Príbeh starej tržnice v Edmontone (2/2)

Ako som v Edmontone predávala poľské štrúdle

Viem, znie to ako článok o kanadskej prostitúcii, ale netešte sa, je to len pokračovanie príbehu o starej tržnici v Edmontone. Článok vlastne ani nie je o štrúdľach ako takých, pretože tie sú technicky čosi iné. Avšak, slovo „štrúdľa“ ma v slovenčine baví v pluráli skloňovať viac než slovo „závin“. Takže long story short: O štrúdľach.

Pre mňa sa to udialo jednu sobotu, počas Vianočných sviatkov. Mali sme program neďaleko edmontonského downtown-u a po vybavení oficialít mi vybehlo asi 2 hodinové voľné okno, ktoré som potrebovala zaplniť. Neoplatilo sa mi brázdiť snehovú chumelicu domov a čoskoro naspäť, nuž som sa rozhodla ísť niekam v centre zohriať. Skvelá príležitosť navštíviť Vianočné trhy.

Ako rodená Slovenka, v starej tržnici som počas sviatkov očakávala vôňu škorice, muškátového oriešku, vareného vína, kapustnice a pečených gaštanov. Namiesto toho ma privítala preplnená nevetraná vydýchaná miestnosť so zatiahnutými závesmi a vypeckovanými halogénkami. Prvý dojem nepôsobil prívetivo.

Trhovisko vnútri budovy doslova hmýrilo životom. Ľudia tu boli narvatí ako sardinky a vytvárali jednu homogénnu masu otrasných vianočných svetrov, ktorá sa hemžila okolo rôznych stánkov. Vrhla som sa do potácajúceho sa davu a obtiekla väčšinu obchodníkov, až ma ľudské vianočné želé vypľulo zase na druhej strane.

Ocitla som sa v epicentre tradičných stánkov, v ukrajinsko-poľskej kulinárskej časti. Tam som predsa len zacítila uspokojujúcu familiárnu vôňu. Pečené cesto plnené orechmi a makom. Nemohla som uveriť vlastným čuchovým bunkám. Je to vôbec možné? Celý kontinent Severnej Ameriky makom všeobecne pohŕda, teda ak prichádza v inej forme než opiáty. Ale zjesť ho takto na sladko, v koláči? Toľká drzosť!

Pre mňa však mňam. Otočila som sa za arómou a prvý krát zbadala edmontonských štrúdliarov. Manželov Poliakov, kultúrnu a neodmysliteľnú súčasť starej tržnice. Stáli tam každú sobotu spolu vyše 40 rokov. Stará pani s dlhým upleteným vrkočom, štíhla a čiperná. Vyzerala ako indická bohyňa. Mala asi osem rúk a v každej niekomu podávala štrúdľu alebo držala peniaze – starý dobrý cash. Jej manžel bol vedľa nej, no akosi vždy v pozadí, s úškrnom na tvári a beťárskym výrazom v očiach. Skvelá dvojka.

Predávali štrúdle. Vlastne záviny, lebo originálna štrúdľa je z ťahaného cesta a oni piekli s kváskom. Záviny makové a orechové. Vynikajúce – najlepšie aké som kedy kúpila na potulkách svetom. Títo dvaja ich robili najdokonalejšie. Presný pomer cesta a náplne, žiadne margaríny, nekvalitné droždie či múka, lacné orechy a suchý mak. Všetky suroviny tip top a predovšetkým bolo vidieť, že ten, kto zatočil každú štrúdľu to má dlhými rokmi vymakané. Na produkte bolo vidno tradíciu. 6 CAD bola polovica, za 10 dolárov ste si domov odniesli celú, dalo sa aj kombinovať. Jednoduchý, poctivý biznis s jedným kusom kvalitnej potraviny. Haleluja!

Tieto štrúdle robili od 70-tych rokov, odkedy prišli do Edmontonu. Najskôr ich predávali iba do zazmluvnených obchodných reťazcov po celom meste, od 80-tych rokov aj na sobotňajších trhoch v centre, celoročne. Každý deň napiekli stovky štrúdlí vo vlastnej, prerobenej garáži. Štrúdle umožnili ich deťom vyštudovať, zaplatili hypotéku na krásny trojpodlažný dom s výhľadom do riečnej rokliny z prvej časti tohto príbehu.

Zatiaľ čo väčšina Edmontonu spala, poľský pár sa budil o štvrtej, nachystali cesto na ďalší deň, z predošlého natočili a vyplnili desiatky štrúdieľ, ktoré už o šiestej boli v dvoch rúrach, do ktorých sa zmestilo ich po 26. Čiže za hodinu ich vedeli urobiť vyše 50. Na poludnie, presne o dvanástej, im padla a zvyšok dňa mali pre seba. Všetko stihli dopoludnia. Spolu chystali cesto, a kým pani piekla, pán rozvážal už hotový zabalený, alebo nový čerstvý tovar. Ako to môžem do detailov takto poznať?

Keď som domov kupovala manželovi už tretí krát štrúdle, pani ma chytila za ruku a prepichla ma pohľadom svojich jasných modrých očí.

-Czy jestes Polka?

-Nie, ale ja som Slovenka. Bardzo blízko.

Usmiala sa na mňa. Povedala mi, že starne a potrebuje pomôcť. Tvrdila, že väčšina mladých kanadských žien je lenivá robiť jej robotu a nevie si nikoho nájsť. Spýtala sa ma, či si nechcem privyrobiť cez víkendy a či mám voľné rána.

Úprimne, ten čas, ktorý mi to vyblokovalo, pre mňa znamenal skôr stratu financií, keďže som potom nemala čas naháňať vlastnú robotu. Napriek tomu, niečo mi na starom páre učarovalo a chcela som sa ich remeslo naučiť. Nešlo len o štrúdle, ale ich celkový prístup k práci, narábanie s kanadským obchodným systémom, právom, ekonomikou, všetkými povoleniami, kontrolami. Stará pani mi rozprávala ako do Kanady emigrovali, ako si kúpili prvý dom, ako mali deti, ako tie vyštudovali a založili si vlastné rodiny, ako kvasí kvások. To všetko pri brieždiacom sa slnku, pri plnení cesta. Boli to dvaja pracovití, dobrosrdeční ľudia, mali sa radi. Vytvorili veľmi veľa z „ničoho“ a ich pracovná i rodinná morálka je mi dodnes vzorom. Pri ich štrúdľach som nechtiac strávila vyše dva roky.

Ich recept Vám neprezradím, nebolo by to voči nim fér (prísne si ho strážia) a tiež by ste z jednej várky museli napiecť asi 500 štrúdieľ. Ale prezradím Vám jeden jej trik. Poľka každú štrúdľu zakrývala papierom na pečenie dookola (aj zhora). Nechala jej trochu presne vymedzeného priestoru, aby sa zdvihla a znovu ju zastavil papier na pečenie. Tým pádom v rúre múčnik rovnomerne napuchol a vyrovnal akékoľvek nedostatky. Princíp profesionálnej kuchyne – všetky kusy vyzerali identicky. Teda okrem niektorých mojich, na ktorých sa poľský manželia úprimne zasmiali a zabalili mi ich domov – nedokonalé do predaja nesmú. Dlho som sa učila, lebo nie som zručná. Ale bavilo ma to.

Letá v tržnici boli kúzelné. Jednak sa môžete do tržnice priviesť spomínanou historickou električkou ponad úctyhodnú priepasť (taktiež z prvej časti príbehu) a jednak úrodu prichádzajú so svojich odľahlých stanovíšť, dedín, osídlení predávať aj náboženské skupiny ako napríklad Hutteriti a Mennoniti. Zrazu sa v stánkoch objavia kadejaké historické recepty z rôznych kultúr, filozofií a ingrediencií. Od indiánskeho vyprážaného chleba (banok), cez košér žrádlo a kebab, rôzne haluzné ovocie z Ázie, koláče od ženy oblečenej dve storočia dozadu, až po čerstvo pripravované sushi vedľa stánku týpka, ktorý Vám z pňa dreva sekerou vyrúbe portrét. Vďaka tejto rozmanitosti na malom priestore má tržnica farmárov v Edmontone svoj neodolateľný šarm.

Príbeh by som chcela ukončiť udalosťami z Vianoc 2017, keď sa tu odohrávali veľkolepé predvianočné trhy, ak si ešte viete niekto predstaviť ako vyzeralo obdobie pred koronou, maskami, slobodou pohybu a vlastného výdychu.

Bola samozrejme sobota. Vonku prirodzene snežilo. Tržnica praskala vo švíkoch a ľudské vianočné želé sa už zase pomaly presúvalo v homogénnom prúde. Každý mal na sebe vianočný sveter na baterky s dákym debilným blikajúcim svetielkom. Oproti nášmu trvalému stánku vystupovali muzikanti. Chvíľu huslista, potom postarší pán s harmonikou a okolo dvanástej chodieval taký študentík, mladý chaloš s gitarou. Jeho repertoár tvorilo asi 5 pesničiek, čo mu na ľudskú Vianočnú masu stačilo.

Napriek atmosfére okolo, bol náš stánok zahalený do smutného oblaku žiaľu. Poliakom zomrel po ťažkej chorobe 5 ročný vnuk. Viac k tomu asi netreba povedať, ich bolesť si (ne)viete predstaviť. Stáli tam ako dve prázdne schránky, akváriá namiesto očí. Bola to dlhá, dlhočizná smutná sobota, až kým...

Chaloš s gitarou oproti mal na dnes prichystané niečo nové, bol očividne nervózny ale zároveň nadšený. Chvíľu som ho s pobavením sledovala, ako sa potil počas toho ako zapájal svoju novú aparatúru – z bazáru kúpený oprášený starý reprák, na ktorý si po centíkoch zjavne šetril od leta. Mikrofón hrdo vztýčený. Chytil brnkátko medzi prsty a ozvali sa prvé tóny. D-R-R-R-U-M-M. Trochu dotiahol struny na konci gitary, odkašľal si a vtedy sa to stalo. Moja živá nočná mora.

Pozrel priamo na mňa, hlboko do mojich očí. Napravil si mikrofón. Stiahlo mi hrdlo, zmrazilo krv aj dych. Začal mi spievať.

Oh, no.

Naučil sa novú, šiestu pesničku a bol to ten najsladší slaďák od Jasona Mraza. Bolo to niečo tak prepálene sladké, až som mala pocit, že čoskoro z gitary vytečie karamel. Neviem ktorý love song to už presne bol, lebo tak presladené pesničky nepočúvam ani ja a to som hrdá majiteľka prvého albumu BackStreet Boys. Vysoké tóny aj náruživé šuškanie do mikrofónu, vábivé vlnenie bokmi. Jeho vystúpenie obsahovalo všetko.

Pohľad mal kontinuálne nepretržitý a ja nie som slovenský čašník, žeby som sa vedela vyhýbať očnému kontaktu. Myslím, že som v tom časopriestore zanechala odtlačok svojho vystrašeného spoločenského ja. Ani som nežmurkla a možno sa ani nenadýchla. Ľudské Vianočné želé sa rozostúpilo, akoby on bol Mojžiš a oni Červené more. Dali mu tak priestor prísť ku mne bližšie, toľko čo mu kábel od gitary povolí. A hej teda, dovolil mu. Prišiel rovno pred štrúdľový stánok a spieval mi zamilované verše priamo do tváre až som cítila jeho teplý dych.

Keby sa dalo umrieť človeku na hanbu, tam by bol býval môj koniec. Tento chlapec mal nezrelých 18 rokov, ja som sa blížila k tridsiatke. Nielenže som v tom životnom momente bola už vydatá a mala dieťa, nosila viditeľne svadobnú obrúčku. Ja nie som ani len flirtovací typ. Flirtovanie mi vždy došlo trápno-komické, takže vôbec nechápem odkiaľ dostal tento chaloš odo mňa „vibe“, že sa rozhodol ku mne po roku a pol takto prihovoriť. Pesničkou o intímnom styku medzi dvoma dospelými osobami, ktorú mi romanticky spieval do mikrofónu hlasno na celú tržnicu, ktorú každú sobotu navštevuje vyše 10 000 ľudí.

Oh, hell no!

Skúste si dať do youtube search: „Wedding proposal gone wrong“, a pochopíte, čo tým myslím. Celá táto predstava, že niekto niekomu verejne priznáva lásku, lebo mu to nevie povedať medzi štyrmi očami mi príde teatrálne trápna. Proti gustu, žiaden dišputát, pre mňa však spoločenská nightmare.

Všetko navôkol nás to utíchlo a tržnicou sa rozliehal ľubozvučný hlas zaľúbeného študenta. All eyes on me. Tvár mi menila farby. Bola som v takom strese, až ma z toho začala bolieť sánka. Chcela som, aby už skončil, no zároveň si hovorila - „Ježišimária, keď dospieva tak potom čo?!“

Našťastie ma z problému vytrhol hurónsky rehot starého Poliaka. Už nevydržal ďalej sledovať ochromený výraz mojej tváre. Naivno-absurdná guráž mladého tínedžera narážajúca na úprimné zdesenie v mojom ksichte rozosmiala Poliakovu boľavú dušu. Úškrn sa mu vrátil na tvár.

„What is wrong with you little boy?! She is married!“, zahučal na celú tržnicu a ani nepotreboval mikrofón či reprák. Chaloš si následne zbalil techniku, pár dolárikov, ktoré mu tam Vianočné živé želé z ľútosti nahádzalo a už som ho nikdy nevidela. Dúfam, že niekde našiel životom neotupenú romantickú dušu, ktorá ocenila jeho citlivé vnútro.

Čo sa týka Poliakov, naučili ma veľa a možno v nejakom paralelnom multiverse dodnes predávam štrúdle v historickom Old Strathcona’s Farmers Market. No v tomto živote som opäť otehotnela (s mojim vyvoleným) a kvások tak nadlho nemohla ani len cítiť.

Jasona Mraza v rádiu prepínam.