Píše sa jeden z posledných januárových dní roku 2021, pandémia vrcholí a spolu s ňou aj COVIDová rutina zamestnancov v červenej nemocnici v nemenovanej univerzitnej nemocnici na východnom Slovensku. Priznávam, že ako pracovník vyšetrovacích zložiek to mám asi v tejto situácii o niečo jednoduchšie ako kolegovia z lôžkových oddelení, ale aj tak sa niekedy zapotím. Doslova.

Dnes som to ja, kto vychytal nevďačnú úlohu putovného ultrazvukového vyšetrovania COVIDových pacientov s boľavými bruchami. Laik by mohol nadobudnúť mylný dojem, že zápal pľúc je jediným problémom pacientov s týmto v súčasnosti najpopulárnejším infekčným ochorením.

Bolesť brucha býva pomerne častým príznakom pri infekčných ochoreniach a tiež komplikáciou liečby, najmä ako sa pacientom profylakticky podávajú antibiotika, aby ku COVIDovému zápalu nedostali ešte ten bakteriálny, prípadne pacient môže mať iný problém a popritom sa zistí, že je COVID pozitívny alebo je pacient liečený pre iný problém a v nemocnici sa nakazí. Aj títo pacienti si teda neraz vyžadujú nejakú zobrazovaciu metódu.

Dostávam telefonát, na jednom z reprofilizovaných (to je také, ktoré je bežne iné, ale počas pandémie slúži na liečbu pacientov s COVIDom) oddelení treba vyšetriť dvoch pacientov, nejak ich bolia bruchá, v krvi im stúpajú zápalové parametre a zrejme by si nejaké takéto zobrazovacie vyšetrenie zaslúžili.

Keďže logistika ležiaceho pacienta na kyslíku, potreba jeho bezpečného transportu (aj pre ostatný personál) je pri pavilónovom systéme akosi zložitá, bude sa vyšetrovať pri lôžku pacienta.

Vyberám sa na dané reprofilizované oddelenie, absolvujem rutinu obliekania sa do celotelového kondómu ochranného overalu a iných osobných ochranných pracovných prostriedkov (menovite: dvoje latexových rukavíc, respirátor, ochranné rúško, ochranný štít, návleky na obuv) a s nádejou sa vydávam do červenej zóny.

Na chodbe zhliadnem niekoľko ľudí a objekt môjho momentálneho záujmu, starší ultrazvukový prístroj. Kontrolujem, či má všetko potrebné vybavenie a zisťujem, že mi chýba ultrazvukový gél na vyšetrovanie, nachádzam iba prázdnu fľašku. Zdráhavo oslovujem najbližšiu neznámu bytosť v ochrannom overáli, netušiac, kto to je s otázkou, či je miestny a či nevie, kde by som našiel túto pre vyšetrenie esenciálnu hmotu. Nepochodil som, pani je asi upratovačka.

Skúšam podobnú otázku v miestnosti sestier, kde dostávam odpoveď, že majú celú bandasku. ,,Výborne!“ pomyslím si v duchu neuvedomujúc si, ako hlboko sa mýlim.

Začínam si uvedomovať, že obsah tejto cca 5-kilovej bandasky bude nejakým spôsobom dostať do tej malej fľaštičky a že predmetná, banálne znejúca činnosť môže byť vzhľadom k fyzikálnym vlastnostiam predmetnej substancie istý problém. Pokúšam sa o obyčajné preliatie, samozrejme gél ostáva vďaka svojej viskozite tvrdohlavo na svojom mieste. Vzhľadom k disproporcii otvorov predmetných nádob zavrhujem myšlienku stlačenia veľkej nádoby. Pokúšam sa obalený v ochranných  pracovných prostriedkoch nastoknúť fľaštičku na bandasku a vo všetkých možných polohách do nej dostať ten gél. Fľaštičkovo–bandaskovú kamasutru neúspešne ukončujem, ani 6 rokov medicíny a nejaký rok praxe ma na túto úlohu nepripravilo.

Rezignujem a idem si po radu k sestrám, ktoré tiež nedisponujú nejakým elegantným know-how na riešenie uvedeného problému. Jednu z nich však napadne vyliať gél z bandasky do emitnej misky a namáčať si vyšetrovaciu sondu ako párky do horčice. Nuž, núdzové situácie vyžadujú núdzové riešenie a keďže nám nič lepšie nenapadlo, pristupujem na tento spôsob.

Ultrazvuk je zaparkovaný medzi stolíkom s prístrojom, ktorý identifikujem ako ekg a ešte nejakým mne neznámym zariadením na opačnej strane. Snažím sa ultrazvuk potiahnúť a vyslobodiť, ale ani sa nehne. Kontrolujem, či ho niekto iniciatívne nezabrzdil, ale brzda je uvoľnená. Káble nie sú v kolesách a teda volím metódu hrubého násilia, ale kolieska sú nejakým spôsobom zašprajcované (uložené kolmo k smeru želaného pohybu) a stroj ostáva na svojom mieste. Začínam pokus o uvoľnenie z boku posunom vedľajšieho prístroja a nejakým zázrakom sa mi podarí prístroj vyslobodiť.

Manévrujem po nemocničnej chodbe a akosi si všímam, že zadné kolieska sú fixované a pohybujú sa iba dopredu a dozadu, iba predné sú otáčacie a teda pohyblivé do všetkých strán.

Vstupujem na izbu, sú tu dve postele, pacient, ktorého mám v pláne vyšetrovať je na tej vzdialenejšej, vedľa postele sa nachádza nočný stolík a jedálenský stolík, čiastočne zasahuje nad posteľ. Ticho prerušuje iba syčanie kyslíka a jeho prebublávanie cez zvlhčovač. Izba je malá, so strojom sa potrebujem dostať vedľa postele, čo znamená, že musím presunúť stolík tak, aby som sa k pacientovi dostal. Na dolnej strane postele je ešte jeden stolík, začínam teda hrať nemocničnú modifikáciu hry TETRIS a posúvam stolíky do rohu, aby som sa dostal k pacientovi. Na rozkývanom jedálenskom stolíku sa nachádza nemocničný čaj a mobil, pri pokuse o pohyb rozheganého vozíka dochádza k presunu časti čaju na vedľa ležiaci mobil, pacient však pospáva, mobil sa nesťažuje, rýchlo ho utriem a idem si dotlačiť ultrazvuk.

Zisťujem, že kolieska pohybujúce sa iba v jednej osi limitujú polomer otáčania a okolo postele prvého pacienta ani s použitím hrubého násilia a lomcovania neprejdem, takže sa musím vrátiť s prístrojom ku dverám, odbrzdiť posteľ a otočiť ju šikmo. Potom sa dostávam k posteli vyšetrovaného pacienta. V polorozpadnutej zásuvke je zapojený prístroj s niekoľkými tlačidlami a displejom ukazujúcim údaj 35l/min, identifikujem ho ako zariadenie zabezpečujúce vysoký prietok kyslíka (high-flow oxygenátor) a potom ešte nejaký UV žiarič. Rozhodujem sa, že bude schodnejšie odpojiť ten žiarič a zapojiť si tam svoju mašinu.

Väčšina pacientov na oddelení je somnolentných, čo v krátkosti znamená, že pospávajú, ale ak ich oslovíte alebo sa ich dotknete zvyčajne primerane reagujú a komunikujú. Stručne informujem pacienta o tom, čo sa s ním chystám robiť, kontrolujem jeho identitu a snažím sa zapnúť ultrazvuk.

Prístroj nereaguje. V hlave si spúšťam diferenciálnu diagnostiku jeho nefunkčnosti a kontrolujem zapojenie, druhý koniec kábla sa povaľuje po zemi. Opäť tlačím prístroj späť, aby som sa dostal na jeho zadnú stranu a našiel otvor, kde sa dá kábel zapojiť. Musím si musím kľaknúť, konektor je uložený dole pod lištou. Vstávam a približne po 30 minútach v strávených v ochrannom plášti prevádzajúc vyššie popísané úkony cítim stekanie kvapiek potu po chrbte až dole na menej vábne miesta ľudského tela. Prístroj sa konečne zapne, netrvá mu to ani 5 minút.

Keďže zisťujem, že napriek sťahovaniu väčšiny nábytku na izbe k bruchu pacienta stále nedosiahnem (v uličke medzi posteľami pri jeho hlave je nočný stolík a ultrazvuk má tiež svoje rozmery) sadám si na pacientovu posteľ. Otáčam si monitor tak, aby som ho videl z tejto pozície. Zapojeniu monitora sa tento môj prístup rozhodne nepáči, keďže sa v momente rozhoduje pre vypnutie. Dotlačím konektor a dostávam sa k vyšetreniu.

Samotné vyšetrenie prebieha relatívne bez problémov, je mierne limitované skutočnosťou, že pacient má problém zadržať dych, ale nejak mu to nevyčítam. Vyšetrenie ukončujem, prístroj civilizovane vypínam a odpájam z rozpadnutej zásuvky. Pri tomto relatívne banálne pôsobiacom úkone vypadáva plastová časť zásuvky a okrem svojho prístroja nechtiac odpájam aj ten, ktorý zabezpečoval pacientovi 35 litrov kyslíka za minútu. Po kúpeli vo svojom teplom pote ma pre zmenu obleje studený. High-flow ventilácia reaguje na neplánované ukončenie svojej činnosti hlasitým pípaním, na čo sa strhne aj pacient, rýchlo ho radšej zapájam naspäť do rozpadnutej zásuvky a pomerne promptne obnovuje svoju činnosť, takže si vydýchnem, že som pána zatiaľ nedorazil.

Manévrujem naspäť, vraciam mobiliár na svoje miesto, uisťujem sa, že pacient nedýcha horšie ako pred mojou neplánovanou deeskaláciou kyslíkovej liečby a mierim vyšetriť druhého pacienta.

Na chodbe ma oslovuje jeden kus personálu s otázkou, či som niečo zistil. Odpovedám, že pacient má kolitídu (zápal hrubého čreva v nemocničnom prostredí spôsobený zvyčajne podávaním antibiotík ako prílohy k väčšine chodov) . Dostávam reakciu, že to má predsa každý druhý. Keďže danú osobu nepoznám, odpúšťam si svoju reakciu na toto konštatovanie.

Izba druhého pacienta je štvorposteľová, čo síce ponúka viac priestoru, na druhej strane aj viac prekážajúceho zariadenia. Poučený skúsenosťami ide príprava na vyšetrenie rýchlejšie a asi po hodine ukončujem diagnostický proces na reprofilizovanom oddelení. Pri odchode ma zastihne miestny personál, že obdržal telefonát, že mám odtiaľ ísť na iné oddelenie, kde je tiež treba urobiť úesgé. Vzhľadom k tomu, že zistené skutočnosti je treba zapísať a som na pokraji dehydratácie sa vraciam na základňu, približne 5-minútová prechádzka pri teplotách okolo nuly pôsobí mimoriadne osviežujúco. Na základni ma víta kolega s uštipačnou otázkou, či som prišiel z frontu. Zapisujem nálezy a vyberám sa na ďalšie oddelenie v ústrety novej výzve...