I písal sa rok pána 2017, keď som sa od kamaráta dozvedel, že „...ale je to tam v pohode, trochu divočina, ale celkovo fajn, väčšinu voľného času sa tam chlastá...“ a to bola tá magická veta, ktorú keby mali ofaubáci, tak by sa svet zrútil do záhuby. Ale aby som vás dostal do obrazu: každoročne sa na Pohansku blízko Břeclavi robí archeologický výskum pod záštitou Ústavu archeológie a muzeológie Masarykovej univerzity. Pre študentov odboru povinná záležitosť tak na tri týždne. Pre mňa dvojtýždňová brigoška, tak na 220 kilákov ďaleko od mojej neznesiteľnej a neurotickej milovanej rodinky. Nejaká normálnejšia letná brigáda nepripadala do úvahy, takmer polovicu leta som totiž mal stráviť a aj strávil v Spojených štátoch na dovolenke u strejdu, ktorého som v tej dobe už tretím rokom naživo nevidel.

A tak som v marci napísal e/mail doktorovi D., že by som mal záujem o brigádu (amorálne som apeloval, že študujem geológiu a že je to skoro to isté!). Doktor D. odkázal, že ma berie. Ani neviem, ako prešiel semester a skúškové, po mesiaci a pol som na pár dní páchol domov, na pár pív a búchaných borovičiek za starými kamarátmi do Depa a do X-ka a už sadal na rýchlik Žilina – Bratiška. Cesta bola príjemná, v ZA síce pršalo, ale do Bratišky sa vyjasnilo, vláčik krásne prázdny, bez meškania a čítal som si Terryho Zeměplochu. O dve a pol hodinky ma privítala aróma Hlavnej šťanice stanice v Bratislave. Mal som k dobru hoďku na prestup, takže šup-šup, kúpil som si lístok BA – Břeclav (som vlakov neznalý, v ČR nie sú také, že Ficovlaky a cestovať vlakom na trase Brno – Žilina je aj tak za trest) a cigarety. Čuduj sa svete, pri mojom čakaní na fajčiarke si odo mňa nijaká pochybná existencia nepýtala cigaretu.

Trasa Blava – Břeclav bola viac-menej na pohodu (jeden pamätník pičoval, že čo chcú Mečiarovi a Kokotlebovi robiť zle, že prvý je otec Slovenska a druhý novodobý Jánošík, ale čo už, že...) akurát bola zdĺhavá a nudná a teda nehodná popisu.

Príchod do Břeclavi, welp, to už je iná. Doprava na základňu bola doktorom D. opísaná ako „svépomocná“ a jediné orientačné informácie pochádzali z úžasne popísanej mapky od seznam.cz. No, nevadí, som vysokoškolák, improvizovanie je niečo, v čom som dokonalý. Tak som na seba naložil dva plné turistické ruksaky a v dusnom teple si poctivo odšliapal nejaké tie kiláčiky na základňu, odratávajúc križovatky, na ktorých mám či nemám odbočovať. Po úspešnom úteku z mesta som sa len dal na dlhú rovinku smerujúcu do pralesa Pohanska. S cigaretkou v držke som sa kochal krajinkou južnej Moravy (napríklad krčmou, kde čapovali 11-stupňovú Černú Horu za 19 Kč, popiči!), až som sa ocitol v areáli archeologickej pamiatkovej oblasti Pohansko. Moja radosť bola v ten moment úmerná tomu, že už zašlo slnko a že som mal ešte tak kilák a pol šliapania cez temný les pred sebou. Ehm, hurá, I guess? Nálade taktiež pomáhal môj telefón zväčša bez signálu, na ktorom raz za čas pípla SMSka „Vítejte v České republice“, „Vitajte na Slovensku“ alebo „Willkommen in Österreich“. Nuž, nebolo to až tak zlé, stratil som sa iba raz a našliapal len o pol kiláku viac. Eventuálne som základňu našiel, dvoch odchádzajúcich ľudí som sa opýtal „Zdar... ehm... archeologická základňa Masárny?“ a odpoveďou mi bolo: „Jó, běž do kuchyně za Míšou, ta ti řekne, co a jak.“ Poslúchol som.

Míša jest celkom fajn baba. Doktorandka pod doktorom D., metalistka, dá sa s ňou diskutovať o kde-čom. Nafasoval som od nej kľúč od bunky (síce pomerne nová, ale aj tak plechová kokotina, v ktorej na večer bolo kurevské teplo, lebo na ňu celý deň jebalo slnko, ale ráno tam zasa bola spičená zima) plnej mŕtveho hmyzu, že ak by hmyzožravé tvory mali obdobu Greenpeace, tak by fejsbučik zaplavila vlna nárekových statusov o krutosti voči hmyzu, a vybalil som sa. Do skrine s najmenším množstvom pavučín som ako-tak dostal pár tričiek, ináč som si jebol oba ruksaky na hornú palandu poschodovej postele a zvyšné veci lovil odtiaľ. Ešte som dodal pomocou metly menšie odstránenie all-natural vysoko proteínových čipsov z podlahy a šiel za Míšou po zaučenie.

To znelo nejako tak, že raňajky začínajú 6:30 (au), kope sa od siedmej do štvrtej poobede (au!) a že potom si môžeme robiť, čo chceme. Ďalej to, že sa varí dobre (neklamala, zastihol som na turnuse dvoch kuchárov, a od oboch to bolo parádne žrádlo!) a že utorky a štvrtky sú viac-menej chlastacie (utorky menej, štvrtky viac). Teda, výraznejšie chlastacie než iné dni. Potom to, že v hlavnej budove základne nemám okrem jedálne, hajzla a sprchy liezť nikam. A nakoniec, že je tam hromada mačiek zdegenerovaných inbreedingom a nech na ne nesiaham, keďže majú toxoplazmózu, čož ale bolo dosť veľa ľudom jedno. Po inštruktáži som dostal prihlasovacie heslo na ako-tak fungujúcu wifinku a keďže nebolo moc čo robiť, hodil som dvojhodinový pokec s Míšou, pretože základňa bola pustá a hlavné jadro kopáčov šlo niekam chlastať. S výnimkou Míši som sa zoznámil s Kubom Š. a s Kubom V., alias Kubíkom. Keďže KŠ na poslednú chvíľu dorábal niečo k bakalárke a Kubík šiel rovno spať, moc som si s nimi nepokecal. Však k tomu sa potom dostalo...