S drahým sme sa rozhodli, že náš vzťah posunieme na vyššiu métu. Nie, žiadne animal porno ani diamantový prsteň. Chceli sme si spolu kúpiť byt. V Bratislave. Nemusíte facepalmovať, to som odvtedy už stokrát urobila za vás.

Drahý sa zhostil svojej úlohy správneho chlapa od začiatku viac než dobre a výber vhodných nehnuteľností nechal na mňa. Išla som na to samozrejme veľmi sofistikovane a ako prvé som zapla internet. O tom, ako sú mrňavé byty „útulné“, sme tu už článok mali. Tak len v skratke. Lokalita úplne v riti sa nazýva „pokojná“, prípadne pridáme „kontakt s prírodou“. Ak má majiteľ v byte kopec starých rároh, ktoré je lenivý vyhodiť, byt sa predáva za vyššiu cenu, lebo je „čiastočne zariadený“. Ak má pod domom najrušnejšiu cestu v meste, ktorej hlučnosť neodtesníte ani štupľami do uší, vykompenzuje to „dobrou dostupnosťou“. Napriek týmto nástrahám sveta realít sa mi podarilo zo všetkých inzerátov a ponúk vyselektovať veľa podozrivo dobrých bytov a tie prešli do ďalšieho kola. Tu drahý priložil jednu mozgovú hemisféru k dielu a spolu sme z toho zoznamu vybrali zopár bytov, ktoré sme si šli aj reálne obzrieť. Zopár = cca. 20 bytov. A bieda.

Byty na piatom či šiestom poschodí bez výťahu, bez pivnice a bez parkovania (ktoré v inzeráte boli, naživo sa im „asi stala nejaká chyba“). Na otázku, ako do bytu vytrepem bicykel, či (raz možno aj) kočík, mi bolo povedané, že to v pohode vynesiem aj v rukách. Áno, každý deň, veď koľko ľudí tak žije? Rečí o tom, ako na kompletné vybúranie kuchyne postačí „menšia rekonštrukcia“ som sa tiež napočúvala dosť. A ak mi ešte jeden maklér na úplne preplnenom parkovisku, na ktorom sa práve uvoľnilo jedno voľné miesto, povie, že „tu nie je problém s parkovaním“, vyrežem mu jazyk skleneným pilníkom na nechty.

Takto sme postupne od obhliadky k obhliadke upadli do párovej depresie a dali si na chvíľu od hľadania bytov oddych. V preklade sa nám úplne znechuteným odnechcelo hľadať ďalej. O pol roka neskôr sme začali hľadať znova a zistili sme, že ceny bytov vyskočili tak o 30 až 50 tisíc EUR vyššie. Lebo vysoký dopyt. Trocha drahá depresia. Ale ok, nájom sa nám naveky platiť nechce, byt by sme chceli vlastný, hľadáme ďalej.

Druhé kolo, znova inzeráty na webe. Inak, ak sa náhodou pýtate, či som len browsovala internet, tak nie, oslovili sme aj pár maklérov, ktorí boli celí ochotní nám niečo pomôcť nájsť. Zadali sme požadovanú rozlohu, lokalitu, počet izieb, parkovanie, cenu... a nič. Síce nám makléri posielali ponuky, ale buď úplne mimo našej cenovej hladiny, alebo úplne mimo našich parametrov. Alebo aj mimo ceny aj mimo parametrov naraz. Niečo ako generátor náhodných bytov. Ak sa mi teraz začnú ozývať makléri s tým, že som len nenatrafila „na tých správnych“, choďte do riti. Komunikovala som už s toľkými z vás, že by mi z toho vyšlo aj na tri vedecké štúdie a ešte by mi ostala malá vzorka na ďalšie experimenty. Všetci ste milí, usmiati a pôsobíte seriózne, ale to je to jediné pekné, čo sa o vás dá povedať. A áno, ešte jedna z vás bola mladá, štíhla a veľmi pekná (nie, Fľushky, kontakt som si nenechala). Čiže sme si znova prešli tortúrou - internet - veľa bytov - menej bytov - obhliadky. Za zmienku stojí jeden nádherný byt v centre mesta za smiešne nízku cenu. „To bude nejaký ojeb“, hovorím drahému. Ten ocenil môj šarm a inteligenciu súhlasným prikývnutím. „Ale veď tam napíšme, aspoň zo srandy“, dodala som. Drahý sa toho chytil a napísal, odpoveď na mail ešte tuším máme archivovaný, prišlo niečo takéto: „Ja byť cudzinec, teraz žiť v Afrika, ale na Slovensku predtým pracovať a kúpiť tam byt. Teraz byt nepotrebovať a chcieť rýchlo predať. Vy môcť ísť obzrieť byt, ja dať kľúče svojmu zástupca. Ale aby si ja overiť, že vy seriózni záujemci, vy poslať 600,-€ na môj účet č. ....... Po obhliadke bytu ja vám peniaze vrátiť.“ No čo, vravela som, že to bude sranda.

Ako sme si nakoniec jeden naozaj pekný byt vybrali a či sa nám podarilo ho aj kúpiť, sa v prípade záujmu dozviete v článku č. 2.