3. Deň – St. Lucia: infekcia a cesta na najsevernejší cíp ostrova
Budíme sa v aute okolo siedmej. Rána sú celkom chladné, a hlavne, čo je dôležité, sú osviežujúce. V aute je samozrejme kyselkasto-dopotená aróma. Beriem igelitku s deodorantom, zubnou kefkou, antibakteriálnym krémom na ruky a idem sa dať dokopy na letiskové záchody. Prvý pohľad v zrkadle ma zaklincuje. Lesknem sa ako plešina Brucea Willisa v Smrtonosnej pasci 4. Takže takto to vyzerá, keď sa človek potí nepretržite 10 hodín. Poviem vám, že ono to celkom ovplyvní aj kvalitu pleti a zrazu ste na vrchole puberty. Rozhodol som sa múdro odstrániť môj nedostatok krásy uprostred Karibiku v hygienických podmienkach porovnateľných s ázijským bistrom v priemyselnej časti Užhorodu. Ako môžete tušiť, tento butterfly effect ovplyvní celý nasledujúci mesiac. Jasné, že ešte v ten deň dostávam infekciu, ktorá sa tiež vybrala cestovať, ale len po mojej tvári. Hneď som si spomenul na dezinfekčný gél na presne tieto účely. A hlavne som ho držal v ruke, keď som sa balil do Karibiku a s prehľadom ho uložil na bezpečné miesto v apartmáne 2500 km ďaleko.
Chystáme sa do Marigot Bay. Ponožky z predošlého dňa si dávam sušiť za zadný stierač auta. Raňajky sú tvorené banánmi a keksami. Nové ráno a nový pohľad na tú nekonečnú džungľu. Pri vstupe do mesta nám pán bezdomovec dá dve kobylky vyrobené z bambusových listov, z ktorých dokážu vyrobiť všetko, na čo si spomeniete. Od klobúkov po chrám Sagrada Família (aj ho dokončia).
Zaparkujeme pri móle. Tam nás čaká ferry, ktorá nás dostane presne za 4,3 sekundy na druhú stranu, kde je izolovaná pláž. Ide o to, že Marigot Bay je prekrásna zátoka lemovaná menšími pahorkami. Okolo vás je džungľa, v ktorej sú vybudované domy, vily a je tam všadeprítomný kľud. Keby sa niekto fakt chce vypariť (pred daňovými podvodmi alebo upomienkou z knižnice) a žiť jednoduchý život, tu by to bolo dokonalé. Človek v živote potrebuje len dve veci. Dobý nápad a jeden milión dolárov.
Opúšťame Marigot Bay a smerujeme k Pigeon Island, ktorý je na úplnom severe ostrova. Po ceste na nás pokukuje miestny supermarket Super J a neďaleko neho hypermarket Mega J. Tak ideme do Mega J, čo je vlastne klasický veľkosklad, kde v týchto izolovaných ostrovných podmienkach je z každého niečo a dokopy tam nie je vlastne nič. Obrovské regály zívajú prázdnotou a prachom. Sem-tam je vystavená jedna a niekedy až dve položky toho istého sortimentu. Kupujeme šnorchlovaciu súpravu a sáčok ľadu, ktorý sypeme do galónovej bandasky s vodou.
Všade, kam chceme ísť, najprv zablúdime. Niečo musí byť zlé v našom postupe, kedy najprv lúštime mapu, potom dezorientovane kukáme po okolí, až nakoniec sa opýtame miestnych a tvárime sa, že rozumieme, aby to celé začalo odznova lúštením mapy...
Vstupujeme do národného parku Pigeon Island, kde je bývalá námorná pevnosť. Je to prevažne park s pokoseným trávnikom lemovaný zrúcaninami kasární a s plážou po ruke. Ideálne miesto na strávenie celého dňa. Ako stúpame na pahorky, cítim svalovicu z Pitónu. V diaľke vidím, že uprostred džungle je pravdepodobne požiar. Pri našom šťastí možno vybuchla sopka…
Naozaj zlá správa je, že som stratil jednu ponožku zo zadného stierača. Beriem to pozitívne. Povedal som si: „super, našiel som jednu ponožku!“ Uhol pohľadu.
Pokračujeme k pláži Cas en Bas, ktorá je na východnej strane ostrova. Za pomoci dvoch okoloidúcich a hraním aktivít „hádaj, čo kreslím“ zastavujeme pred obrovskou bránou luxusného sídliska. Povedzme taký karibský Beverly Hills. Za ním je spomínaná pláž, ktorá na rozdiel od promočných obrázkov je plná chalúh a rias.
Skúšame ešte jednu časť, ktorú si intuitívne vybral Boris. Potápačské okuliare mám len ja, takže, keď sa pozriem pod vodu, len kričím, nech sa nehýbe ani bohovi, lebo všade, ale fakt že všade sú morskí ježkovia. 5 minút paniky a sme naspäť na pláži, na ktorej jazdia miestni na koňoch.
Rozpomínam si, že sprievodca odporúčal túto časť kvôli jazdám (a čo nespomínal, ale dá sa vyvodiť, že ide o riadne okakenkovanú pláž).
Cestou naspäť do Castrie zastavujeme v čínskej reštaurácii. Miestna kuchyňa to nie je, ale je to lacné s veľkými porciami. Pivo Pithon k tomu, nech napumpujeme lokálnu ekonomiku. V Hertz, v našej autopožičovni, sa dohadujeme na odovzdaní auta deň pred odletom a noc stráviť na letisku. Ráno krásne bez jediného problému odletieť. Veď čo sa môže pokaziť?
Stále to vyzerá, že sme jediní belosi v hlavnom meste. Ideme do pravdepodobne jediného nákupného centra na ostrove s nádejou, že hádam nám niekde dovolia spraviť check in, ale bezvýsledne. Vo výklade obchodu vidíme vystavené pohľadnice spolu so suvenírmi. Nič by na tom nebolo divné, keby pohľadnice neboli úplne vyblednuté a suveníry nevyzerali ako hračky zo začiatku minulého storočia. Dopyt a ponuka tu je asi roky nevyvážená. Na ulici stretávame miestneho hudobníka hrajúceho na plechu, ktorý pripomína veko smetiaku. Spieva a hrá. Potom nás učí hrať na veku pre prípad, že by sme tu zostali bez peňazí.
Presúvame sa na trhy, kde si kupujeme suroviny na zajtrajší rozlúčkový večer: miestny tabak, papieriky, pivká a ovocie. Všetci na nás pokrikujú a volajú nás k ich stánkom. Držíme v ruke banánové šupky a hľadáme smetiak, keď tu zrazu k nám pristúpi miestny, vytrhne nám ich z ruky a hodí do kanálu popri ceste, kde sú ďalšie odpadky. Chápeme. Žiadne koše. Kôš je celé mesto.
Na dnes to balíme a ideme na svoju obľúbenú letiskovú pláž. Tam si balíme cigarety z miestneho tabaku, otvárame pivká, sedíme na pláži a kecáme – o cestovaní, živote, plánoch a zas o cestovaní. Miestne rádio nás zase raz nesklamalo a hrá melancholické pesničky. Som hlavne zvedavý, aké dobrodružstvá nás čakajú v Puerto Ricu a na Jamajke. V tomto prípade slovo dobrodružstvo je všetko, čo sa nám ešte poserie. Rovnaké rozmiestnenie v aute ako predchádzajúcu noc, len tento raz pootvoríme okná o trochu viac. Niekedy fajne zafúka, ale stále je neznesiteľné peklo…
