Pondelky nie sú zlé. Povedali všetci úspešní na instagrame. Ak ma práca v gastronómii niečo naučila,  tak je to faloš. Hlavne medzi tými top. Samozrejme som medzi nich nikdy nepatril, nikdy nebudem a ani som nikdy nechcel. Bohate mi stačilo s nimi pracovať. Doteraz som nepochopil, prečo sa niekto tak strašne snaží byť úspešným. Work hard, play hard. Nikdy som nebol súťaživý človek. Podľa mňa jediné, čo stojí za námahu, sú ženy. Stojí, chápete to? Neviem, či je to len dnešný trend, alebo to tu bolo skôr, ale dneska je top každý jeden.

 

To fakt nikto nechce byť priemer? Ten šedý priemer? Veď byť priemer je úplne super. Nejde o to byť zavretý v kóji v korporáte a vyklikávať tabulky bez štipky kreativity.

 

Ja som išiel do gastra. Tým ma otec btw strašil stále - ako nikdy nič nebudem. Mal pravdu a to je dobre. Jediné, čo som kedy chcel aby po mne zostalo, je kvalitná robota. Aby mi hostia povedali, že im chutilo, že drink bol úplne popiči. Aby mi Marián K. vypil zásobu pečenej ananásovej limonády na celý večer. Bachráč skurvený, skrz teba som bol zaprasený od ananásu cez servis skoro 2 hodiny.

 

Ak sa nájde nejaká dobrá duša, ktorá si ide tieto neskutočné motivácie, nech mi vysvetlí, ako to vôbec funguje. Môžu byť všetci najlepší? Nemôžu, dokonca ani vy, čo makáte na svojich snoch a máte pozitívne myslenie, skončíte ako ja. Hypotéka, byt niekde na predmestí a deti, s ktorými pôjdete raz za rok na dovolenku. Nevravím, že to je zlé (tento rok Namíbia, Cape Town, Jordánsko, Chernobyl). Zlé je žiť v sebaklame a celý život naháňať vzdušné zámky. Ja viem, že nebudem mať loď a tiež mám taký tušák, že ani žiť vo Fort Williams. Treba sa naučiť aj prehrávať.

 

Peniaze sa dajú zarobiť aj v normálnej robote. Ako šéf barman som mal vysoko nad svk priemer, neoplatilo by sa mi robiť ani v zahraničí. A přitom taková blbost. Sem tam som si dal školeníčko, nejakú ochutnávku, nech sa udržím v kole, ale nenaháňal som sa. Padla smena a hlava sa vypla. A čo, že nie som sám sebe pánom. To je tak hŕstka ľudí. Drvivá väčšina si to len myslí. Ani nechcem byť sám sebe pánom. Poznám sa a výhra by to teda nebola. Milujem, ako nejaký super influencer napíše, že pracuje len keď chce. Pozrel by som si ho ako mesiac nič nenapíše, mesiac nespraví spoluprácu a opustí sa ako filipínska prostitútka.

 

Možno je načase zamyslieť sa nad tým, aká je táto honba za úspechom úplná kokotina. Ale pre psychodoktorov to musí byť zlatá éra. Toľko sklamaných ľudí zo života snáď ešte nebolo. Je dobré byť priemer. Je dobré, že niekto je lepší, vždy bude niekto lepší. Btw - taká malá príhoda z práce. Za barom sedel vždy strašne pozitívny moderátor a zabávač. Nechcem hovoriť kto, ale začína na S a končí na ajfa. Znudene si listoval v mobile a na dotazy svojej starej čo si dá, odpovedal len "mne jedno, bože, vyber čo chceš a daj mi pokoj". O 5 minút vytiahol kameru a začal hučať, že "waaaau sme na najlepšom jedle v celej BA, úžasná atmosféra a s mojou milovanou ženou si tento večer poriadne užijeme". Dotočil a znova to isté. A čo tým ľuďom úplne jebe?