Cvak! Okno sa otvorilo. S úsmevom schovám vlamačské nástroje do vrecka a vleziem do kúpeľne. Toto nikdy nepochopím. Barák ako krava, pancierové dvere, ktoré prežijú jadrový holokaust, ale ušetrí pár eur a namontuje okná, ktoré otvorí aj pubertiak s mozgom polozožraným toluénom. Asi sa spoliehal, že prípadného vlamača zachytí špičkový alarm.

 

Paradoxy bezdrôtovej doby. Pomocou malej nenápadnej krabičky vo vrecku som hackol nehacknuteľný alarm a už sa prechádzam po jeho tmavom dome. Mám ešte pol hodiny, kým Politika dovezú jeho ochrankári. Rýchlo prezriem miestnosti. Odkedy som sa sem naposledy votrel s vymyslenou zámienkou, v montérkach a reflexnej veste, sa tu nič nezmenilo. Skryjem sa do šatníka v spálni. Je to klišé, ale má výbornú polohu. Znova aktivujem alarm. Pozriem na fosforeskujúci ciferník hodiniek.

 

“Ešte dvadsať minút,” zašomrem si pre seba.

***

V zámku zašramoce kľúč. Dvere sa otvárajú.

 

“Ďakujem Michal, to je dnes všetko.”

“Pekný večer pane.”

“Aj tebe:”

 

Takže je sám. Mesačná sledovačka sa vyplatila. Všetko ide podľa plánu. Teraz už len počkám kým vojde do miestnosti a otočí sa mi chrbtom, aby zapol telku. Večer hltá zostrihy všetkých tlačoviek všetkých konkurentov. Prichádza potme, svoju spálňu pozná naspamäť. Sledujem ho mikrokamerou prestrčenou popod dvere. Zrýchľuje sa mi tep, prichádza riziková časť celého plánu. Telka beží, zaujato počúva správy.

 

Vybieham zo šatníka, jednou rukou v rukavici mu zapchám ústa, druhou mu vrazím injekciu s konskou dávkou sedatív do stehna. Stláčam piest. Púšťam striekačku a snažím sa ho znehybniť. Telka prehluší väčšinu zvukov zápasu. Dúfam, že som uspávací koktejl namiešal dosť silný, aby ho položil za pár sekúnd a zároveň dosť slabý, aby mi tu neexol. Ešte posledné záchvevy a ochabne. Dýcha. Prehľadám ho. Mobil a smart-hodinky pokladám na nočný stolík. Vyťahujem americkú lepiacu pásku, zvolil som čiernu farbu namiesto tradičnej striebornej. Prelepím mu ústa. Pokračujem nižšie na ruky a nohy až je z neho úhľadná húsenica. Skontrolujem spálňu. Všetko je upratané, ani Monk by nezistil, čo sa tu stalo. Dúfam.

 

“Kurva, ten je ťažký,” fučím, keď ho teperím k oknu. Vytlačím ho hore a nechám ho spadnúť na druhú stranu. Mám so sebou lano a zlaňovací postroj. Mohol som ho do toho obliecť a spustiť. Mohol. Vyskočím aj ja, dávam pozor, aby som mu pri dopade nedupol na hlavu. Je tu dlažba, nemusím sa báť o stopy. Zavriem za sebou, zapnem alarm. Dokonalý zločin?

 

Je síce oblačná noc, ale aj tak sa snažím v záhrade držať v tieňoch stromov. Situáciu mi uľahčuje, že tu nemá kamerový systém. Má rád svoje súkromie. Konečne sme pri plote pri zadnej strane pozemku. Teraz ho do postroja oblečiem, pripnem lano, ktoré potom prehodím na druhú stranu. Preleziem plot, rýchla kontrola okolia. Vzduch čistý. Zaberiem. Skúšal som to s dvomi vrecami piesku. Nie je to príjemné, ale dá sa to zvládnuť. Telo je už hore, trhnem silnejšie a preklopí sa cez hranu plota. Buch, ďalšie tvrdé pristátie ako vrece zemiakov. Trocha zastoná. Asi ho masáž preberá. Prehodím si ho cez plece a ponáhľam sa k pojazdnému vraku auta bez značiek, ktoré som na vedľajšej poľnej ceste nechal pred týždňom. Už mám za stieračom lístok, ak ho neodstránite, blablabla, odtiahnuté. Pneumatiky mi našťastie nikto nevypustil, pred pár hodinami som ich kontroloval. Zhodím náklad do kufra a vyrážam. Do svitania je niekoľko hodín, využívam ich naplno. Niekoľkokrát mením vozidlo, vždy je to nenápadné auto, ukradnuté dnes len na túto príležitosť. Časť cesty absolvujeme po prúde rieky nafukovacím člnom. Konečne sme pred dočasným úkrytom. Dúfam, že som bol dostatočne paranoidný a aspoň týždeň nás tu  nenájdu.

***

Konečne sa preberá. Zmätene sa rozhliada okolo seba. Nič moc výhľad. Tmavá miestnosť tri krát tri metre. Osvetlená blikajúcou žiarovkou. Holé steny, žiadne okno, iba kovové dvere. Vyzerajú byť zvukotesné. Kovová posteľ na ktorej leží. V strede podlahy odtok, vedľa plechové vedro. Starý stôl a stolička. Na nej sedím ja.

“Dobré ráno Šípková Ruženka.”

“Kde som to? Čo sa stalo?” zmätene mrká očami.

“Povedzme, že na zdvorilostnej návšteve.”

“Kto si?” zlostne ma prepaľuje očami. Po ospalosti už nie je ani stopy.

“Kedysi som čítal jednu knižku. Tam sa podobné združenie volalo Nočný klub. Ale ja som sólista. Bolo by trápne, keby som si hovoril “klub,” nemyslíte? Nad menom som fakt ešte nerozmýšľal. Môžete ma volať Mak, Jozef Mak.”

“A čo je kurva toto?!” nahmatá si na bruchu obväz.

“To je následok istého, hm, implantovania systému bŕzd a protiváh.”

“Ty si ma operoval?!” ohmatáva si čerstvú ranu.

“Povedzme. Ale nebojte sa. Pozrel som si tutorial na internete, bol to len jedmný zásah do brušnej dutiny, nepoškodil som žiadny orgán.”

“Ale prečo?!”

“Je to prevratná technológia, v skutku. Implantoval som Vám miniatúrny detektor lži. Nejakým spôsobom sa napája z Vášho tela. Ako hovorím, prevratná technológia, zmení to kardiostimulátory navždy. Číňania to zatiaľ testujú. A potom je tu tá druhá vec.”

“Aká druhá?” v hlase bolo počuť náznak paniky.

“Elektrický paralizér. Tisícky voltov. Tiež sa mu dobíja batéria. Vždy keď zaklamete, dostanete šok.”

“To je sprostoť! Neve…. UÁAA!!”

“Ale veríte. Je to pravda. Nie je to len nočná mora.” vstal som “prosím, posaďte sa sem na stoličku.”

Vzdorovito pokrútil hlavou.

“Aha. Myslíte, že máte na výber. Zabudol som Vám povedať jednu drobnosť.”

“UÁAAA”

“Áno, mám diaľkové ovládanie, viem Vám dať šok aj keď neklamete. Pozrite.”

“UÁ - UÁ - UÁ - UÁAA - UÁAA - UÁAA - UÁ - UÁ - UÁ”

“Tri krátke, tri dlhé, tri krátke, SOS, dobre si to pamätám, nie? Ale dosť bolo blbnutia s morzeovkou, čaká nás práca. Môžete si prosím presadnúť?”

Neochotne vstal z postele. Podal som mu košeľu a sako, v ktorých som ho doniesol. Nechápavo na mňa pozrel. Povzbudivo som sa usmial a prikývol. Pomaly sa obliekol a sadol si za stôl.

“Dáme si tlačovku,” hlavou som kývol k červenému svetielku kamery oproti nemu. Predtým si ho nevšimol.

“Prečo ste išli do politiky?” začínam prvou otázkou.

“Slúžiť ľuďo... UÁAA. Kvôli peniazom, moci a egu!”

***

Fero sa slastne zvalil na pohovku. Na brucho si položil misku zemiakových lupienkov. V ruke držal plechovku akciového piva. Prepol televíziu na ligu majstrov. To bude dnes zápas.

“Vážený diváci, prerušujeme vysielanie s mimoriadnou správou. Práve nám do redakcie doručili niekoľkohodinový videozáznam rozhovoru s Politikom, ktorý bol už niekoľko dní nezvestný. Podrobná analýza rozhovoru zaberie niekoľko dní práce, odvysielame Vám len záver. Upozorňujeme divákov, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých a citlivé povahy.”

Strih.

Na obrazovke sedí Politik v svojej fešáckej košeli a saku. Sú pokrčené. V tvári vyzerá strhane. Ako svoj tieň.

“Vážení občania, chcem sa Vám ospravedlniť. Ospravedlniť, pretože som nekonal čestne. Klamal som Vás každý deň, podvádzal som. Kradol som. Veľa som kradol. Viac, ako si viete predstaviť. Nie, ešte viac som kradol. Ale s menšou pomocou Jozefa Maka, som sa zmenil. Preto som poslal všetky nakradnuté peniaze zo všetkých mojich tajných účtov do Štátnej pokladnice. UÁAA,” tvár sa mu znetvorila v bolestivom kŕči.

“Nie všetky, neposlal som všetky do Štátnej pokladnice, 10% som poslal na tajný účet Jozefovi Makovi!”

“Hups!” ozval sa druhý hlas mimo záber “občania, berte to ako súdne trovy!”

“Ešte raz. Mrzí ma to.”

Na stôl pred Politika niekto položil zbraň. Ten sa ešte raz pozrel do kamery, zbraň si priložil k spánku a stlačil spúšť. Záznam skončil. Prestrih na moderátorku v štúdiu. Dobrých 5 sekúnd otvárala a zatvárala ústa ako kapor na suchu. Asi jej záznam predtým nepustili.

***

Jeden hotovo, ešte zostávajú traja. Dúfam, že som vybral vhodnú reprezentačnú vzorku, opozícia, koalícia, všetko jedno. Naplánovať štyri únosy za jeden víkend bolo logistické peklo. Ale po zverejnení prvého videa so všetkými špinavosťami, ktoré napáchal sa dalo predpokladať, že všetci ostatní zalezú do dier a žiadneho ďalšieho už nedostanem.

Politik 2 kradol rovnako ako prvý. Rovnako aj dopadol. Číslo 3 detto. Tomu som do záverečnej reči prepašoval formulku o tom, že prídem po všetkých. Ale, že im dávam šancu vzdať sa majetku v prospech štátu dobrovoľne a ísť sa udať na políciu. NAKA bude ťahať nadčasy.

Politik 4 bol jackpot. Klamal a podvádzal ako všetci pred ním. Ale aspoň nekradol. Nemal čo vracať štátu.  

“Dúfam, že si dnešný deň zapamätáte. Predpokladám, že spustí lavínu vzdávania sa funkcií. Prajem Vám veľa šťastia v predčasných parlamentných voľbách. A ešte detail. Ak sa pokúsite odstrániť ten detektor lži v bruchu, tak vybuchne. Nič silné, len Vám narobí z vnútorností pľúcka na smotane. A teraz prepáčte, musím sa porúčať. Potrebujem chytiť let do Karibiku.”