Život je raz taký, že chtiac-nechtiac začnete sledovať šport a stanete sa fanúšikom nejakého tímu. Ja som futbal začal sledovať v časoch, keď bol istý mne dovtedy neznámy Arsenal Londýn najlepším tímom sveta. Tak som k nemu pochopiteľne začal cítiť náklonnosť, začal som mu fandiť.

Čo to vlastne znamená? Vždy, keď tím, ktorému „fandím“, vyhrá, sa podvedome poteším, a vždy keď prehrá, sa naseriem, a to dvakrát intenzívnejšie, ako to nameral Kahneman a dostal za to nobelovku. Nevychádza mi to. Fandenie mi vlastne nedáva nijaký zmysel, popravde, je to totálne nachuja, asi ako keď sa človek do niekoho zamiluje a neskôr zistí, že to nechcel. No niet úniku. Zápasy takmer nepozerám, na štadión nechodím (čím, mimochodom, dokonale zapadám do tejto šablóny), ale život mi to aj tak znepríjemňuje. „You can change your wife, change your politics, change your religion. But never, never can you change your favourite football team!“ povedal raz futbalista, ktorý keď sa nasral, bol schopný prísť až k tribúne a kopnúť fanúšika.

Arsenal Londýn je niečo ako kult, a to nie je nevyhnutne kompliment. V roku 2004, keď v Premier League vyhrali posledný titul, boli naozaj príťažliví, zamiloval by sa do nich každý. Naviac mali trénera, ktorý vyzeral tak nadpozemsky, nebolo jasné, koľko má rokov, či má manželku alebo žije v celibáte, alebo či sa vyliahol z lotosového kvetu, keď už mal permanentne nahodený taký abstraktný budha-výraz, akože „som nad vecou a všetko mám na háku.“

Tento tréner pred dvomi pár týždňami oznámil, že po 22 rokoch v Arsenale končí, a okamžite sa spustili niečo ako oslavy jeho osoby. Väčšinou si človek odchod trénera ani nevšimne, no 22 rokov je nekonečná doba, zvlášť keď vo futbale majú aj najlepší asi desatinovú životnosť. Potiaľ dobre.

Teda, z pohľadu trénera výborné, z pohľadu klubu menej. Tento to totiž pretiahol asi tak o polovicu, ibaže sa zjavne nikomu nechcelo ho vyhodiť. Od posledného titulu 2004 to išlo s klubom pomaličky dole vodou, a tento rok to ide už rýchlo. Arsenal, kedysi objektívne výnimočný klub, čo dokázal 49 zápasov neprehrať a ten posledný zlomový stratil po vymyslenom páde a penalte zemiaku zvaného Wayne Rooney, sa dnes rúti do priemeru.

Fanúšikovia by sa mohli utešovať, že aspoň z futbalu nerobia extrémny biznis ako (takmer) všetky ostatné kluby a keď už stále nevyhrávajú, tak aspoň hrajú pekne. Sú tu len pre nekomerčných, povedal by Rytmus, tých, ktorí vedia oceniť krásu a kvalitu.

Je pravda, že pohľad na Wengerom vymyslené rýchle prihrávky bol dlhé roky oku lahodiaci. Je tiež pravda, že aj neskôr, keď už tie prihrávky robil kdekto a s oveľa lepšími výsledkami (napr. Barcelona, dnes Man City), len Arsenal vedel dať takýto alebo takýto gól, niečo tak absurdné, že nechápete, či si to celé týždne trénovali dookola namiesto toho, aby kurvadrát trénovali normálny futbal, čo im vystrelí titul alebo aspoň nespôsobí hanbu.

Spomedzi všetkých klubov práve Arsenal, a zvlášť jeho tréner Wenger, stelesňovali akúsi mravnú čistotu. Napríklad, Wenger celých 22 rokov odmietal kupovať hviezdy za veľké prachy, namiesto toho investoval do mládeže. Za ušetrené peniaze splácal nový štadión, a ešte teda aj hral pekný futbal, no proste hotová manka Tereza. Tak to aspoň zostane v pamäti.

Beriem, že krása hry je len také subjektívne žvástanie v medziach futbalu a tiež otázka vkusu. To podstatné na príbehu Arsenalu však futbal presahuje, a mohlo by to teoreticky trápiť aj ľudí, ktorým je celý šport u riti. o prečítaní si nemalého množstva článkov na slovenskom aj britskom internete musím ako zahanbený fanúšik spomenúť dve nechutnosti, ktoré sa prehliadajú. Je mi z toho smutno, ale nedá sa inak.

Finále Ligy majstrov 2006

Prvá menšia a triviálnejšia. Arsenal sa jediný raz v histórii dostal do finále Ligy majstrov, kde narazil na silnú Barcelonu s Ronaldinhom a jeho konským úsmevom. Prehral 1:2, čo nie je hanba. Hanba je, ako prehral. Jediný gól padol po nepriamom kope, ktorý vznikol z vymysleného faulu obrancu Ebouého. Arsenal, ten útočný tím, čo rád strieľa veľa a pekných gólov, dal jediný gól vo finále Ligy majstrov z vymyslenej štandardnej situácie.

Načo sa pohoršovať nad niečím, čo by sa síce diať nemalo, ale je to bežné ako koks v politike? Veď fauly predstiera každý alebo takmer každý futbalista, a pre rozhodcu je častokrát narýchlo nemožné posúdiť, čo sa vôbec stalo. Samozrejme, futbal, a hlavne FIFA, sa strašne bránia cutting-edge technológiám ako napr. kamera, ktorá v hokeji frčí už neviemkoľko desaťročí, a používajú na to načisto prijebané argumenty, ako napr. možné spomalenie hry. Iba anglická FA sa pomaly zobúdza, akože je rok 2018, a dodatočne sa snaží trestať simulantov.

Avšak čo na to tréneri a funkcionári klubov? Nie je im to stále kurva hanba? Asi nie, fajn, rozumiem, ale prečo aj ty Arséne, prečo? Prečo si toho svojho simulujúceho jebka nevyhodil z tímu alebo aspoň nepotrestal, alebo aspoň verejne nevyhlásil, že toto sa nemá? Kde bola tvoja filozofia? Kde bola mravná čistota? Som jediný vo vesmíre, koho to serie?

Kto vlastní Arsenal

Druhý problém je ďaleko závažnejší. Ktosi napísal: „The lack of money undid [Wenger]: the tidal wave of cash from super-rich owners, fuelling Chelsea and Manchester City, relegated Arsenal to footballing middle class.“ Človeku by až bolo ľúto, že ten dobrý, nekomerčný Arsenal je utláčaný zlými arabskými šejkami a ruskými tunelármi, ktorí pumpujú obrovské peniaze do Premier League.

A potom sa dozvie, že aj Arsenal na 30% vlastní ruský tunelár, a dokonca ho chce celý kúpiť. Ališer Usmanov sa stal svetovo známym len pred rokom, kedy sa prevalilo, že „podaroval“ vilu za pár desiatok mega eur premiérovi Medvedevovi. Len tak, viete ako. Taký lokálny Baštrnák, iba inteligentnejší a tým pádom škodlivejší.

Je verejným tajomstvom, že Veľká Británia umožňuje ruským tunelárom prať peniaze (pre posledné odhalenia pozri napr. tu). No ešte horšie je, že im táto krajina umožnila vyprať si aj status. Futbalový klub nie len tak nejaký podnik, je to značka, zdroj imidžu pre fanúšikov svojho aj ostatných klubov. Lebo čo je lepšie, ako keď vlastníte tradičný futbalovný klub, dokonca aj na Slovensku. Zrazu akoby ste boli niekto, niečo viac, než len odporný zlodej. Keď ste Abramovič a vlastníte Chelsea, je ďaleko prijateľnejšie, keď vás náhodný Jožo z ulice neznáša len preto, že je fanúšik ManU, ako pre objektívny fakt, že ste svoju krajinu ojebali o pár miliárd. Veľmi dobre to poznáme aj u nás doma. Toto je obrovský problém aj bez toho, aby som musel premostiť k Rusku ako geopolitickej hrozbe a Abramovičovi ako človeku, ktorý by Prezidentovi na počkanie vyfajčil, keby si ten o to požiadal.

Takže aj Arsenal, klub morálnej čistoty pre nekomečných, perie status tunelárovi. Znova by ma zaujímalo, čo si po celý ten čas myslel tréner Wenger. Či mu to neprišlo ani trochu, ako to diplomaticky povedať, nekonzistentné.

Čo z toho?

Spomeňte si na Arsenal vždy, keď sa budete pohoršovať nad, čojaviem, Realom Madrid, ktorý je obľúbeným terčom „spravodlivého hnevu“ pre jeho prestupovú politiku za stovky miliónov alebo nafúkaného a ufňukaného Ronalda. Tento klub, čo ako nedokonalý, je stále vlastnený fanúšikmi, a zmyslom jeho existencie je, podľa všetkých indícií, len a len biznis. A to je skvelé. Problém nastáva, keď šport prestane byť biznisom, keď sa klub hrá na „more than a club“, alebo sa tvári, vedome alebo nevedome, že je nad vecou, tak ako Wenger. Aj keď ho na pozadí dotujú rôzne indivíduá, ktoré by ste, slovami jedného prominentného slovenského fanúšika Arsenalu, neošťali, ani keby horeli.