Písal sa rok nášho pána 2013 a medzi štátmi sa vtedy cestovalo jednoduchšie ako teraz medzi okresmi, keď sa ma kamoš opýtal, či by som s ním nechcel ísť na turistiku do Polonín. Jeho nápad ma vzrušil. No teda nie priamo vzrušil, lebo to znie akoby ma zavolal niekam na Skrotenú horu, skôr povedzme, že ma nadchol. Keďže som naposledy bol na viacdňovej turistike niekedy pred 5 rokmi, rozhodol som sa, že teoretickú prípravu nesmiem podceniť. Pozrel som si teda všetky programy o prežití v divočine, ktoré mi napadli, teda „Ultimate survival“, „127 hours“ a „S tebou mě baví svět“. Vďaka tomu som vedel, že si so sebou mám vziať dosť toaletného papiera, aby som si nemusel utierať zadok čečinou, nožík, aby som si mal čím amputovať ruku, a silonky, keby som náhodou musel ísť na párty pre transvestitov.
A takto zbalený som už veselo vyrazil vlakom smer Stakčín. Keby to niekoho zaujímalo, je to dedina za Humenným. Áno, aj mňa prekvapilo, že za Humenným je aj niečo iné ako trojitý plot a veľká voda.
Väčšinu plánovania som nechal na kamoša s tým, že ja to potom ofrflem, ak mu niečo nevyjde. Dokonca neriešim ani také detaily ako kde presne budeme nocovať. Stan ani zloté sme nemáme, preto som tak-nejak očakával, že budeme prespávať v nejakých útulniach alebo opustených salašoch. Avšak trochu som sa prepočítal.
Hneď, ako vyjdeme zo stakčínskej stanice, sa kamoš pristaví pri autobusovej zastávke, obzrie ju a prehlási: „Tu by to šlo.“ Podľa mňa vyzerá, akoby ju štamgasti cestou z neďalekej krčmy využívali ako záchod, ale už sa stmieva a nič lepšie sa mi hľadať nechce. Nakoniec to je celkom dobrá voľba a aj napriek mojim obavám mi nik v noci neprišiel ošťať hlavu.
Druhý deň ráno nás čaká cesta hore údolím Cirochy. Kdesi tam sa nachádza Starina, najväčší zdroj pitnej vody v strednej Európe. Cestou je to taký zvláštny pocit – človek sa cíti, akoby šiel okreskou z Nolčova do Krpelian, ale aj napriek tomu, že prejdeme cez 10 kilometrov, aj tak nenarazíme na žiadne obývané usadlosti. Kvôli výstavbe nádrže komunisti vysťahovali celé údolie, takže teraz tu nikto nežije. Len sem-tam vidno pozostatky niekdajších dedín – obvykle cerkvi, pred ktorými sú kríže s Ježišom. Inak priatelia, musím vám povedať, že východniarski Ježišovia majú oveľa vypracovanejšie sixpacky ako naši turčianski. Asi chodia viac do posilky. Alebo berú lepšie anaboliká. Okrem nasteroidovaných Ježišov tu ešte je aj cintorín z prvej svetovej vojny, ale vôbec si naň nespomínam. Takže buď ho tam umiestnili až po roku 2013, alebo nebol moc zaujímavý. Nechám na Vás, ktorú z týchto možností si vyberiete.
Samotná Starina je v rannom slnku nádherná, človeka to až láka sa tam okúpať. Je to nádrž s pitnou vodou, takže je to zakázané, ale na druhej strane, komu by som tým ublížil? Toto je Východ, tu pije borovičku každý, kto má viac ako 3 roky. Nakoniec ale predsa len odolám nutkaniu. Kúsok ďalej počujem lomoz. Zatajím dych. Žeby to boli zubry, ktorá tu žijú? Nie. Sú to „len“ jelene. Nechápte ma zle, aj jeleň je majestátne zviera, ale nám behajú po sídlisku srny[1] za bieleho dňa, takže vysoká ma až tak veľmi neberie. Za to zubra som zatiaľ videl len v ZOO.
Ale cesta, ktorá nás čaká, je ešte pekne dlhá. Cez sedlo Ruskô vyšliapeme až na hlavný hrebeň polonín. Priznám sa, že to bolo pre mňa mierne sklamanie. Z Fatier a Tatier som bol zvyknutý, že z hrebeňa býva obvykle parádny výhľad, ale tu je hrebeň zalesnený a vidieť len stromy. Ale zas, odvtedy prešlo skoro 10 rokov, ani by ma neprekvapilo, keby to tam medzičasom všetko vyrúbali. Večer zakončíme etapu v Smereku. Toto je ďalšie sklamanie. Čakal som, že to bude dedina, kde si budem môcť doplniť zásoby jedla, lebo sa mi už pomaly míňajú, ale Smerek bola len väčšia chatová osada a žiaden krám tu nie je. Za to tu ale je nádherná hviezdna obloha.
Na druhý deň nás čakajú poloniny, a síce Polonina Wetliňska a Polonina Caryňská. Teoreticky by sa mi malo kráčať dobre, pretože ma nezaťažuje žiadne zbytočné jedlo. Neraňajkoval som a aj tak nemám v ruksaku nič okrem jednej konzervy sardiniek a pár krajčekov chleba. Dúfam, že aspoň hore na polonine bude nejaké schronisko, kde sa bude dať najesť. Nebolo. Je to so mnou fakt zlé. Na bruchu si síce nesiem rezervoár energie, ale mám pocit, že mi to nestačí.
Rozmýšľam nad všetkými tými dielmi Ultimate survival, ktoré som videl, a snažím sa spomenúť si, či Medveď nespomínal nejaký grif, ktorý by som mohol využiť. Stavanie plťky z odpadkov ani vymačkávanie vody zo slonieho trusu asi v poloninách nevyužijem, ale v jednej časti Bear Grylls naháňal soba po tundre, potom ho chytil do lanka od padáku a nakoniec mu prehryzol krkavicu. Padák síce nemám a slovensko-poľské pohraničie tiež nie je známe hojnosťou sobov, ale ako sa hovorí improve-adapt-overcome. Kľudne môžem chytiť jeleňa napríklad do šnúrky od topánok alebo ešte lepšie do gumy od trenírok. Potom si ale spomeniem, že nemám vegetu a bez nej by mi surová jelenina asi moc nechutila. Radšej teda dorazím svoje posledné zásoby. A podľa hesla hlad je len prezlečený smäd sa snažím piť čo najviac. Medzi poloninami je sedlo a v ňom potôčik, vyzerá mierne pochybne, ale rozhodnem sa, že nebudem fajnový a naberám si z neho vodu.
Ak si odmyslíme, že som si zabudol vegetu, poloniny boli nádherné. Dosť mi pripomínali Martinské hole. Boli tu lúky a keď si už človek vyšľapal hore, šiel prakticky po rovine a mohol si nerušene užívať výhľady. A schválne píšem poloniny s malým p. Poľsky sa toto pohorie volá Bieszczady a polonina je poľský, resp. ukrajinský termín pre miesto, kde nerastie nič, len tráva. Slovensky by som to preložil ako hoľa.
Ďalší večer spíme v Ustrzykoch gornych. Na rozdiel od Smereku tu je obchod s potravinami aj nejaká krčma, kde varia. Môj pôst sa končí. Objednávam si nejaké pochybne vyzerajúce bravčové koleno. Večer opäť zaspávame pod holým nebom, kúsok od potoka. Aj dnes je jasno a znovu môžeme obdivovať hviezdy. Dlho nám to ale nevydrží. O druhej ráno sa zdvihne hmla a ak nechcem mať spacák vlhký ako nohavičky dôchodkyne na mítingu Smeru, musím si nájsť nové ubytovanie. Opäť teda spíme na autobusovej zastávke. Nechcem vyzerať ako nevďačník, pre ktorého je v zahraničí aj tráva zelenšia, ale vyzerá o dosť luxusnejšie ako zastávka v Stakčíne. Okolo štvrtej sa budím opäť, niekto mi svieti baterkou do ksichtu. Sprvu si myslím, že kamoš sa šiel niekam vysrať a teraz sa vracia, ale keď do mňa začne dotyčný štuchať obuškom, zisťujem, že sú to poľskí pohraničníci. Najskôr mi napadne, aké by bolo vtipné predstierať, že som nelegálny migrant, ktorý v Poľsku žiada o azyl, ale potom vo mne zvíťazia obavy, že by Poliaci mohli oceniť môj zmysel pre humor dvojtýždňovým pobytom v záchytnom tábore. Dávam im občiansky a keď zistia, že sme len socky zo Slovenska, zaželajú nám dobrú noc a idú preč.
Na druhý deň nás mal čakať okruh na Tarnicu. Odhadom by to malo trvať necelých 8 hodín, ale aj tak mi kamoš vysvetľuje, že si musíme nadbehnúť. Podľa neho údaje na smerovníkoch počítajú s tým, že človek do vrchu ide pomaly, a preto najlepší spôsob, ako byť rýchlejší ako odhadovaný čas je ísť rýchlo do kopca. A samozrejme aj z kopca. A aby to demonštroval, nahodil také tempo, že ani na rovine som mu nestíhal. A keď začalo prvé stúpanie, začal som mať pocit, že sa povraciam. Teda až na to, že to nebol pocit. Našťastie som stihol odísť pár metrov od chodníka, kým som sa vytyčkoval. Doteraz neviem, z čoho mi bolo zle – pochybná voda, ktorú som si nabral; poľské jedlo, ktorého kvalitu všetci poznáme; alebo proste len to, že som si po poldennom pôste dal mastné ryby prakticky bez chleba...
Okej, zmena plánu, na Tarnicu ide kamoš sám a ja si zatiaľ rozložím spacák niekde na lúke a budem sa snažiť dať sa do poriadku. Doobedie predriemem a okolo obeda sa snažím nájsť si nejaký spoj domov, pre prípad, že by som nebol schopný prejsť pešo na Slovensko. Nakoniec sa mi predsa len niečo podarí nájsť. Cesta by aj s čakaním na prestupy mala trvať len nejakých 30 hodín, musím asi 5 krát prestupovať a ísť cez Varšavu a Ostravu. A pritom sme asi tak 10 kilometrov od trojhraničného bodu.
Našťastie, aj keď mi na druhý deň nie je stále úplne dobre, dám sa do poriadku aspoň natoľko, aby som zvládol dôjsť na naše hranice. Tu mi padá zo srdca kameň, konečne som vo svojej vlasti. Už môžem aj odpadnúť, stačí mi len zavolať si leteckú záchrannú službu a tá ma zadarmo odvezie do nemocnice. Ale zatiaľ to nevyužívam, lebo ešte ma čaká cesta dole do dediny. A hlavne ma čaká posledné teoreticky zaujímavé miesto našej túry – Stužický prales. Priznám sa, čakal som viac, prišlo mi to ako obyčajný les niekde vo Veľkej Fatre. Ale zas predsa len môj zážitok z pralesa trochu kazil fakt, že mi stále nebolo úplne dobre. Taká Crazy Sexy Fun Travelerka bola zo Stužice úplne odvarená, nabilo ju tam energiou a počúvala ticho lesa. Ja som akurát počúval kamoša ako prdí. Ale myslím si, že aj bez toho by som nedokázal by zo Stužice taký nadšený ako ona.
Ale cestou zo Stužického pralesa aspoň môžeme porovnať slovenské a poľské národné parky. Vyslovene sa to žiada, lebo do dediny kráčame po ceste, ktorá je totálne rozbitá od traktorov. Nič také sme v Poľsku nezažili. Tam naopak dosť často boli chodníky prekryté drevenými „mostíkmi,“ ktoré bránili tomu, aby po tých chodníkoch šliapali ľudia, o LKT ani nehovorím. Samozrejme, všetko má svoju cenu, v Poľsku sa za vstup do Bieszczad platí vstupné. Ale zas skúsený travelhacker vie, že toto sa dá jednoducho obísť tým, že vyrazí na túru skôr, ako príde teta do búdky vyberať vstupné. Tým nevyzývam ľudí, aby to robili. V každom prípade pri návšteve Poľska som nadobudol pocit, že tam národné parky neslúžia na buzerovanie turistov a cyklistov, ale naozaj na ochranu prírody. Dokonca ani holoruby, také typické pre naše národné parky, tam nebolo príliš vidno. Pritom Poľsko je teoreticky chudobnejšia krajina ako Slovensko, takže ponechávam na zvážení každého, či sa mu chce vyhýbať sa plateniu vstupného takýmito trikmi.
