Všetky postavy v tomto článku, vrátane tých skutočných, sú vymyslené. Nepreberám žiadnu zodpovednosť za prípadnú podobnosť reálnych udalostí s nižšie uvedenými fiktívnymi predstavami o spomínaných reálnych udalostiach, ktoré sa pravdepodobne takto vôbec nestali. Sú to len také čriepky, útržky, čo ostali. S alkoholom to súvisí v prevažnej miere iba okrajovo.

-----

Vidím ho pred sebou, veľký chlap s dvoma kýblami plnými marhúľ kráča dole miernym svahom. Neviditeľní pangharti ho sáču zo strany na stranu, ale napriek úmornej snahe sa im nedarí ho zvaliť. Jediné, na čo som schopný ako tak myslieť, je, že keď on má také problémy udržať rovnováhu, aký najebaný musím byť ja? Odpoveď na tento ťažký filozofický problém dostávam o chvíľu, keď zakopnem, spadnem a marhule sa sypú z kýblov. Nasledujú nejaké tie povinné dopiče, s bratom, ktorý ide za mnou, zbierame marhule a celkovo si užívame tento pekný letný výlet. Berieme kýble, kývneme na seba v “A je to” štýle, vykročíme a brat sa zjebe aj s kýblami. Chvíľu sa smejeme, chvíľu nadávame, zbierame marhule, ideme ďalej. Strýco vpredu sa k nám pomaly približuje, už ho nikto nesáče, elegantne prešiel do systému dva kroky vzad a jeden vpred. Skupina sa zjednotí, postupujeme, zakopávame, marhule padajú. Už nevieme, kto mal aký kýbel, ale veď je to jedno, aj tak všetky marhule pôjdu do suda. Po neurčitom čase prichádzame na cestu, ktorá vedie k hospodárskemu statku. Brat celkom rozumne navrhne, že pôjde po auto a zavezie nás. Sadneme do trávy a čakáme. Netrvá to dlho a už sa vezieme hore kopcom. Alkohol za volantom ma občas aj pozitívne následky. Od marhule po dom je to asi 250 metrov, ale promile to nejak neprehľadne znásobili. Marhule vyložíme, preberať sa budú neskôr. Všetci niekam zaľahneme a čas pomaly uteká. Slniečko svieti, ležím pod slivkou v tieni, ale možno je to jabloň, alebo hruška. Mohla to byť aj čerešňa, už sa tak presne nepamätám.

 

Je zima, trochu primrznuté, rýľujeme vinohrad. Je dvakrát tak starý ako ja a nestíham mu. Ale robota je to pekná, ako všetko vo vinohrade. Počas prestávky jeme pagáče, popíjame čaj, brúsime lopaty. Dovtedy som vždy rýľoval s rýľom, ale s dobrou lopatou je to také veselšie. Vinič sa prestriháva, vynášam odstrihnuté drevo, hádam bude tento rok bohatá úroda. Zimný vinohrad je krásny, taký pokojný, usporiadaný, pomaly drieme a ešte len čaká na novú jar. Je príjemné pri kopaní len tak vnímať to ticho navôkol.

 

“Toto nie je robota, to je piča!” sused zahadzuje kliešte a nahnevane odchádza. Strýco za ním pozerá s výrazom, ktorý neskrýva udivenie nad takým počínaním. Ja nie som prekvapený, viem presne, kde sused spravil chybu. Prišiel pomôcť, keď väčšina prítomných už bola pomerne nadmerne podgurážená a v takom prípade sa triezvemu s nimi zle pracuje. Je jar, robíme plot pre ovce. Jamy na koly nie sú všade dosť hlboké, koly z agátu nie sú moc rovno, pletivo je trošku poprekrúcané, šponovacie drôty moc nešponujú. Dnes sa toho už veľa nespraví. Na ďalší deň ideme do toho už s jasnou hlavou, chyby sa opravujú, všetko vyzerá lepšie, plot je taký ako má byť, žiadna ovca sa von nedostane. Spokojne sa kocháme finalnym dielom, keď si uvedomíme, že žiadna ovca sa nedostane ani dnu. Zabudli sme spraviť dvere. Tento drobný nedostatok sa v priebehu nasledujúceho dňa odstráni tiež.

 

Lúka je skosená. Seno vonia letom, slnko svieti, skoro až pekne je na tom svete. Hrabem, strýco prichádza na traktore, nakladáme seno. Nič moc zaujímavého sa nedeje, je to len taký bežný deň na roli, aj sa porobí, aj sa spraví, všetci sú spokojní. Spravil som lečo na obed, zdalo sa mi najprv trochu horké. Po dvoch koštovných tanieroch sa mi stále zdalo trochu horké. Strýco si lečo pochvaľoval, rozmiešal si v tom pár lyžíc cukru. Pilujeme drevo, okopávame, sadíme, zbierame, nejak to všetko splýva časom dohromady. Nič moc sa nedeje, ale zároveň sa nejak deje všetko, celý život. Niečo sa stihne, niečo sa nestihne, ale veď to nevadí, spraví sa nabudúce.

 

Schytala už tri rany do hlavy, ale stále stojí na nohách a nezdá sa, že by jej to nejak veľmi vadilo. Po tom, čo sme sa presvedčili, že v blízkosti nie sú žiadni prestavitelia ochrany zvierat, sme dvaja sviňu zaľahli a strýco ju podrezal. Nebol to pekný pohľad, ale tak aspoň to už bolo za nami. Už len opáliť, zavesiť, vypitvať, rozobrať, vykostiť, urobiť oškvarky, pripraviť na klobásky, jaternice a hotovo. Najlepšie boli mangalice, masť a slanina z nich je úžasná, človeku je to ale až ľúto zabiť, predsa len je to také rozkošné kučeravé stvorenie.

 

Pod slivky rozprestierame plachty, strýco vylezie na rebrík a začne obíjať. Slivkové krupobitie dopadá na plachty, zbierame, triedime slivky. Presúvame sa pod ďalší strom. V tomto sade je úroda len každých 5-6 rokov, ale vtedy je to záplava sliviek. Varíme lekvár, masa rozvarených sliviek veselo bubloce, pasírujeme, aby sme sa zbavili kôstok, znova varíme. Lekváru sú haldy. Sedíme pri kotli, s pádlom ho občas premiešame, umývame poháre, plníme ich hustou masou, slniečko sa na nás usmieva.

 

Svieti sa. Pomaly stúpam hore do svahu, je nepríjemné zimné ráno, všade je poľadovica. Včera mu nebolo dobre, bolel ho žalúdok, cítil sa slabo. Sľúbil som mu, že aj dnes prídem pomôcť obriadiť statok, nakŕmiť zvieratá, nech toho nemá toľko veľa. Svieti sa, hádam je mu už lepšie, asi si varí čaj. Otvorím dvere a uvedomím si, že sa svieti asi už od večera. Leží v kuchyni na zemi, snažím sa ho otočiť, ale už tam nie je, už to nie je on.

 

Občas, keď som vo vinohrade, alebo zbieram ovocie, alebo okopávam, alebo niečo, tak sa mi zdá, že už každú chvíľu Jozef príde, prinesie dve kilá akciovej tresky z kauflandu a pôjdeme niečo porobiť. Ale nejak stále nechodí.