Písal sa rok 2008, konkrétnejšie mesiac prepotených tričiek august, čas, keď ešte spasiteľ tohto nádoru Magián cupotal v kanadách po chodbách miestneho BB gymnázia. Ja som sa v nádeji za lepšími zajtrajškami rozhodla presťahovať z rodnej hrudy pod Urpínom do niekdajšej krásavice na Dunaji (Bratislavy, nie Eurovey pre neznalých histórie). 

Už cesta do zasľúbeného mesta bola zaujímavá a podarilo sa mi dosiahnuť osobák v zadržiavaní moču. Ako amatér cestovateľ na trase BA-BB som si nepozrela trasu autobusu, a čo je horšie, ani dĺžku cesty. Vďaka preplnenému mechúru sa mi plánované 4 hodiny cesty zdali dlhé ako 8 hodín, a to, že som prvú hodinu ešte dopĺňala tekutiny vzhľadom na vysoké letné teploty a klimatizáciu vyskytujúcu sa akurát pod logom busu. OK, šofér si možno klímu pustil a ovieval si gule. Toto bolo mne platné ako slepému najnovší širokouhlý full 4K televízor s balíkom porno programov zdarma. Cestou sme stáli snáď v každej riti, od Hronského Beňadiku až po Senec, kde si šofér odbehol na zastávke vymeniť balíček s miestnym kumpánom. Pri tom, na koľkých miestach sme cestou na pár minút zastali, (aj mimo zastávky) by šofér stíhal prácu kuriéra ako bočák s ťažkým prehľadom.
Do Bratislavy prichádza bus poloprázdny, môj mechúr pocitovo prevýšil svoju kapacitu asi ako sa prekračuje budget pri štátnych zakázkach. Veľký vak si prehadzujem cez plece a šprintujem na hajzle, ktoré sú aj napriek faktu, že je takmer deväť večer, otvorené. 

Cesta na prenájom prebieha bez problémov, je to pár minút od stanice, trafil by aj slepý pes. Chvíľu po mojom príchode sa dostaví aj spolubývajúca. Kríza nastáva po 10 hodine, keď ma chytá neutíchajúci hlad. S "K" (spolubývajúcou) odchádzame do mesta na Kamenné námestie v mylnej predstave, že Tesco je otvorené nonstop. No k*kot baraní! Zatvárajú o desiatej! Blúdením v priľahlých uličkách nájdeme nonstop otvorené zaflusané fastfood-okienko, kde si kupujem bagetu plnenú niečím ako syr a ešte niečím ako kečup. Medzitým je list šalátu, poctivo rozmrazený zo zásob z 98-eho.
O tom, ako to chutilo, nemusím ani písať. Cestou na byt si s "K" sadáme na schody u dvoch levov a tlačíme do seba bagety, samozrejme s pi*ungom, aký je to nezdravý humáč.

Nasledujúce dni v BA prebiehajú v pohode, cez deň posedávam v práci, po večeroch spoznávam okolie bytu. Ani nie pár týždňov po začiatku tour de pubs zažívam prvú raziu v navonok neškodne vyzerajúcom podniku. Sedíme si s kamošom "S" na kofolke v Steine na Trnavskom, ručičky na hodinách ukazujú čosi po deviatej a v podniku vypadne prúd. Následne rýchlosťou dôchodcu v Kauflande približujúcemu sa k zľavnenej saláme sa do podniku vrútia kukláči a zatarasia obidva únikové východy. Vidím len mihajúce sa svetlo z bateriek kukláčov a potom len treskt-plesk a už vedú z vedľajších dverí hrubokrkého, hádžu ho o zem a dohovárajú mu zopár fackami a kopancami. Za pár minút sú preč, svetlo opäť svieti a nik sa nebaví o ničom inom, len že sa skoro priposral. Neskôr sa dozvedám, že súčasťou podniku bola aj herňa o poschodie vyššie, kde sa dal pomerne ľahko zohnať zaujímavý tovar, za ktorý by sa ani  perníkový tatko nemusel hanbiť. Ani tamojšie tety, ktoré boli ochotné za kešu zlepšiť chlapcom večer, sa vraj nehanbili. 

Posledný zážitok neskorej bratislavskej jesene vo mne zabil nádej v spravodlivosť a akýkoľvek rešpekt k policajnému zboru. Po dlhom týždni si vykračujem v krikľavozelenej bunde do vtedy ešte ako-tak vychyteného nákupného centra Nového Mesta Polusu. Na križovatke medzi Bajkalskou a Vajnorskou ulicou do mňa na prechode (na moju zelenú na semafóre) vrazil fízel (on mal tiež zelenú a mal mi dať prednosť) v súkromnom aute (žiadny maják).

Letela som vzduchom asi meter alebo dva, pamätám si silný náraz a prebratie sa na zemi a tesne vedľa hlavy logo opla. Akonáhle som sa odplazila na chodník, pribehol ku mne chodec. Postavila som sa na nohy s tým, že som OK a poprosila som ho, či počká na fízlov ako svedok. Bol piatok večer a chalanko mal naponáhle inde, tak mi akurát zamával. Ešte som sa ani nestihla spamätať a už sa na mňa vyrútila fízlova spolucestujúca - drzá matka megapuchra, že čo mu skáčem do cesty. Fízel v sebe vydoloval slovo prepáčte, na čo som mu odpovedala, že volám policajtov. Na to mi oznamuje, že nie je treba, on je predsa zástupca zboru chlpatých a k ničomu podľa neho ani nedošlo. Nevzdávam to a vytáčam stopäťdesiatosmičku. Roztraseným hlasom, čiastočne zo šoku a čiastočne zo zimy, opisujem, čo sa stalo a kde sa nachádzam. Ihneď na to ma fízel-vodič uisťuje, že policajtov aj sanitku už privolal a všetko vyriešime. Jeho matka megapuchra sa však nevzdáva tiež a vybehne na mňa so všetkými vybranými slovami, ktoré pozná, vreští ako opica v klietke, že ničím práve jej synovi život, že ho vyhodia kôli mne zo zboru a nakoniec mi praje aby sa mi stalo aspoň to isté. Okolitý ľudia sledujú celé vystúpenie, megapuchru zatiahne fízel-vodič do auta, kde čakajú v teplúčku na príchod privolanej sanitky a fízlov. Ja si užívam studený jesenný večer na chodníku, vonku je už úplná tma. Po polhodine sa objaví sanitka, kde sa ma zdravoťák opýta, ako sa cítim a urobí mi narýchlo nejaký test vedomia. Vystavuje mi doklad o obhliadke s tým, že ak mi bude zle, mám ich zavolať znova alebo ísť do nemocnice. Chvíľu nato prichádzajú fízli a ako prvú vec mi dávajú fúkať a pýtajú sa, kde pracujem. Moja verzia príbehu ich veľmi nezaujíma, s kolegom nahovno vodičom sa bavili, kým som bola v sanitke. Keď zisťujú, že som CP-čkárka a som v meste snov prvé mesiace a dokonca takmer nikoho nepoznám, vedia, že majú vyhraté. Fízli mi odmietajú vystaviť akýkoľvek doklad o dopravnej nehode, keďže nedošlo k ujme na zdraví (neskoršie prejavy sú irelevantné) a ani k hmotnej škode prevyšujúcej 5000 Sk. Fízel nahovno vodič odchádza dokonca bez pokuty. Na celej situácii ma najviac šokovalo vystúpenie megapuchry (zopakoavala zredukované aj pred fízlami) a ututlanie dopravnej nehody. Dnes by som to už riešila inak.

Po príhode s megapuchrou som očakávala únos do Ruska a predaj do bordelu, vykuchanie nožom v tmavom podchode či aspoň ľahšie zneuctenie hovnovým maniakom. Nič z toho sa však nestalo a vyzerá to, že všetky sračky som si užila prvé mesiace. Zatiaľ to vyzerá tak, že stálo za to prísť Bratislavy :), ale o tom bude možno ďalší článok.