Práve ste dorazili na vrchol kopca, sadnete si na kameň a pomaly predychávate tých päť cigariet, čo ste vyfajčili cestou hore. Nemáte síce veľmi radi výšky, ale dobrý pocit z túry a zvedavosť vás predsa len prinútia ísť sa pozrieť k okraju vŕška, keď už ste sa dotrepali až sem. Pohybujete sa opatrne, a keď už ste dostatočne blízko, nakuknete dole. Odrazu vás prepadne nepríjemný pocit, myšlienka. Čo keby som teraz skočil? Chcem skočiť? Pozriete sa vedľa seba, kde si párik robí spoločnú selfie a pomyslíte si, aké by bolo jednoduché do nich len trošku strčiť. Nečakajú to, cítia sa bezpečne, nemajú dôvod myslieť si, že im chcete ublížiť. V momente príde uvedomenie si toho, čo sa vám pred chvíľou odohralo v hlave a začnete mať pochybnosti o svojom mentálnom zdraví. Radšej si aj vy rýchlo cvaknete jednu fotku a poberiete sa naspäť.

Kúpil som si nedávno novú knihu od Jozefa Kariku, ktorá patrí medzi ďalšie z jeho mysterióznych trilerov. Čo sa kvality týka, drží si taký karikovský štandard a človek, čo predtým čítal jeho staršiu tvorbu, už je pripravený na to, čo príde alebo dokáže odhadnúť, čo sa asi stane. Ide o kúsok, v ktorom je znova ústredným prvkom slovenská záhada, miestami je doslova preplnený filozofovaním a pri čítaní sa nezbavíte dojmu, že autor sa už začal vykrádať sám. Nechcem sa venovať knihe samotnej, takže sa nemusíte báť žiadnych spoilerov, ale kto má chuť na ľahší mysteriózny príbeh s introspektívnymi prvkami, nech pokojne siahne po Priepasti, vrcholový čitateľský zážitok ale hľadajte inde.

Karika sa však v knihe okrajovo venuje zaujímavému a prekvapivo bežnému fenoménu vtieravých myšlienok. Tieto sú časté napríklad u ľudí s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD), pri ktorej ide o viac, než len vymeriavanie krokov, aby človek nestúpil na medzery medzi dlaždicami alebo vytváranie systému v ukladaní lyžičiek, ako je to často zobrazované v obrázkových meme diskutabilnej kvality. Prisahám, OCD je medzi užívateľmi internetu asi najrozšírenejšia a najviac samodiagnostikovaná mentálna porucha. V skutočnosti ide o závažný stav, ktorý ľuďom spôsobuje značný diskomfort. Vtieravé myšlienky sa však nevyhýbajú ani tým, ktorí objektívne netrpia podobnými ťažkosťami. V knihe sa konkrétne spomínajú také, ktoré majú agresívny alebo (seba)deštruktívny charakter. Je možné, že ich sami poznáte – nutkanie ublížiť slabým či zvieratám; matka, ktorá si predstavuje, ako hodí novorodenca do vriacej vody; myšlienka, čo by sa asi stalo, keby som autom vyšiel na chodník, kde sa ľudia cítia bezpečne alebo nezastavil pred prechodom, na ktorom sú chodci; náhly popud skočiť pod prichádzajúci vlak alebo situácia podobná tej z úvodu. Francúzsky termín pre nutkanie skočiť z vysokého miesta, je „l´appel du vide“, v angličtine „call of the void“, čo by sa dalo preložiť ako „volanie prázdnoty“. Ďalšími poetickými názvami, s ktorým som sa stretol, sú aj „volanie sirény“ alebo „pieseň sirény“. Tie majú svoj pôvod v mytologických bytostiach, ktoré lákali námorníkov do náruče záhuby. Musím sa priznať, že sa mi tie názvy páčia. Síce na prvý pohľad gýčové, no majú v sebe zároveň tajomný, až fantasy nádych.

Výsledky epidemiologických výskumov ukazujú výskyt vtieravých myšlienok až u 94% populácie a ľudia ich zažívajú každý deň. Je teda viac ako pravdepodobné, že ste ich zažili aj vy, ktorí čítate tento článok. Neznamená to, že tajne túžite zabiť alebo zmrzačiť seba, svojich blízkych, či cudzincov, môžete byť pokojní. Nebavíme sa o realizácii vyššie spomínaných činností, iba o výskyte myšlienok. Nemusíte sa tiež báť, že potrebujete odbornú pomoc vo forme terapie alebo liekov. Ako som spomínal, myšlienky s vtieravými obsahmi neznamenajú, že človek trpí OCD či inou poruchou.  

Prečo sa u tak vysokého počtu ľudí objavujú nutkavé túžby po násilí, agresii či deštrukcii? Ako v prípade mnohých mentálnych procesov, stopercentne uspokojivú odpoveď zatiaľ nepoznáme. Existujú filozofické úvahy, ako od Jeana-Paula Sartra, ktorý ich opisuje ako moment existenciálnej pravdy o ľudskej slobode voľby medzi životom a smrťou. Možnosť slobodne rozmýšľať nad morbídnymi udalosťami, mať v predstavách  moc nad životom seba alebo niekoho iného, je fascinujúca. O tom, nad čím práve rozmýšľate viete iba vy a nikto iný.

Štúdia z roku 2012, ktorá sa zaoberala myšlienkami na skok, ich pomenovala „fenomén výšky“. Jedným z potenciálnych vysvetlení môže byť spôsob interpretácie vlastných myšlienok a kognitívna disonancia. Tá nastáva vtedy, keď dôjde k nekonzistencii medzi myšlienkami, vierou alebo postojmi vo vzťahu k behaviorálnym prejavom. Zjednodušene – to, čo cítite alebo zažívate, nie je kompatibilné s tým, čo robíte. Keď stojíte na hrane útesu, kognitívna disonancia je spôsobená pocitom závrate a nevoľnosti. Cítite sa vyvedený z rovnováhy a telo sa snaží tento stav zrovnať, urobí krok späť ale mozog je zmätený, pretože neregistruje žiadne bezprostredné nebezpečenstvo alebo hrozbu. Nepadáte, možno ani nestojíte dostatočne blízko okraju. Prečo teda telo vysiela varovné signály a snaží sa dostať do bezpečia? Mozog z toho vyvodí logický záver – chceli ste skočiť, ale rozmysleli ste si to. Dochádza k pokrivenej interpretácii toho, čo sa stalo a post hoc racionalizácii. Ide o zaujímavú teóriu, štúdia však nebola bezchybná a mala svoje limity.

Všetko, čomu sme sa doteraz venovali, sa týkalo osôb bez závažnejších psychických ťažkostí, nie ľudí so suicidálnymi myšlienkami. Pokiaľ skutočne premýšľate nad samovraždou, neváhajte sa obrátiť na odborníkov a inštitúcie, ktoré vám pomôžu.

Ak sa chcete vtieravých myšlienok zbaviť, postup je pomerne jednoznačný. V prípade, že skutočne nie sú produktom vážnej úzkostnej poruchy, ignorujte ich, pokračujte v tom, čo ste robili a neprikladajte im váhu. To najhoršie, čo môžete urobiť, je začať sa v nich vŕtať a snažiť sa ich nasilu popierať.  Pokiaľ začnete uvažovať nad tým, čo o vás vypovedajú, či ste v poriadku, či naozaj chcete urobiť niečo zlé, prilievate olej do ohňa a začnete si okolo nich vytvárať naratív. Niektorí ľudia sa začnú vyhýbať miestam a udalostiam, ktoré v nich myšlienky spúšťajú, začnú doma schovávať nože alebo sa vyhýbať kontaktu s vlastným dieťaťom, záleží od obsahu. Až tu sa môže u niekoho objaviť skutočné obsedantno-kompulzívne správanie. Ak sa pristihnete, že na vysokom mieste uvažujete nad tým, čo by sa stalo, keby ste skočili alebo keby ste niekoho dobodali, povedzte si len „hm, to by bolo fakt zlé“, a viac sa tomu nevenujte. Nekŕmte tieto fantázie, nechajte ich odísť.

Nepríjemné myšlienky so zlými, niekedy až hrozivými obsahmi, sa týkajú takmer každého z nás. Pokiaľ ste ich sami zažili a pochybovali o sebe, tak dúfam, že vás článok upokojil a vy sa nemusíte báť o svoje mentálne zdravie, či o životy vás a ľudí, ktorí s vami prichádzajú do styku. Presné dôvody vzniku zatiaľ stále nie sú známe, ale dovolím si tu použiť citát: „Keby bol ľudský mozog taký jednoduchý, že by sme ho dokázali pochopiť, boli by sme príliš jednoduchí na to, aby sme ho dokázali pochopiť.“