záverečný výstup sa pokúsilo kvarteto lezcov – Slovák Božík, Česi Nežerka a Rakoncaj a nejaký Talian. Bohužiaľ pre nich, ich zastavila víchrica. Ale niekedy treba aj neúspešné výstupy, aby si človek viac vážil tie úspešné.
Ďalší československý pokus o Daulágirí sa odohral až na jeseň 1988. Tentokrát Jirka Novák zohnal dvoch slovenských lezcov Hasíka a Demjána, a spoločne sa mali pokúsiť o juhozápadný pilier. Lenže tradične meškali zásoby, ktoré mali prísť po zemi. Hasík sa „splašil“ a rozhodol sa, že on takto neskoro na horu nepôjde. Vtedy ale Jirka Novák ukázal, že správny vedúci expedície dokáže aj iné veci ako jesť chlebíčky. Nejakým zázrakom sa mu podarilo zohnať dvoch kazašských lezcov, ktorí liezli spolu so Zolom Demjánom. Podľa Zola mali úlohy podelené, on bol väčšinu času prvolezec, Kazaši naopak niesli väčšinu zásob. Podľa Zola by sa potom večer mali striedať pri varení, ale Kazaši boli takí grandi, že namiesto Zola aj varili. Výstup trval jedenásť dní, zostup ďalších päť. Keďže v tomto prípade šlo o výpravu alpským štýlom, lezci nemali medzitábory, v ktorých by mali zásoby. Na desiaty deň im došlo jedlo aj plyn, takže zostupovali hladní aj smädní. Samozrejme, že cmúľali sneh, ale to zas znižovali ich telesnú teplotu. Nakoniec sa ale úspešne vrátili do základného tábora. Ich výkon bol neskôr ocenený ako Svetový výstup roka 1988. Bohužiaľ, v rovnakom čase umrelo na Evereste kvarteto slovenských horolezcov vrátane vyššie spomenutého Božíka. Avšak ani toto Kazachom neznechutilo Dhaulágirí v roku 1991 sa vrátili pod stenu aj s kamarátmi. Vďaka dobrému počasiu sa výstup podaril desiatim kazašským horolezcom. A toto bol aj posledný výstup západnou stenou, ktorý sa mi podarilo nájsť. Ak by niekoho téma zaujala, tak Pavol Barabáš natočil o Zolovi Demjánovi dokument „Dhaulágirí je môj Everest“, Stejskal o svojom výstupe na Daulágirí napísal knižku „Zabudni na Everest“ a na youtube sú ešte k tomu aj dve zaujímavé videá – „Vzpomínka na Dhaulágirí 1984“ a „České himalájské dobrodružství –Daulágirí“. Z tohto všetkého som tento článok poskladal. A ak by si niekto chcel na vlastné uši overiť, či som o expedíciách 1985 a 1988 správne informoval, 19. júla 2025 bude mať Zolo Demján besedu v Martine, tak budete mať príležitosť vidieť naživo legendu.
