Disclaimer: Medzi prvým a druhým odsekom si autor článku ulial za štyri prsty Lagavulin 16 YO. A potom ešte dva razy.

 

 

Môj mozog sa snaží umiestniť ho, jeho tvár, ktorú poznám. Je to niekto, s kým som sa stretol a teraz pociťujem až násilnú vôľu byť od neho čo najďalej, ale mám problém si spomenúť. Bolesť mi vystrelí do lýtka, ako keby ma niekto kopol. Skoro zakopnem. Aha. Už viem. Cítim sa bezradný. Po toľkých rokoch som opäť malý stratený chlapec, ktorý sa strašne snaží niekam zmiznúť a zapadnúť zároveň. Ako sa opovažuje žiť tak pohodovým životom? Ako sa opovažuje cítiť bezpečne, keď ja som bol tak dlho v takých sračkách?

 

Hrady z piesku som staval rád. Vo svojej hlave. Janíček a Marienka postavili hrad z piesku. Ozdobili ho vlajkou rádu Maltézskych rytierov s osemcipým krížom Raymonda du Puy. Polovicu tyče s vlajkou zaborili do hradu. Najvyšší bod tyče bol 90 cm nad zemou, jej najnižší bod 30 cm nad zemou. Aký vysoký bol hrad z piesku? Keď som ho staval v reálnom svete, bolo to v pieskovisku za barákom. Svietilo slniečko. Bolo horúco. Začiatok septembra. Prvý týždeň po škole. Prvý ročník. Myslím, že som práve vyspravoval západnú vežu, keď som zbadal predné koleso bmx v kolíznom kurze so svojou tvárou. Chalan bol z bloku. Chodil do tej istej školy. Dezén pneumatiky som mal dva týždne odtlačený na nose a brade. To decko z pieskoviska sa na to mohlo skúsiť pozrieť empaticky. Mohlo len hádať, že chalan na bmx mal na hovno detstvo. Svoju frustráciu si vybil na mladom nádejnom architektovi. To ho, samozrejme, neospravedlňuje. Nemusíš byť dokonalý, stačí, že nebudeš úplný kokot.

 

Je strašne ľahké oklamať ľudí širokým, jasným úsmevom a pozitívnym prístupom. Ale keď myslím na detstvo, myslím na prvý stupeň základnej školy. Škola je na hovno. Nefungovalo to pre mňa. Nie kvôli samotnému systému. Nie je to miesto, kde sa dajú vyriešiť tvoje problémy. Neskrýva sa za tým žiadny pekný dojemný príbeh. Len realita. Väzenie na slobode. Objasním to. Škola a väzenie by, za normálnych okolností, mali byť protiklady. Len zriedka sa ocitneš uprostred toľkých potenciálnych možností, aké ti ponúka akademická pôda. Stretneš ľudí, s ktorými by si sa pravdepodobne inak nestretol. Zdieľaš s nimi svoje vášne a sny. Napriek všetkým kecom, ktoré počas štúdia nasaješ, je to stále celkom jedinečná cesta do dospelosti. Ale môj život netvoria normálne okolnosti.

 

Každý september bol rovnaký. 08:00 hodín ráno. Začala škola. Začalo peklo. Zasa som prekročil nejakú pomyslenú hranicu len tým, že som bol sám sebou. Niekedy stretneš ľudí, pri ktorých si musíš odpľuvnúť. To nie je o nekompatibilných ľuďoch, s ktorými sa pohádaš ohľadom Grety, a potom si spolu dáte na jarmoku pivo v plasťákoch. Niekedy stretneš človeka, ktorému vadí tvoja samotná existencia. Tak si hoď kameňom, všetci vieme, že život nie je fér. Z tých pojebaných mrňavých slinami nažmolených papierikov, ktoré som si navyberal z vlasov, som mohol otvoriť galériu alternatívneho umenia. Po telesnej výchove som si vždy našiel v bunde bodliaky alebo nejaký Liebesbrief typu „ja by som sa na tvojom mieste zabil“ alebo „odpadne ti noha a chcípneš“. Šírili sa klebety, že mám cukrovku a zomriem. Bol som obézny a mal som cukrovku, ale, kurva, zomierať sa tu dnes nebude.

 

Niekto sa nedokáže postaviť sám za seba. Lebo nemá nohy? *Slow clap* Nohy som mal, ale chýbala mi fyzická sila a zbabelo priznávam, že aj vôľa. Keď hovno trafilo ventilátor, zatváral som  oči. Ale až po tom, čo som o tom povedal doma, v hneve a hanbe, triednej a riaditeľovi. Hrajú sa len tak trochu drsne, chlapci sú takí. Všetci v tej miestnosti vedeli, že to nie je pravda. Chalani sľúbili, že to už nespravia. Považovali ma za hlupáka. Podali sme si ruky. Na druhý deň som dostal po hlave kladkou od bicykla. Sú to supi. Lovia ľahké ciele. Chcel som, aby sa zobudili: Mama. Učitelia. Riaditeľ. Nenechajte sa oklamať. Násilie nesmie byť tolerované. Škola by, kurva, mala byť bezpečný priestor. A tie malé chodiace hovná, ktoré si myslia, že ich sa pravidlá netýkajú, vysporiadate sa s nimi. Potkýnali ma v šatni. Kopali mi do nôh. Do chrbta mi hádzali zvyšky svojej desiaty. Volali ma tučko. Nápadité jak Hungry For Apples. Ani z jedného z nich nevyrástol marketingový génius. O mojej mame hovorili, že je nešťastná a chudobná vdova a veľa pije a spáva s chlapmi za peniaze, len aby mi mohla kúpiť pojebané prezuvky. Dožralo ma to. Dospel som k záveru, že radšej využijem prvú možnú príležitosť a postavím sa im. Jednému. Každému. Bolo mi to jedno. Strávil som asi týždeň mentálnou prípravou na to, že mi nakopú riť. Vedel som, že všetky šance idú proti mne, ale je tu jedna maličká malá šanca na slávu, a tá stála za to. A zázraky sa predsa dejú, nie? Poslednou kvapkou bolo, keď si robili srandu zo štetca, ktorý mi na ceste domov vypadol z môjho batohu. Nečakal som. Vedel som, že je čas. Bežal som ku chodiacemu hovnu, ktoré si práve zaväzovalo šnúrky na topánkach. Ešte predtým, než sa stihlo postaviť, začal som ho tĺcť päsťami tak rýchlo a tak silno, ako som len vládal. Všetci ma sledovali. V ich očiach som videl rešpekt. Chodiace hovno krvácalo z nosa. Plakalo ako štetka v daždi pri Slovnafte medzi zaparkovanými kamiónmi Zaninoni. Šikanovanie sa magicky zastavilo. V mojej mysli. Reálne som ho zasiahol raz-dvakrát do brucha. Než som si stihol uvedomiť, čo sa deje, bolo po všetkom. Jeho spolužiaci ma zdrapili a zhodili na zem ako tučnú handrovú bábiku. Dlho po skončení základnej školy som si pamätal ten pocit absolútnej fascinácie, keď sa mi nohy odlepili od zeme a sledoval som, ako sa tráva, štrk a blato rútia proti mne. Jedno z chodiacich hovien malo na podrážke prilepenú žuvačku. Tri dni som strávil doma. Všetci sme dostali napomenutie. Naspäť v škole, život sa vrátil do vychodených koľají. Bola to jedna z najdesivejších vecí, aké som kedy spravil, ale spravil som to rád.

 

Nikdy som nečítal komiksy. Žiadneho superhrdinu som nestretol. Zato celkom dobre rozumiem marvelovým záporákom. Veľkosť a sila hrajú hlavnú rolu vo zvieracej ríši, ktorou základná škola pre mňa bola. Roky 90te. Každý na to jebal. Vrátane mňa. Keď mi diagnostikovali DM1, tak-nejak som dúfal, že celú situáciu vyrieši za mňa. Nevyriešila, kurva jedna neschopná. Keby že dnes stretnem svoje mladšie ja, povedal by mu zovri ruky pevne v päste, nestoj na mieste, nečakaj na úder ako retardovaný. Slovami Churchilla, ak prechádzaš peklom, pokračuj ďalej. Boj sa neskončil, kým nie si v bezpečí alebo zbitý ako pes. Čím dlhšie to trvá, tým máš väčšiu šancu, že prehráš. Nerev, ak vyhráš. To robí tú spomienku menej úžasnou. Žer zdravo. Začni cvičiť, preboha.   

 

Čas vtedy bežal tak zvláštne. Stále dokola, až je z teba len škrupina tvojho bývalého ja. Väčšina z tých dní je zahalená v opare spomienkového optimizmu a jesennej hmly. Zabudneš na to, čo povedali. Možno raz zabudneš na to, čo spravili. Nikdy nezabudneš na to, ako si sa pri tom cítil. Jasne si viem vybaviť ten strach v celom svojom zažívacom trakte. Je to ako keby niekto vzal kladivo a vrazil ti ho priamo do žalúdka. Prial by som si, aby aspoň na jeden deň stáli v mojich topánkach a naše role by sa vymenili, aby sa pozreli na seba tak, ako som ich videl ja. Aké to je vyčerpávajúce a ponižujúce sa dívať do tých ich škaredých tvárí každé ráno. Čo by som im spravil dnes? Jednému už nič. Zomrel na raka. Neskákal som od šťastia po strop ako som si myslel, že budem, ani mi za ním nepuká srdce. Nechal po sebe ženu a dve deti. Ich mi je ľúto. Čo by som to bol za človeka, keby mi ich nebolo ľúto. Ostatným? Presne, ako káže Budha, nikdy na svete neprestane nenávisť skrz nenávisť, nenávisť prestane len skrz lásku. Teda, vyspal by som sa s ich maňkami. Verím, že vo všeobecnosti sú ľudia dobrí. Ak mám parafrázovať Freda Rogersa, popri všetkých tých sračkách, čo sa dejú vo svete, vidím ľudí, ktorí zachraňujú ľudské životy, ohrozené zvieratá, hory, lesy, moria, celú planétu. Dostať druhú šancu si zaslúži väčšina. Odpustil som im. Nie kvôli tomu, že si zaslúžia odpustiť, nezaslúžia. Chcem mať pokoj. Ale sú chvíle, keď, úprimne, predstavujem si deň, keď sa s niektorým z nich stretnem a on mi povie, Mrzí ma to. Všetko. Čo som povedal. Čo som spravil. Ako som stále dupal po tvojich snoch, hoci tie moje nestáli ani za hovno. Strávil som štyri roky tak, že som ti ubližoval a nabádal iných, aby ti ubližovali. Povzbudzoval ich. Tešil sa s nimi. Boli sme deti. Obaja s tým musíme žiť do konca života. Bez ohľadu na to, koľkokrát sa ti ospravedlním a snažím sa ti vynahradiť to, čo som urobil. Myslíš si, že si nadradený nad všetkými ostatnými, že plávaš životom pomedzi pravidlá, pretože máš peniaze alebo si strašne vtipný a všetci ťa zbožňujú alebo čokoľvek iné, napríklad taká blbosť, akože máš obidvoch rodičov. Jedného dňa sa zobudíš a uvedomíš si, že nie si nad nikým a nikto nie je pod tebou. Dobehnú ťa. A ty budeš príliš zaneprázdnený potľapkávaním samého seba po pleci a dusením ľudí okolo, aby sa cítili byť malí a slabí, a pritom si jedným z nich. Toto je len začiatok, to vieme obidvaja, je ešte dlhá cesta vpred.