Jedného krásneho dňa sa každého študenta veselé časy školské skončia a to po väčšinou obhajobou diplomovej práce. Takto presne končili moje študentské časy, neviem ako u iných, pre mňa fakt veselé, aj keď asi správnejšie by bolo nahradiť slovíčko veselé za alkoholické, ale zas až také zlé to hádam nebolo.

Teda dúfam, a na skryté nejasné signály z môjho mozgu, že by to predsa len bolo lepšie označenie môjho štúdia na svf-stuba (ďalej len "u nás") sa nateraz vykašlime, boli aj veselší študenti. No venujme sa dňu D a mojej náročnej príprave na tento finálny počin mojej študentskej kariéry.

Výsledný produkt 5-ročného štúdia, zvládnutého za šesť rokov, som odovzdal skoro celkom regulérne asi tri týždne po termíne, ako celkovo predposledný zo záujemcov o diplom z tejto školskej ustanovizne. Kamoš, čo bol posledný, bol na konci nášho dvojčlenného radu vďaka rozhodnutiu spoločného vedúceho - mal ho proste radšej.

Čo sa týka obsahu tejto mojej top školskej prácičky, pravdepodobne bol fakt dobrý, pretože jednotku od vedúceho aj oponenta tá forma jednoducho nemohla dostať, s čím sa je síce v dnešnej dobe "formy dôležitejšej od obsahu" nevhodné chváliť, ale asi mi to je jedno.

Ešte malá odbočka k obhajovaniu týchto študentských klenotov záverečných prác. 

U nás to v tom božom roku nástupu kolopiča (tento výraz sa mi fakt páči) k získavaniu nemalých finančných spoločných prostriedkov pracujúceho ľudu tejto nešťastnej republiky pre istý okruh jeho tvorcov fungovalo dvojdňovo, lebo študentov bolo vtedy ešte kvantitatívne dosť. Kvalitatívne to bolo takisto lepšie (keď nikto nechváli, tak...), no bolo nás jak hadov a komisií málo. Obhajovalo sa v stredu a vo štvrtok, v pomere približne 2/3 šťastlivcov prvý deň a 1/3 ešte väčších šťastlivcov deň druhý. Veď, kto by si nechcel toto veselé štúdium predĺžiť aspoň o deň, keď už viac sa nedalo. Takže som sa, samozrejme, ocitol na zozname štvrtkového dňa D a velice sa tomu tešil, lebo veselosti nikdy nie je dosť.

V dvojtretinovom dni D, sa tým nešťastníkom ukráteným o jeden celý deň štúdia, celkom darilo. Pokiaľ ma pamäť neklame, skoro všetci svoje cenné výplody hodné minimálne 5-očnej archivácie zo zákona (nechce sa mi furt gúgliť, už zistiť dátum štartu dúfajme prvej trilógie prílevu istôt mi zobralo veľa teraz tak potrebnej energie) obhájili a teda túto smutnú správu konca tohto veselého obdobia študentskej duše bolo treba pekne po slovänsky osláviť. Teda ožrať sa jak zákon káže.

Neviem kto z vás si pamätá inernát Bernolák, resp. jeho krčmu s bazénom hneď vedľa vstupu do vestibulu tejto ustanovizne, ale skúste si predstaviť,čo sa deje v hlbinách študákovej duše, keď cez otvorené okno začuje takú malú párty v svinskom teple tých dní. Zurčanie vody z fontány, hlasitý smiech už veselých inžinierok, štrnganie pivných pohárov, súťaž nedobrovoľníčok z radov inžinierok prechádzajúcich práve okolo, v disciplíne miss mokré tričko.

No, skúste si to predstaviť. Napríklad, ako ja teraz. Áááách. Najlepšia párty za tie roky, čo som zažil. Plný bar aj bazén mojich zajtrajších kolegov, v bazéne výčap redbullu s vodkou, preťažené plávajúce kreslá na vode s hĺbkou akurát po stehná inžinierok, no možno trochu vyššie. Volejbal sa hral pomedzi to všetko.

Reku, o desiatej večer si dám jedno pivko a pôjdem spať. Dovtedy si, čo to pripravím, teda hlavne príhovor, keďže slidovanie dákych blbých obrázkov som už dávnejšie zavrhol ako nepotrebnú prácu naviac. Spomínaný príhovor som nakoniec dajak nestihol, vlastne ani nič iné, čo už stáva sa, ale tak tú párty, kamošov a tak, reku musím aspoň vidieť, desítka vleze se, snad ještě jedna...

Tak, poviem to rovno, druhú desiatku som asi nedokončil. Nepamätám si už veľmi ani čo a ako, čo si však pamätám, bolo asi šesť hodín ráno na spojovačke niekde na prvom poschodí. Harmonika hrá, ľudia veselí až skoro do mŕtva a jeden z tých inžinierskych anjelov ma posiela od fľašky piva spať, aby som zajtra vstal pripravený, ako sa patrí. Neviem akým zázrakom som ju počúvol. Tuším ma presvedčili posledné zbytky nejakých menej veselých mozgových buniek.  

Deň D nemohol začať lepšie ako budíčkom o siedmej a asi polhodinovou sprchou, kde som sa pokúsil trochu rozmýšľať, čo s načatým ránom a či mám čo jesť. Mne proste po takýchto oslavičkách všedného dňa chutí najviac asi praženica s cibuľkou, šunkou, syrom, paprikou, čo ešte nájdem v chladničke, s hubami a slaninou, mňam.

Po sprche a následnom vyštafírovaní sa, som čosik rýchlo zhltol s chlebom a hajde hľadať na fakultu príslušnú miestnosť môjho vysvätenia do elity mozgov tejto krásnej profesie, kde zarobíte veľa peňazí za ešte viacej roboty a vlastne nie vždy vám zaplatia.

Takže okolo ôsmej som sa oprel polkou obleku o skriňu pred učebňou a začal písať ten posratý príhovor, ktorý sa nakoniec podobal asi najviac na cca osem bodovú osnovu s citátom na začiatku a improvizáciou na konci.

K samotnej obhajobe mojej diplomovky len krátko, čo už tam môžem narozprávať, keď tento počin tu má asi trikrát viac slov ako som vtedy s príslušným odórom zo seba vypotil váženej komisii. Tá sa asi snažila zaregistrovať môj smutný stav a kým sa predseda komisie snažil kdesi vytratiť, služobne najvyšší člen našej fakulty, sa pokúsil na niečom ma nachytať, keďže neveril môjmu oponentovi, že daný obsah je až taký super.

Nemal som síl mu odporovať, aj keď som to mal dobre, čo mi jeden člen neskôr už na chodbe pošepol do ucha spolu z rezultom obhájenia vo vete: "Pán kolega, mali ste pravdu".

Yeah.

Tak, čo povedať na záver? Pri nástupe na ofiko vyhodnotenie, ma už tak nešvácalo, aj keď druhú sprchu som popri dvoch pollitrových vyprošťovákoch nestihol. Vážená komisia na čele s predsedom si predsa len dovolila opýtať na môj smutný stav popri gratuláciách všetkého druhu. Odpoveďou jej bola nesúvislá mrmlavá odpoveď o nedostatku spánku a šlo sa na pivo.

PS. Kamarát rozprával...