V závere prvej časti sme s otvorenými ústami sledovali zrod brámy – kusa ocele s rozmermi cca 8 metrov krát 1 meter krát 20 cm. Povedali sme si, že jej výrobe predchádza množstvo náročných procesov. Jedným z nich bolo zmiešanie 40 ton šrotu so 130 tonami roztaveného surového železa a ďalšími prímesami a ich homogenizácia pomocou fúkania kyslíka cez trysku. K tomuto kroku som sa vrátil preto, aby som tak trošku zdôraznil prakticky nekonečnú možnosť recyklácie ocele. Staré radiátory, autá, plechovky...v podstate všetko z ocele je možné takto jednoducho premeniť na nový výrobok. A preto milé deti, nebuďte lenivé a tú plechovku s tatranským vzduchom od Lidlu hoďte do separovaného odpadu. Kovošroťák Planéta sa vám poďakuje.   

Možno si poviete, že pomer 40 ton šrotu k 130 tonám železa nie je až taký veľký, aby som mal právo spomínať tu recykláciu, a teda do istej miery aj ekológiu. Holt, soudruzi z NDR mysleli aj na to a vymysleli aj inú technológiu výroby ocele, ktorú však ja poznám len z obrázku. Ide o elektrickú oblúkovú pec. To je taká veľká (už sa mi ani nechce furt to slovo opakovať, proste v tejto minisérii varíme v takých dávkach, že kde sa v recepte píše „polievková lyžica“, my čítame „vagón“) nádoba, do ktorej nasypeme das 200 ton šrotu a doň pustíme strašne veľa voltov. Výsledkom nie je priškvarený elektrikár visiaci zo stropu, ale roztavená masa ocele. Tá sa potom odleje a vzniknú čo? No šak viete.

Ešte taký fun fact – v roztavenej oceli plávajú kadejaké malé čiastočky bordelu. Teda,  v práci ich samozrejme nazývam inklúzie či vmestky. No a pretože by bolo trošku nepraktické a nebezpečné vyťahovať tieto mikroskopické čiastočky z tekutej ocele rukou, zdola sa do toho kelímka s oceľou vháňa argón. Jeho bublinky prechádzajú tekutou oceľou zdola nahor, naväzujú na seba vmestky a vynášajú ich na hladinu, kde to celé vytvorí trosku. Oceľ sa odpichne cez otvor v dolnej časti, ktorý sa zase uzavrie ešte predtým, než sa von dostane aj troska. Nechápem, kto na tento systém prišiel, ale podľa mňa si ten človek zaslúži poriadne veľký kus Krymu.

Ok, brámy teda máme. Pri tuhnutí a chladnutí sa prípadné nečistoty, ktoré v oceli ostali, dostali na povrch brám, teda do akejsi kôry. V takom prípade sa oskarfujú, teda prebehnú horákom, aby sa tieto miesta odstránli. Fun fact č. 2 – keď som sa okolo toho začal motať, nemal som samozrejme ani poňatia o ničom z toho, o čom tu teraz píšem ako veľký suterén. Slovo scarfing som nikdy nepočul, rovnako ako ani jeho slovenský ekvivalent „výpal“. Netušil som, ako si to zapamätať, navyše tak, aby mi to napadlo v zlomku sekundy aj v druhom jazyku. Nakoniec som si zúfalo predstavil šušťákového mafiána so šálom okolo krku – scarfing, výpal. Necelých 10 rokov neskôr tomu nasadili korunu Borisove plagáty, ale to je už iná rozprávka.

Tak, brámy naložíme na vlak a prevezieme na teplú valcovňu. Tu ich najprv vložíme do narážacej pece a rozpálime zhruba na takú farbu, ktorou Shooty kreslí Fica. Potom ich vyberieme a preženieme jedenástimi valcovacími stolicami, zoradenými jednu za druhou. Slovo valec sa bude odteraz v našom príbehu vyskytovať častejšie než gramatické chyby v Zakiho príspekoch. No a stolicou zase rozumieme sústavu štyroch oceľových valcov jeden nad druhým, každý s priemerom vyše pol metra a dĺžkou niekoľko metrov, v obrovských stojanoch. Celkom vrchný a celkom spodný valec sú oporné, tie medzi nimi sa volajú pracovné. Rozpálená bráma sa položí na sadu valčekov, ktoré ju dopravia k prvej stolici. 8 metrov dlhá a 20 cm hrubá bráma vojde medzi pracovné valce a spomedzi nich vyjde výrazne tenšia a dlhšia. To sa opakuje v každej stolici, takže z poslednej vyjde pár sto metrov dlhý pás s hrúbkou okolo centimetra. Celé je to horúce, medzi stolicami sa na pás strieka pod vysokým tlakom voda, aby z povrchu odstránila okoviny (odborne oxidy železa) – to je taký černy sajrajt, niečo ako kôra. Všade je teda para, hluk, teplo, pohybujú sa tu žeriavy... jednoducho paráda. Pás sa v úseku vodného chladenia schladí na niečo okolo 500°C a potom jeho začiatok zachytí navíjačka. Meter široký a centimeter hrubý pás ocele sa tu celkom slušnou rýchlosťou začne omotávať okolo okrúhlej tyče s priemerom 60 cm. Predstavíme si rozvinutý toaleťák, podľa možnosti nepoužitý. Vezmeme do ruky špulku, prichytíme na ňu začiatok pásu a navíjame, až kým nevznikne rolka (po našom zvitok).

Tak sme sa opäť posunuli ďalej – brámu sme premenili na teplý zvitok. Ten je vysoký okolo dvoch metrov a váži čosi málo pod 20 ton. Necháme ho vychladnúť a ja tiež nechám vychladnúť klávesnicu. Ešte pred zvučkou však pridám ešte jeden fun fact. V úvode prvej časti sme si vysvetlili, že ruda, uhlie a ostatné šmakulády prúdia do závodu v železničných vagónoch, z ktorých sa sypú na hromady. V zime to cestou samozrejme zmrzne na dlaň kosť, preto najprv putujú do rozmrazovacích tunelov. No a aby potom nemusel jfo veľkou lopatou vyhadzovať materiál z vagónov, pekne jeden po druhom sa vtlačia do budovy zvanej rotačný výklopník, kde sa vagón zafixuje na konštrukciu, ktorá ho aj s kusom koľaje, na ktorej stojí, otočí hore nohami, teda kolesami, aby sa z neho materiál vysypal do podzemného zásobníka. Kto nevidel, neuverí. Kto chce vidieť, nech kliká.