Churchill povedal, že najlepší argument proti demokracii je päťminútový rozhovor s priemerným voličom a niet väčšej pravdy, najmä v spoločnosti tvorenej prevažne blbcami. Ja na to nadviažem a poviem, že najlepší argument, že ľuďom jebe, sú internetové diskusie a nezažijete väčšiu dávku intelektového deficitu, ako keď sa vás snaží kňaz cirkvi Slobodno-vysielačovo Sprostášovej presvedčiť o svojej pravde. Teraz určite nečakáte, že aj toto je článok o hokeji.

 

Stalo sa totižto toto, jeden nasratý hokejista prijebal druhému do tváre v zápase, v ktorom vôbec o nič nešlo. Nič nezvyčajné, športovci nie sú známi práve svojou zdržanlivosťou a schopnosťou udržať si chladnú hlavou vo vyhecovaných podmienkach. Chlapci sa decentne pobili, dostali vylúčenie a tu by mohol príbeh skončiť, kebyže nie som taký sprostý idiot a nezačnem si čítať komentáre prijebaných chujov, ktorí trpia absenciou väčšiny mozgových buniek.

 

Páni a dámy, toto nebol normálny úder do tváre, toto bolo niečo viac. Toto bola symbolická päsťovka do ksichtu krajiny, z ktorej pochádzajú Židia, ilumináti, Rockefellerovci, Rothschildovci, satan, McDonald, NWO, fejsbuk a internet, očkovanie a ostatné veci, ktoré nás zotročujú a udupávajú do zeme. Hudáčkova delovka do tváre bola výstrelom z Auróry a prebudí tých zasratých Amíkov a konečne pochopia, neviem, čo pochopia, ale pochopia, zmrdi americkí. Rana ako hrom nad Tatrami prebudila masu ľudí, rozhodnutú podeliť sa na fejsbuku o svoju nenávisť k USA.

 

Najprv som chcel prejaviť empatiu a poľutovať tých hlúpych smradov, ktorí nemajú byť na čo hrdí a teraz už ani na to, že partia športovcov, ktorí sa zhodou okolností narodili na tej malej ploche necelých päťdesiattisíc kilometrov štvorcových, bojuje so svetovými veľmocami o medaily alebo skôr bojuje o štvrťfinále s tímami druhej kategórie a "Sme štvrťfinalisti!" sa ako pokrik na námestiach neuchytí. Šance, že budeme každý rok v top osmičke sú mŕtvejšie než Demitra. A tak naši primitívni lúzri, ktorí si o sebe myslia, že sú fanúšikovia, lebo si na auto narvali vlajku a na späťák natiahli ponožku, musia hľadať aspoň nejaké potešenie. A čo je lepšie, ako keď náš junák ručne ukáže, že kto kradmou hokejkou bude sekať v boji divokom, dostane do nosa. A ten hajzel nebol turecký cár, ale rovno imperialistický bastard.

 

Chcel som postupne vysvetliť tým drbkom s jednobunkovým modzgom a potrebou patriť k niečomu výnimočnému, potrebou, ktorú nazývajú národným cítením, že toto nič neznamenalo. Nie, ten americký buzerant teraz nevyťahuje glóbus a nezisťuje, kde je Slovensko, lebo už nechce žiť v krajine konzumu. Obama nie je zdesený a nebojí sa davu vzdorujúcich slovenských samobrancov, ktorí mu prídu rozbiť hubu. Nie, Hudáček nie je teraz verejným nepriateľom USA číslo jeden a nemusí sa ponáhľať na diaľnice také drahé, že dokonca zruinovali aj svojho staviteľa. Nie, toto nie je obraz Slovenska, ktoré sa vzoprie a dá facku každému okupantovi. A najmä myslieť si, že takáto kokotina je symbolika hocičoho, prípadne sa z toho tešiť, lebo ten hráč bol taký drzý a dovolil si pochádzať z krajiny, v ktorej je životná úroveň tridsaťkrát lepšia ako u nás a tak ju môžeme viniť z toho, že my máme hovno, je ešte väčšia primitivita, ako vyfajčiť Svätoplukovmu koňovi jeho ctený nadrozmerný bronzový kokot.

 

Chcel som tým tupým sračkám vysvetliť, akí sú primitívni, ale je to rovnako zbytočné, ako vysvetľovať cyklistom, že dopravné predpisy platia aj pre nich.

 

A ako to väčšinou býva, keď chcem niečo spraviť, vysral som sa na to. Aj tak sú to kokoti.