V minulej časti sme si našli byt a poslali pozmenenú rezervačnú zmluvu maklérke. Jéj, budeme bývať v novom.

Ale hovno, povedala si zlatá rybka a ponorila sa späť do Dunaja. Po pár dňoch, kedy nám nič neprišlo ani mailom, ani poštovým holubom, voláme maklérke celí nedočkaví, či už majú zmeny zapracované. Jáááj, jasnééé, áno, majú, pošle nám to. Aj poslala. Tú istú rezervačnú zmluvu ako prvýkrát. Bez zmeny. Chvíľu sme na seba s drahým hádzali WTF pohľady, počastovali ju nepublikovateľnými prívlastkami a potom sme jej napísali späť, že „asi došlo k nejakej chybe“ a poslala nám starú zmluvu. Jej poker face som našťastie nevidela, ale odpovedala nám, ako keby sa nechumelilo a poslala zmluvu v novom znení. Tú istú, len prepísala hlavičku a doplnila cca. 2 z 15 navrhovaných zmien. (Čísla dávam z brucha, nechce sa mi to presne počítať, približnú predstavu máte.) V skratke - takto sme sa so znením rezervačnej zmluvy naťahovali ešte mesiac. Keby aspoň povedala, že sa niečo nedá, alebo že je s niečím problém. Ale ona nie, všetko je ok, všetko zapracujú, všetko bude - a zakaždým niečo chýbalo. Najprv bola zmluva len na jednu osobu, pričom to kupujeme dvaja. To zapracovali, ale vyhodili naše ustanovenia o zmluvnej pokute, nedali tam nižšiu cenu (dohodli sme sa s majiteľom, že si isté veci v byte dokončíme sami a o to mala byť nižšia cena), plus ešte pár ďalších „drobností“. Pošleme zmluvu naspäť s tým, že toto ste tam nedali a zasa - áno, zapracujeme, všetko bude, s ničím nie je problém. Takto sme si rezervačku pinkali hore-dole, kým konečne nevyzerala ako naozajstná zmluva. Viac než mesiac. Vlasy sa mi ježili pri predstave, ako bude vyzerať proces dohadovania kúpnej zmluvy, keď jednoduchá rezervačka sa naťahuje ako gumka v gatiach. Tu by sa asi patrilo povedať, že sme stále komunikovali milo a slušne, ale nie je to pravda. Milo a slušne komunikoval len drahý, ja by som už v tejto fáze bola schopná niekomu konkrétnemu vykričať niečo veľmi konkrétne o neschopnosti, neochote a fušerizme. Preto som radšej túto časť komunikácie nechávala naňho.

Popri tom sme zistili, že stavba síce bola na list vlastníctva zapísaná ako dom s dvoma samostatnými bytmi a pozemok pod ňou aj za ňou je rozdelený na dve polovice, ale pozemok pred ňou, na ktorom mali byť parkovacie miesta, bol spoločný pre oba byty. Mne to až tak žily netrhalo, hoci prípadné problémy s tým spojené som si predstaviť vedela. Ale drahý sa pri tej predstave mračil ako štátny úradník na výplatnú pásku. A vtedy nám predávajúci vyšiel v ústrety. Povedal, že to vie urobiť rýchlo, pozemok rozdelí, nechá zapísať do listu vlastníctva dva samostatné pozemky a bude. Len som čumela, aký super ujo sa z neho vykľul, koľká ochota, paráda. Keby som len vtedy tušila. Kvôli rozdeleniu tohto pozemku a jeho zápisu do katastra sa totiž podpísanie rezervačky natiahlo o ďalší mesiac. Ústna dohoda bola, že zmluvu podpíšeme, až keď bude pozemok zapísaný v katastri a rezervačka doplnená. Sľúbili nám ale, že byt už nebudú ponúkať na predaj, máme predsa seriózny záujem a vidia, že chceme kúpiť. Tu sme naivne uverili a začali si pomaly riešiť hypotéku s konkrétnou bankou. Až sem vás počujem, ako sa rehocete na ústnej dohode. Zaslúžime si. Na svoju obranu by som chcela povedať, že... eee... mi nič nenapadá, už tu nám malo byť jasné, že z kúpy nič nebude.

A tu zrazu síce pozemok rozdelený, zapísaný v katastri, ale zmenil sa aj majiteľ nehnuteľnosti. Ten pôvodný už s nami nekomunikoval, všetko info sme následne dostávali len od maklérky. Vraj „niečo kvôli daniam“, preto byt prepísal na svojho brata švagra koňa. Ale nevadí, kúpime to od nového majiteľa, inak všetko platí. A teda, že rezervačku podpíšeme hneď, ako si nový majiteľ nájde čas. Čo myslíte, podpísali sme?

Prekvapivo áno. Ale len ja a drahý. Tu už moju krehkú psychiku nahlodávali značné pochybnosti. Bolo mi jasné, že takto seriózny predaj nehnuteľnosti nevyzerá, ale povedala som si, že tomu dám ešte jednu šancu. V tom čase som práve trčala na opačnej strane krajiny kvôli (mojej) operácii a následnej rekonvalescencii, preto som rezervačku len podpísala a strčila do ruky drahému, však toto zvládne dokončiť aj sám. Spokojne som preniesla celú ťarchu zodpovednosti na neho a ponorila sa do sveta bielych plášťov a analgetík. Predstavovala som si to tak, že kým ja sa nechám obskakovať lekármi, sestričkami a blízkymi rodinnými príslušníkmi, drahý sa stretne s novým majiteľom a maklérkou, zmluvu podpíšu a bude. Realita vyzerala trošička inak. Lekári a sestričky si odrobili svoje a hodili ma do náručia rodinným príslušníkom. Tí keď zistili, že sa z postele pár týždňov nepohnem, si povedali, že napravia všetky chyby vo výchove, ktorých sa na mne zamladi dopustili a preto som na striedačku počúvala dobré rady do života (lebo keď mi niekto nepovie, ako sa umýva kúpeľňa, naisto zhnijem v špine) a recepty starej mamy (naši odmietajú pripustiť existenciu kulinárskej zlatej strednej cesty a teda v ich očiach buď viem uvariť slávnostný 5-chodový obed a popri tom upiecť tri koláče, alebo si neviem uvariť ani párky s čajom). Ale vráťme sa k hrdinovi dňa. Drahý si dohodol stretnutie s novým majiteľom a maklérkou. Na stretnutie prišla len maklérka, drahý jej odovzdal nami podpísanú zmluvu a ona si ju vzala. Keď som sa to dozvedela, na chvíľu sa mi zastavilo srdce a najbližších pár dní som sa zabávala rátaním všetkých spôsobov, ktorými by sa táto situácia dala zneužiť. Prečo na stretnutie nový majiteľ neprišiel, mám zahmlené, keďže v tom čase som bola napichaná liekmi a drahý si už nepamätá, ktorá zo všetkých použitých výhovoriek to bola. Ale maklérka sľúbila, že novému majiteľovi rezervačku zanesie a on ju neskôr podpíše. Isteže, po predchádzajúcich skúsenostiach nebol dôvod jej neveriť. Potom nás už len týždeň po týždni - vždy po našich telefonických urgenciách - informovala, prečo rezervačku nový majiteľ ešte nepodpísal. Ak by vás zaujímal zoznam dôvodov, pre ktoré si dospelý človek nedokáže nájsť 5 minút na to, aby sa stretol so svojou maklérkou a podpísal pár listov papiera, tu sú: 

 - má veľa práce, nestíha

 - má ešte viac práce

 - odišiel na dovolenku

 - po dovolenke sa mu nedá dovolať

 - síce sa mu už dá dovolať, ale nepáči sa mu nejaký zápis v katastri ohľadom nehnuteľnosti, musí si to ešte preveriť a skontrolovať

 - ešte sa „to“ rieši na tom katastri.

Nikto nedostal mastnú po hube a mňa nezavreli len vďaka psychickej stabilite môjho drahého. Ktorý je zároveň aj dostatočne fyzicky silný na to, aby udržal nasratú a polohysterickú ženskú doma za dverami kuchyne. Maklérka mala nakoniec toľko odvahy, že sa s nami ešte raz osobne stretla. Povedala, že nechápe, čo sa deje, že s týmto predávajúcim ešte nikdy takéto problémy nemala, vrátila nám rezervačné zmluvy a uprosila nás, nech ešte týždeň počkáme a že nám dá vedieť, čo a ako. Už sa neozvala. 

Happy end? Šli sme sa na ten dom znova pozrieť, už sa tam niekto sťahuje. Želáme mu veľa šťastia.

No dobre, dám aj P.S.: Kurva! Doteraz nechápem, načo to všetko bolo dobré. Zabilo by majiteľa, keby nám aspoň po maklérke odkázal, že to predal niekomu inému? Nie, len by nám ušetril asi tak tri mesiace času a nervov. Zabije ho tento jeho prístup niekedy v budúcnosti? To nikto nevie, ale podľa mňa dosť pokúša osud, keďže nie každý sa dokáže vyventilovať napísaním jedného článku troch článkov. Týmto ho pozdravujem, keďže viem, že v Rusovciach podobné byty stavia a predáva naďalej. A špeciálny pozdrav ide realitnej kancelárii CENTURY 21. Nikdy viac.