Mám rád zimu! Jednak to značí blížiace sa voľno počas Vianoc a Silvestra, ktoré je dosť dlhé nato, aby som resetol mozog na ďalšie kolo v pracovnom ringu a tiež lebo ma nezalieva jak hriešnicu v kostole. Rovnako je super, že za koncoročnú prémiu v hodnote garážovaného Daewoo Tica sa viem buchnúť po vačku a zaradiť sa k horným 3 miliardám, ktoré sa idú lyžovať! Niekedy mám pocit, že všetci tam, kam ja. Tak tomu bolo aj tento rok. Navyše spojené aj s týždňovou chatou (to kukáte čo?)! Keďže doteraz sme sa vždy motali prevažne v Nízkych Tatrách, som tento rok vyriekol túžbu ísť o level vyššie. Aspoň, čo sa nadmorskej výšky týka. Výber padol na Podbanské. Chata lákala vizuálom aj polohou, ale o tom inokedy. Rodičia neholdovali lyžovaniu nikdy, teda čo som na svete a tak som sa naučil lyžovať až v 8. ročníku na základke! Stále sú rezervy, čo si budem klamať.

Po dôkladnej úvahe pri fľaške whisky sme vyhútali, že by nebolo odveci ísť do Lomnice. Tam bude dobre, hovorili! Ešte som tam nebol, niet o čom. SHMÚ intel naznačil krásne počasie, čo sa neskôr ukázalo ako pravda. Zároveň, ako kameň úrazu. Viete, ako to je s tou kosou a kameňom? Tak my sme boli zhruba tí šťastlivci, ktorým tú kosu ukradli skôr, než našli kameň. Naša vychcanosť v podobe skorého ranného budíka, myšlienky na poloprázdny svah a lanovku sa ukázala ako naivnosť rádového ficovoliča. Ešte by som hadam aj fúkol. Prvý náznak zrady sa udial už po ceste. Zhruba kilometer pred parkoviskom nás čakala kolóna ako pri McDrive v piatok večer. Po chvíľach plných nadávok a pálenia spojky sme prišli ku kruháču, ktorý mali v rukách oficieri. Zjavne im logika nejde, lebo namiesto striedavého púšťania áut od Popradu a Smokovca nás posielali smerom na Poprad, namiesto na záchytné parkovisko. Po pár metroch som po vzore junáka predomnou rezignoval a na chrapúňa vykonal obrat do protismeru. Chlpatí s tým asi nemali problém, lebo radšej sa vadili cez okno s vytrvalým čávom, ktorý trval na odbočke k zjazdovkám. Po pár metroch a odborných smerovacích gestách nás brigádnici naviedli na parkovisko. ,,Áut jak dreva, kurva!‘‘ začala moja bohoslužba. Moja drahá a dobrý kamarát ma uchlácholili atribútmi zjazdovky na ktorej sa davy stratia. Nahodili sme plastové papuče, zobrali vercajch a zamierili k zmenárni valút za skipasy. Kamoš je z rýchlych vajec. Bol tam oveľa skôr a postavil sa do rady. S kľudom Angličana som kráčal pomedzi autoalej, kým som nezbadal, že skorých vtáčat je oveľa viac ako sme rátali.

Rady na autogram Goga v Poluse, či na banány svojho času, ktorý si nepamätám, boli len slabý odvar. Nenechal som sa znechutiť a zamieril som k akváriu s pár tetami s kasou pod nosom. Pridal som sa ku kamošovi v nádeji, že nás odbavia skôr, než sa pri lanovke vytvorí strapec hláv v plastových škrupinách. Ladné ,, ile kosztuje skipass?“ zaznelo z jedného radu ,,Szép idöjárás“ z druhého ma utvrdilo, že Janko Slota neuspel. Všade prítomné logo TMR (Tatry máme radi) ma uisťovalo, že som neni v nejakej tretej cenovej a že určite neušetrím z prémie ani cent. Tempo vydávania ,,lyžiarskeho povolenia“ by som prirovnal k výdaju obedov na mojej základke v Nitre. Kým sa tá empatická moletná kuchárka otočila s tanierom, moje jedlo vychladlo! Vzhľadom k tomu, že Oskar už rozdával kelviny ma slušne oblievalo, kým som si mohol omakať vkusnú plastovú kartu a.k.a. vstupenku do nebies. Obuli sme lyže, postavili sa do rady a ďalej sa nechali zalievať potom. Podotýkam, že prezieravo som mal pod bundou len termo, ale bolo to aj tak príliš. Prvá sedačka nás vyniesla do tretiny kopca, kde nám bolo súdené prestúpiť do kabínovej lanovky. Tu musím vypichnúť demenciu 95% ľudí, ktorí volia pri vkladaní lyži a boardov do stojanu prvé ,,diery“. Tento bravúrny počin spôsobuje, že lyže následne zhŕňajú dav ako kreditka heráčik. Nedá to moc práce vykoumať, že je dobrý nápad zvoliť najprv poslednú dieru a prepracovať sa k tej úplne na ľavo. Nikto tak nemusí dostať pohladenie jemnou carvingovou hranou po líčku. Moju devízu vo vyššej postave a širších pleciach som bez zaváhania využil na predratie plebsom a deťmi. ,,Silnejší prežije, vy malí smradi!“ tu sa moc toho nestalo, až na jedného týpka, ktorého som bez hanby zaradil do IT sektoru a ktorý sa napriek plnej kabíne odmietal vzdať a odstúpiť. Jeho taktika stáť vo dverách, isto smerujúc ku kovovým zábranám na konci pontónu bola vskutku inšpirujúca. Nakoniec ho nejaký macher vtiahol dnu, lebo sa už nemohol pozerať ako nám ten tĺk ide zastaviť celú lanovku.

Po príchode na Skalnaté Pleso sme si kúsok vyšliapali v nádeji, že sa zvezieme do Lomnického sedla. Opäť banány! Keďže z chaty sme odišli asi pred ôsmou a na mobile svietilo asi 9:45 mal som logicky chuť si aj zalyžovať. Priklonili sme sa k variante ísť dolu s tým, že neskôr sa uvidí. FAIL. Dole sa medzitým vytvoril pri sedačke dav, jak na zápas Slovanu a tak nezostalo nič iné, ako sa zaradiť do fronty. Žiaľ, tu zákon silnejšieho neplatí. Aspoň som si to myslel. Očakával by som scenár z Gulivera. Opäť omyl. Ako sme tak stáli a vychutnávali si každou sekundou nové ryhy na lyžiach od stepujúcich retardov za chrbtom, nás znenazdajky predbehla tisícročná včela v podobe krpatého chlapíka na sklonku života. Možno to prišiel ukončiť sám, ja neviem, ale chochmes nechal asi doma. Moje výzvy kamošovi smerom k jašterovi nemali efekt. Neviem prečo, ale nedokážem zvládať takéto situácie a tak som so značnou výškou v hlase načrtol mladému pánovi, že týmto spôsobom mu môžu skončiť palice niekde v okruhu 10 metrov. Jeho jednoznačná ignorácia vo mne ešte podporila chtíč dedovi pomôcť k rieke Styx. Kým som dostával kázeň od drahej o slušnom chovaní, šedivec zmizol ďaleko vpredu. Skrátim to, na to sedlo sme sa dostali. Na pár výnimiek ľudia k promile svahu pristupovali s rešpektom a sám som uznal, že obozretnosť bude na mieste. V podstate sme zlyžovali celý kopec až raz. Potom sme už nemali chuť na banány a tak sme zamierili k autu, kde sme českej rodinke predali skipasy za bezkonkurenčnú cenu, ale pre nás hehe! Nálepky na kase s odkazom na monitoring tvárí sme s úsmevom postrach Denisa zmietli zo stola a nejak sa ani netrápili, či kolegovia narazia na problém. Možno ich vzala snežná polícia, možno Yeti a možno dodnes stoja v rade na sedačku a včela ich tretí krát obieha.

Nabudúce klenot lyžiarskych stredísk....Clear Valley ;)