Lebo som idiot.
End of story.
Ale.
Premýšľal som nad tým dosť intezívne pošas štvorhodinnovej cesty autom. Bol som nasraný hrom na diaľnici smerujúci na kus brala trčiaci z trávy uprostred ničoho, známy aj ako NKP Spišský hrad. Prečo práve country? Preboha! Prečo? Povedz mi prečo? No lebo po večeroch sa snažím odpiť do spánku. Na svet sa bežne počas dňa dívam cez dno pohára. V ľuďoch a vo fľašiach sa často sklamem.
Každá country pesnička rozpráva o zmenách v živote, rozpráva príbeh, či už o texaskom rangerovi, zelenom baretovi alebo o ryšavej bohyni. Dokonca aj tá, v ktorej sa už nechcú rozprávať. To sa o acidových a chatrčových elektronických buchotavých a škrípajúcich chujovinách nedá povedať. Plus, väčšina pesničiek sú repetitívne štvorakordovky, ktoré sa ľahšie učia. Čoby hobby gitarista, skurvysyn bez talentu, ale s hlavou plnou snov a s túžbou a odhodlaním v srdiečku, to viem oceniť.
Spieva sa o krásnych ženách v čižmách, o mamách a deťoch, a ako decká rýchlo rastú, že sa ani nenazdáme a jedného dňa dcéra zuteká z domu s frajerom. Spieva sa o kamarátoch, domove, spaľujúcej láske, stratenej a nájdenej láske na odkazovači, mladíckej nerozvážnosti, obľúbených baroch a plastových pohároch. Ba aj o pocestnom muzikantovi, ktorému trčí slama z topánok, alebo iba tak, o tajomstvách života. Občas má muzikant pocit, že musí byť menej biely, tak o tom napíše pesničku, alebo musí do karantény. Osobne preferujem pesničky o donemoty pijúcom indiánovi a alkoholové polemiky o tom, prečo prestať piť, a či vôbec, než, napríklad, o podpisovaní zmlúv. Mám radšej pesničky o kvéroch po dedovi a situáciách, čo podnecujú v partneroch neveru, než o milovaní a nezahýbaní. Tiež si myslím, že USA sú fajn, také solídne B. Ako autor textu, aj ja som videl The Cove. Za cenu toho, že to bude znieť pedofilne, Little Boy all the way. Poserte sa, skurvení japíci. Niekedy, výnimočne, mám chuť si vypočuť vokálmi nabitú pesničku o vtákoch.
Páčia sa mi nápadité a vtipné texty, hlavne keď som za volantom, cítiac sa ako neger pri kladení koľajníc do prašnej zeme, čiže na chujovom výlete na miesto pánu bohu za humnami, na ktoré vlastne ani nechcem ísť a s ľuďmi, s ktorými vlastne ani nechcem byť. Nie je to nič osobné, ja neznášam všetkých ľudí úplne rovnako. Svokru možno ešte o trochu niečo viac.
Príkladom nápaditého a vtipného textu je A Boy Named Sue. Pesničku v 1969 ani náhodou nenapísal the one and only Johnny Cash. Nejaký humorný žid to bol. Ale iba vďaka Cashovi ju poznáme. V pesničke chalanisko spomína na fotra, ktorý chlastal a opustil ho v útlom veku, pričom rodine nenechal nič, ani cent. Ale najhoršia, naozaj najhoršia vec, ktorú synovi spravil bolo, že mu dal meno Sue.
Chalan menom Sue to počas dospievania nemal ľahké. V škole sa mu smiali. Viem, ako mu bolo. Svoje meno nemám rád. Nie je úplne až tak debilné ako jeho, ale som si užil 15 min nechcenej slávy, keď v telke bežal istý orientálny family friendly film, kde vystupovala postava s rovnakým menom a scénar jej predpisoval robiť hlúpe rozhodnutia. Keď si zo Sue uťahovali dievčatá, rozmýšľalo zaňho jeho tolerantné podbruško a iba sa začervenal. Chlapíkovi, čo si z neho robil srandu, však rozbil hlavu. Pravý chlap, akoby bola bývala povedala jedna miestna legenda menom Knour. Tu sa pristavím a poviem Team Knour. Dycky Knour. Že násilie nie je cesta? Tak ubránili ten Capitol dpč, či nie?
Časom zo Sue vyrastie objavovateľ tvrdého alkoholu s v jednom kuse odretými hánkami, ale inteligentný. Raz v noci si vezme do hlavy, že chlapíka, čo mu dal hlúpe meno, nájde a zabije.
Uprostred leta a v bežnom americkom zapadákove, kdekoľvek, kde by sa súčasne mohol odohrávať masaker motorovou pílou a možno v tej chvíli aj, chlapík toho človeka, ktorý mu úmyselne just for shits and giggles zničil život, skutočne nájde. Posilnený pivom, čo tuto nejeden gambač pijúci Slovák by posmešne nazval šťankou, konfrontuje fotra. Spozná ho podľa fotky, ktorú mu dala mama. Zdvorilo, typicky južansky, sa ho opýta How do you do? a päsťou mu jebne medzi oči. Tato na synátora vytiahne nôž. Nasleduje epická bitka. Na americké pomery. Rozbité stoly, stoličky a diery v stenách. Neďaleko v horalskej krčme takúto bitku vídavam každý pondelok a stredu.
Bitka končí, keď tato sa chystá tasiť kvér, ale chalan menom Sue je rýchlejší pištoľník. Tasí. Mieri. This is it. Na túto chvíľu Sue čakal celý život. Jedinú vec, ktorú musí teraz spraviť, je potiahnúť kohútik. Díva sa na fotra, špinavého, zavalitého psa, zakrvaveného, starého, čo chroptí, nevie chytiť dych, a čo to...? Usmieva sa? Zvrat jak hovado. Foter mu porozpráva svoje imho na celú tú ošementnú záležitosť. Nechcel, aby zo syna vyrástol pajác a mrzák ako on sám. Preto mu dal chujové meno. Vedel, že svet je zlý, že Sue to bude mať v živote ťažké a bude sa ním musieť prebojovať. Nebude mu to mať za zlé, ak ho teraz zastrelí. Zomrie aspoň s vedomím, že z jeho syna vyrástol poriadny bitkár a alkoholik. V tej pesničke to, samozrejme, Johnny Cash pomenúva inými slovami. Výstrel nepadne. Padne kvér na dlážku. Objatie. Happy end. Hrča v krku. To je text, ty vole! To sú emócie!
Nie ako It´s midnight Cinderella. O Garthovi Brooksovi sa hovorí, že rituálne vyrval country muzike srdce z tela, surové ho zjedol a telo spálil na hranici postavenej z polámaných bendží na korbe červeného pick-upu zaparkovanom na poľnej ceste. Žartujem. Shameless je, napríklad, celkom dobrá vec. Aj takému country-haterovi ako je Otras by sa mohla páčiť. Najmä kvôli faktu, že sa chlapík v pesničke nemodlí k bohu, ale k žene, čo je skoro to isté ako k satanovi. Dlho kukal na horiaci pick-up a oškvarené telo country a pohmkával si Standing Outside the Fire, zatiaľ čo sa mu v paprčiach hádzala lanom poviazaná a s náhubkom v papuľke Alison Miranda. Nenašiel som ju online v origináli, iba cover, preto to lano a náhubok. Situáciu z obďaleč pozoroval a smutným hlasom vyhodnocoval rodeový klaun Moe Bandy.
Článok, čo píšem s pomocou môjho najlepšieho kamoša posledných pár dní, Sira Jamesona, ukončím spomienkou na That Horse That You Can't Ride. Moe pesničku napísal v 1984 v stave podobnom asi ako ja teraz. Ešte aj úvodný opis kovboja celkom sedí. Tiež mám také čižmy. Do mojich aj voda zvykne natiecť. A ďalšie veci, ak sa náhodou motám okolo koňa tam, kde nemám. Podobný pocit ako má chlapík, keď za sebou necháva Dallas, som mal, keď som vypadol zo Stredozeme. Dokonca som sa už tiež raz ocitol uprostred ničotnej samoty, keď som v Kysaku vystúpil z vlaku. Ja som vtedy svoju rig otočil, lebo však na východ odtiaľ už aj tak nič nie je.
Them Horses, čo. Navyše, mám k pesničkám o kovbojoch a koňoch osobitý vzťah. S výnimkou tých kovbojov, čo sú umrnčaní. Nejeden kôň ma už povláčil po zemi. Nemyslím to ako metaforu pre človeka alebo život sám, ale to zvieratko, štyri kopytá, hriva, chvost, s veľkými žltými zubami a neprítomným výrazom v očkách. Stará múdrosť vraví, keď sa koňovi zadívaš do oka, pravého alebo ľavého, nie obidvoch naraz, to sa nedá – a vidíš v ňom vypúlené bielko, shit´s about to hit the fan. Na začiatku som to nebral vážne, a preto sa mi podarilo prasknúť prilbu, ohnúť lakeť do divného uhla a prísť domov grcajúc cestou zbytky žlče a ruka v ruke s otrasom mozgu. Nie s tým deemáckym vaším, to by bolo gej, ale s tým, vďaka ktorému chvíľu nerozlišujete farby, zvuky, x-ovú a y-ovú os a na druhý deň musíte nanovo vymaľovať v záchode. Ale zakaždým, naozaj zakaždým, ak po páde som schopný sa hýbať a štvornožky sa dosunúť ku koníku, pozviecham sa a vysadnem späť do sedla. Je to aj psychologický boost, nie čisto iba frajerina. Nemôžem si pomôcť. Keď sa jedna ruka dotkne hrušky, druhá zadnej rozsochy, ľavú nohu položím do strmeňa a pravou sa odrazím od zeme, všetky pozemské sračky, ktoré tak bežne trápia ľudstvo každý deň, a ja nie som výnimka, zostanú tam dole, pod kopytami môjho koňa. Ako kovboj v Bandyho pesničke, mám s tým sedlom spísanú diabolskú zmluvu, či čo. Zrazu mám čistú hlavu. Som iba ja, kôň a voľná cesta cez les a polia k Dunaju. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem, mentálne nikdy zo sedla úplne nezosadnem.
