Milovníci zvierat, na stáž! A je tu ďalší článok o zvieratkách. Ňu. Podľa frekvencie článkov s touto tematikou na DM by som povedala, že vás je tu dosť.

Ako zvyčajne, začnem štatistikou. Vraj tu žije 30 miliónov rôznych domácich zvierat, z toho 1,5 milióna psov a 2,9 milióna mačiek.  To by celkom sedelo, ja mám dve mačky a jedného psa.

Viete čo? Škrtnite to. Nemám chuť byť opäť verejne pranierovaná v diskusii, takže sa opravujem: v Holandsku žije po kokot domácich zvierat, najviac mačiek a za nimi v tesnom závese psy. Psy aj mačky tu v drvivej väčšine bývajú v byte alebo v dome so svojou rodinou. Vo veľmi málo prípadoch, ako napríklad na veľkých farmách, sú psy vonku a majú tam búdu.

V Holandsku sa pes berie ako člen rodiny. Chodí s vami spravidla na výlety aj na dovolenky. Keď Holanďan príde na slovenskú dedinu a vidí všetkých psov priviazaných na reťazi vonku na dvore, chce zavolať zvieraciu ambulanciu alebo si toho psa minimálne zobrať domou. Potulné zvieratá sa tu takmer nevyskytujú. Ak sa totiž vyskytnú, sú hneď odchytené, a ak sa nepodarí identifikovať majiteľa pomocou čipu, putujú do útulku. Zvieracia ambulancia sa stará aj o odpratávanie mŕtvych zvierat alebo o hádzanie labutí uviaznutých na brehu kanála späť do kanála. Holandské labute dosahujú takmer prehistorických rozmerov a those bitches ain‘t friendly.

Stretnete tu všetky možné psie rasy, žiadne tu nie sú zakázané. Dnes som využila benefit nekonečna voľného času nezamestnanej (už len do utorka) a bola som babysittovať susedoviec bulmastifa Oscara. Ten pes má 58 kíl, hlava mu prechádza rovno do pliec a s tým krátkym nosom vyzerá stále nasrate. Trochu pripomína Kotlebistu... Oscar má povahu asi ako leňochodskí úradníci z rozprávky Zootopia.

 

View post on imgur.com

 

 Ak ste nevideli, odporúčam, lebo tá scéna s leňochodmi bola nezabudnuteľná. Koniec našej hodinovej prechádzky s Oscarom pripomínal smútočný pochod za rakvou.

Otázka do pléna: prečo si ľudia kupujú rasy, ktoré majú predurčené, že sa im bude napríklad zle dýchať, majú príliš malú lebku na svoj mozdog alebo majú zadok vyšľachtený tak nízko, že po dvoch rokoch dostanú HD? Chudák Oscar, mala som pocit, že 90 percent svojho času venuje tomu, aby sa vôbec nadýchol, nieto ešte existoval...

Krátka vsuvka pre T. E. Rostasa: som počula, že sa (teraz už) princezná Beatrix VRAJ ÚDAJNE zúčastňovala na tajných stretnutiach s Bilderbergovcami! A ešte by som sa bližšie pozrela na tematiku zvieracej farmakolobby v Holandsku, o ktorej tu ďalej budem písať. Ja len tak, tipy… nikomu nepoviem, keď sa o tom bude písať v ďalšom čísle Zjebaveku. You’re welcome.

Tak som raz prišla domov z práce a na podlahe v kuchyni som si všimla kvapku krvi. Okamžite sa u mňa prebudil materský inštinkt, a takmer som pohľadom zdvihla 200-kilovú sedačku. Prehľadám jednu mačku, nič. Prehľadám psa, nič. A potom som ho našla, nášho Koblížku, pod stolom s najbrutálnejším análnym prolapsom, aký som kedy videla (ešte som žiaden iný naživo nevidela). Pálim k zverolekárovi, ešte mal otvorené. Zverolekárka sa na mňa pozrie pohľadom, akoby som mu to črevo sama vytiahla z prdele. Že či som si nič nevšimla pár dní predtým, pretože mačiak sa nemohol vyčúrať, a tak tlačil a tlačil, až kým si črevo nevytlačil. Vravím, nie, mačka bola celý čas v poriadku a hneď, ako som to zistila, bežala som sem.

Mačiak potreboval uspať a potreboval operáciu. Ja som stála celý čas pri ňom, občas som smrkla a držala ho za labku. Potom som mala pocit, že jej začínam prekážať, tak mi povedala, že si ho musia cez noc nechať na klinike. Ja vravím, jasné, urobte, čo bude treba. Pri odchode som sa nesmelo spýtala, koľko to asi bude stáť. Vraj zatiaľ sme na 300 eurách, a ak bude treba urobiť niečo viac, vopred sa ma opýtajú, či s tým súhlasím a koľko to bude stáť. Hovorím, že fajn, nevedela som, že mám aj možnosť: „Nie, to je priveľa, nechaj to zviera umrieť!“

Nasledovali komplikácie, ďalší katéter a cena sa pomaly šplhala k 500 eurám. Chcú si ho nechať na pozorovanie aspoň ďalšie 3 dni. Cena už olizuje 700-vku. Začína sa vo mne pomaly prebúdzať môj vnútorný sociopat. Položartom-polovážne nesmelo navrhujem môjmu partnerovi, či by sme tú mačku nemohli jednoducho ovaliť rýľom po hlave a zakopať v záhrade. Priateľ, očividne naladený na rovnakej vlnovej dĺžke, zvolá: "Jóóóó, zabme to!" Nápad padá, mačka je registrovaná, o rok príde pozvánka na očkovanie, mŕtvola nikde, vypočúvanie, autopsia, väzenie... näääääh.

Opäť volá doktorka, ak chceme, môžeme ísť navštíviť Kobusa počas návštevných hodín. Ideme za ním. Má infúziu v labke, golier na krku a vyzerá biedne. Vravím si, za tie prachy by si mohol vyzerať trochu veselšie.... Keďže zverolekárka ma aj tak neznáša a snaží sa vo mne prebudiť čo najväčší pocit viny, tak sa jej rovno opýtam, či by nebolo lepšie dať takto trpiace zviera uspať. Oči jej skáču z jamôk a už vidím, ako ma škatuľkuje ako psy žerúceho Východoeurópana z Yulinu. Vysvetľuje mi, že zviera nemožno len tak utratiť, pokiaľ na to nie je pádny dôvod. Ale že sa zvieraťa za 50 eur môžeme vzdať, a tak ešte na ňom môžu čo-to zarobiť možno sa oň bude chcieť postarať nejaká dobrá duša.

Konečne nadíde deň, kedy si ho môžeme zobrať domou. S krvácajúcim srdcom zaplatím faktúru na 900 eur. Po pol roku dávam zviera okamžite poistiť.